Liptovská Štiavnica – V obci, ktorá ešte nedávno vôbec nežila seniorským futbalom, za posledné štyri roky trikrát vypukli postupové oslavy. Prvý raz dostal L. Štiavnicu hore Anton Urban, po ňom Ján Čačo a teraz zase A. Urban.
„Keď som v deväťdesiatom štvrtom začínal, futbal u nás vôbec neexistoval, spomína starosta Dušan Lauko. „Potom sa našla skupina nadšencov, mojich vrstovníkov. Mali sme sedem až deväťročné deti, a tak sme si povedali, že skúsime dať dokopy žiacke družstvo. Neskôr sa týchto chalanov ujal tréner Oto Omasta a pracoval s nimi až do dorastu. Tým bol viac – menej položený základ nového začiatku futbalu v L. Štiavnici. Veľmi cenné bolo, že dedina už vtedy mala vlastné ihrisko. Po určitom čase sme do súťaže prihlásili aj dospelých. Podarilo sa nám postúpiť do dvojky, avšak vzápätí nastali existenčné problémy. Nemali sme žiadneho sponzora, po polovici sezóny nás už viacerí odpisovali, ale vtedy sa do obce prisťahoval Pavol Hlaváč. Človek, ktorý v tom čase robil veľký futbal v Ružomberku, prejavil nezištnú ochotu pomôcť. Nielenže sme sa zachránili, nastal výnimočný obrat k lepšiemu.“
Bol pri všetkých posunoch vpred
„V polovici sezóny 2001/2002 som prišiel z Dúbravy pomôcť svojej obci v boji o udržanie sa v II. triede,“ vraví výborný útočník Eugen Grebáč. „Dodnes si pamätám, že po jeseni malo mužstvo iba osem bodov. Napokon sme sa z posledného miesta prepracovali až na piate.“
Tridsaťjedenročný kapitán Družstevníka L. Štiavnica bol pri všetkých triumfoch. „Určite najťažší bol posledný postup,“ tvrdí skúsený futbalista. „V. liga je oveľa náročnejšia ako napríklad liptovská jednotka. V našej skupine bolo niekoľko skutočne vyspelých mužstiev, cítili sme nemalý tlak. Obec, vedenie klubu, sponzori a v neposlednom rade naši fanúšikovia čakali len a len postup. Tento cieľ však mal zodpovedné zákaldy, podarilo sa poskladať kvalitný tím a vytvoriť pravé postupové podmienky.“ E. Grebáčovi bolo najťažšie po domácej prehre s Bešeňovou. Menším šokom bola i remíza v závere jesene v Sučanoch (2:2), ktorá mužstvo stála polčasový primát. „Mali sme aj trochu šťastia, keď tri kolách pred koncom dovtedy vedúca O. Jasenica prehrala v Z. Porube 1:2, náš osud sme tak dostali do vlastných rúk. Musím ale podotknúť, že so všetkými poprednými rivalmi sme mali lepšiu bilanciu.“ Aj keď do IV. ligy išli tri tímy, L. Štiavnica sa nepúšťala do žiadnych kalkulácii. Zaujímala ju iba prvá priečka. A tú potvrdila v záverečnom kole doma so Sučanmi (5:1). „Samozrejme, posledný zápas doma sme chceli vyhrať, nič iné sme si ani nepripúšťali.“
Kapitán logicky žiaril šťastím, veď je výrazným matadorom štiavnického futbalu. Na otázku, čo bolo najsilnejšou zbraňou Družstevníka, mal jasnú odpoveď: „Ťahala nás výborná defenzíva a perfektný gólman Šulc, preto sme inkasovali najmenej gólov. Som rád, že sa k mužstvu vrátil tréner A. Urban.“
Stále iba postupoval
František Mikuláš niekoľko sezón pôsobil v ružomberskom drese v najvyššej súťaži, sa v priebehu súťažného ročníka 2004/2005 stal hrajúcim trénerom Štiavnice. „Nedalo sa mi sedieť na troch stoličkách,“ zdôvodňuje veľký futbalový poctivec odchod z kumulovaného postu. „Venovať sa práci, zároveň trénovať a aj hrať, to bolo na mňa dosť. Navyše, som bol naučený na profesionálny chod, ale v takýchto podmienkach to jednoducho nie je možné. Teraz, pri tejto slávnostnej chvíli, však musím povedať, klobúk dole pred všetkými hráčmi. Chodia do roboty, musia pozerať na svoje živobytie a predsa si nájdu čas na tréningy a zápasy.“
„Nebol som nikdy v tíme, ktorý sa musel so súťažou rozlúčiť, len v postupujúcom,“ hrdí sa 35 – ročný futbalista z Oravy. „Svojho času ma škrelo, že som musel odísť z vrcholového futbalu. Dnes sa na všetko pozerám oveľa reálnejšie a teším sa z ďalšieho úspechu. Je to pre mňa svojim spôsobom určité zadosťučinenie. Mecenášovi klubu P. Hlaváčovi, som sľúbil, že urobím všetko pre postup. Pocity sú rovnako krásne ako vo veľkom futbale. Kiežby všade na Slovensku, bolo takých fantastických oddaných ľudí ako v L. Štiavnici. Prvá priečka sa nerodila ľahko, v jarnej časti už svoje robila aj psychika. Futbal je o hlavách hráčov, nehovoriac už o tom, že na favoritov sa chce každý vytiahnuť.“
Šťastný aj náročný tréner
Anton Urban len tak pre nič nevysloví pochvalu či uznanlivé slovo. Štiavnický tréner burcuje aj konštruktívnou kritikou. Pevná ruka v spojení s poznaním ľudskej i futbalovej duše priniesla aj svoje sladké ovocie. Kým počas roka skôr odkrýval a zmazával rezervy, po dobytí IV. ligy nezakrýval pocity šťastia: „Nič iné ma nezaujímalo, len prvé miesto. Poďakovanie patrí všetkým hráčom, zvlášť musím spomenúť dvoch najskúsenejších – Františka Mikuláša a Vladimíra Huťku, bez tohto tandemu by sme ťažko dokráčali k vytýčenému cieľu.“
