Pavel Ballo pracuje v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláša a monitoruje svište. Minulý týždeň sa stretol s medveďom, preto sme sa ním zašli a poprosili ho, aby nám o tom porozprával. „Nad Jalovcom je asi štyridsať metrov vysoká skalná stena a v nej je diera, ktorú volajú Školníková jaskyňa. Je to iba akási vyhĺbenina, nemá pokračovanie. Chodím tam relaxovať, oddýchnuť si, je to taká moja obývačka. Kedysi ešte za Rakúsko-Uhorska sa v nej ukrýval jeden pán, volal sa Školník, preto Školníkova diera. Naháňali ho maďarskí žandári, lebo čosi vyviedol v Bobrovci, zavše zmizla ovca zo salaša. Cítili, že odkialsi ide dym, lebo si tam robil ohník, ale nevedeli ho nájsť. Vedie tam iba úzky chodník. Nakoniec ho predsa len chytili. Raz išiel po vodu na jarček, bola ešte rosa a nechal na tráve stopy. Podľa nich ho našli.
Tak som minulý týždeň sedel pred tou Školníkovou dierou a zrazu oproti mne utekalo malé medvieďa. Pozeralo na mňa ako psík, obzeralo sa, nevedelo, kam má ísť. Pomaličky som začal cúvať a čakal som, že sa zjaví stará medvedica. Ale vybehlo druhé medvieďa. No to bude veľký problém, pomyslel som si. Vzäpätí vyšla medvedica. Postavila sa na zadné, začala fučať, hádzať hlavou, až jej sliny tiekli. Bolo vidno, že je naštvaná, ale pochopil som, že rozkazuje mláďatám, aby sa vrátili. Bola odo mňa asi päť metrov. Pomaly som cúval, lebo najhoršie je, keď človek spanikári a začne kričať. Prvé medvieďa pobehovalo odo mňa asi dva metre, zrazu sa pošmyklo a spadlo dolu asi meter – dva. Sú tam skalné stupne ako schody - dolu je asi 30-metrová priepasť, takže keby som spadol, neletel by som rovno dolu, ale odrážal by som sa od tých stupňov. Asi sa udrelo, lebo zakvičalo a medvedica skočila za ním. Druhé medvieďa bolo slabšie, asi sa bálo skočiť dolu, stále behalo po skale, pozeralo na mňa ako keby plakalo. Zdola som počul fučanie a škrabanie po skalách, medvedica asi volala to druhé medvieďa, aby išlo za nimi. Tak som mu naznačil rukami a povedal „kššš“ aby išlo za mamou. Nakoniec zišlo po tých stupňoch dolu. Asi o desať minút som počul obrovský štekot psov, ako keby im išlo o život. Medvedica s mláďatmi zrejme zišla dolu a asi tadiaľ išli turisti so psami, možno zaútočili a ona si chránila mladé. Taký pes nemá šancu, keď zaútočí a medvedica mu dá facku, letí aj päť metrov. Bežal som dolu okolo, nie po skalných stupňoch ako medvede, trvalo mi to asi dvadsať minút. Chcel som turistov pokarhať, prečo tu chodia so psami bez vodítok, ale nikoho som tam nenašiel,“ rozprával Pavel Ballo. S medveďmi sa stretol v živote už viackrát, dokonca ich an nafilmoval. „Raz som videl v doline Parichvost naraz piatich. Starú, mladé a pestúna. Pestún je asi trojročný medveď, ktorý sa hrá s mláďatami, stará sa o ne, lebo stará asi nemá na to nervy.
Minulý rok ma medveď naháňal a asi tridsať poľských turistov malo obrovské divadlo. Pod Troma kopami zo severu som monitoroval svište. Cestu som si skrátil cez kosodrevinu a zrazu predo mnou medveď. Rýchlo som urobil kotul do boku - ani neviem ako - a bežal som dolu. Stále som cítil, ako za mnou beží, cítil som jeho dych na chrbáte, vedľa mňa padali kamene. Myslel som si, že už je po mne. Asi dvesto metrov podo mnou bol chodník, po ňom išli poľskí turisti a všetko videli. Bežal som k nim hľadať záchranu. Keď som k ním prišiel, zrazu potlesk a veľký smiech. Povedali mi, že kým ja som bežal dolu brehom, medveď bežal hore brehom. Keď som vedľa neho skočil, asi sa zľakol ešte viac ako ja a utekal opačným smerom. Ako bežal, púšťal kamene zo suťoviska, ktoré lietali okolo mňa, preto som si myslel, že beží za mnou. Kým som ja zbehol dolu dvesto metrov, on hore brehom asi trikrát toľko,“ povedal P. Ballo a išiel monitorovať svište...
