Korene fujary, hudobného nástroja, ktorý sa stal synonymom tradičnej pastierskej kultúry Slovákov, siahajú do oblasti Horehronia. Tamojší majstri si tajomstvo výroby fujár starostlivo strážia a dostať sa medzi nich, najmä, keď je záujemca „cudzinec“, čo len z iného regiónu, je takmer nemožné. Oravčan Pavol Hajdúch, ktorému zvuk fujary učaroval už dávnejšie, preto nemal inú možnosť, ako sa do výroby svojho obľúbeného dreveného dychového nástroja pustiť „na vlastnú päsť“. „Keby ste vedeli, akými rôznymi spôsobmi a kde všade som získaval potrebné informácie, neverili by ste...,“ zalovil v pamäti 41-ročný muž z Chlebníc. „Spomínam si, ako som raz na Horehroní počas práce na stavbe zbadal chlapa s fujarou. Niesol si ju v takom koženom puzdre. Rýchlo som zbehol z lešenia za ním. Popýtal som ho, či by mi neukázal zdobenie na svojej fujare. Samozrejme, odmietol. Tak som si povedal: Á čo, veď aj na Orave máme množstvo zaujímavých vzorov.“ S prvou svojou poriadne zhotovenou fujarou som sa trápil celú zimu. Presnejšie, len s tým, aby znela tak, ako má. „Moja mamka už bola zo mňa zúfalá. Vravela mi: „Keby si sa dal po otcovi na pletenie košov, už si ich tu mohol mať za ten čas, čo sa trápiš s touto fujarou, aj tridsať.“ Alfou a omegou pri tvorbe fujary je kvalitné bazové drevo, ktoré po odrezaní „stálo“ a zrelo vo vhodnom prostredí aspoň dva roky. Malo by pochádzať zo stromu rastúceho čo najďalej od ľudských obydlí, potokov či riek. „Hovorí sa, že drevo na fujaru nesmie poznať hlas kohúta, ani vody. Také drevo je hustejšie a pevnejšie. Aj ja mám tajné miesto, kam naň chodím,“ priznáva rezbár, ktorý tvrdí, že sa nezastaví pred žiadnym kusom dreva. Svoj vrúcny vzťah k nemu zdedil pravdepodobne po starom otcovi, ktorý bol debnárom. V čom iní vidia len poleno, vhodné na podkúrenie, Pavol už spája s nejakou tvárou či postavou, ktorú do kusa dreva vyreže. Nedávno sa dokonca pustil do výroby ďalšieho netradičného hudobného nástroja – ozembuchu. „Kamarát je hudobník a potreboval do kapely ozembuch. Poprosil ma teda, či by som mu nejaký neurobil. Ako som povedal, ja sa nezastavím pred ničím, čo sa týka dreva. A okrem drevených častí teraz vypracúvam na ozembuchoch i ozdobné kovové pliešky,“ vraví P. Hajdúch. Jeho najväčší rezbársky sen sa však predsa len spája s fujarou. Verí, že raz sa mu podarí vyrobiť takú, ktorú mu budú závidieť i skúsení horehronskí majstri „fujaráši“.
