Čo majú spoločné Mečiar, Dzurinda, Čič, Lenin, Laurel a Hardy a Peter Dvorský? Dokopy nič, len jedny šikovné ruky. Tie však patria Jozefovi Ďuríkovi, ktorý si tváre týchto osobností vypaľuje do dreva. Drevo sa mu páčilo odjakživa, len nevedel, ako ho umelecky využiť. Najprv sa naučil doň vypaľovať a neskôr zase kresliť portréty. Kreslené tváre sa mu zapáčili po tom, ako videl kamaráta šikovne čiarkať ich náčrty. Naučil sa túto techniku a keď pri listovaní v novinách alebo časopise naďabil na karikatúry politikov, zameral sa hlavne na nich. Najprv si „načiarká“ tvár na papier, neskôr si ju zväčší podľa presne a jemne nakreslených štvorčekov a napokon ich prekresľuje dymiacim perom na drevo. Populárnym tváram však predchádzali zvieratá. „Keď som mal malé deti, kreslil som im rôzne zvieratká, ktoré nepoznali. Tak si ich aspoň vedeli predstaviť. Môj brat je poľovník, zvieratá zasa detailne poznal, a tak mi pomáhal ich dokonale zobraziť,“ povedal dnes už 81-ročný Jozef Ďurík, ktorému to vraj v škole na výtvarnej výchove išlo vynikajúco. Rozširovanie znalostí u detí sa zmenilo postupne na záľubu a začal si všímať techniky a štýly iných maliarov. Odkukal ich dobre. Na stenách veľkého domu v strede Sklabine pri Martine mu visí niekoľko olejových malieb zobrazujúcich svet divočiny, na ktorých by málokto hľadal stopy amatéra...
Okrem olejomalieb, vypaľovaných tvárí a zvierat si ozdobil dom aj zaujímavými vytvarovanými samorastami. Tie vznikli hrou prírody, ktorá konárom ovocných stromov dodala atraktívne vypukliny. Rakovinou postihnuté konáre Jozef Ďurík získal veľmi ľahko. Obehal niekoľko obecných sadov a žiaden z pestovateľov neprotestoval, keď vybral pílku a odrezal si to, čo ho nadchlo. Robil im predsa službu - zbavoval ich chorých častí ovocných stromov.
Jozef Ďurík je nadaný aj hudobne. Ovláda hru na niekoľkých hudobných nástrojoch a stal sa aj zberateľom ľudových piesní. V mladšom veku chodieval s kamarátmi často hrávať na svadby, na ktorých si každý žiadal ľudovky. V repertoári im chýbali, a tak ponavštevoval staršie ženy. Ochotne mu diktovali slová piesní, ktoré si spievali ako malé pri práci, priamo mu ich spievali do mikrofónu a od jednej z nich dostal maličký zažltnutý spevník. Výsledkom tejto činnosti je „skromná“ zbierka vyše sto ľudových piesní. Pre Sklabinčanov iste veľký poklad. Veď väčšina z piesní obsahuje charakteristické slová z tejto dediny.
