Ondrej Ivan, akademický maliar a reštaurátor, oslávil v tomto roku osemdesiate narodeniny. Rodák z Veľkej pri Poprade študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe maľbu a reštaurovanie u profesorov Želibského a Slánskeho. Ako reštaurátor pôsobil v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, vo Východoslovenskej galérii v Košiciach a v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, kde sa v roku 1977 stal riaditeľom. Pod jeho vedením sa stala Galéria P. M. Bohúňa renomovanou, špecializovanou inštitúciou, ktorá vďaka svojmu vybaveniu a kvalitnému zbierkovému fondu patrí medzi popredné galérie Slovenska. Jeho maliarska tvorba, je charakteristická invečným prístupom k večnej téme krajiny, zvlášť vrúcne a majstrovsky pretlmočuje tatranskú prírodu, ktorá je jeho rodným prostredím.
Pre chlapca z gazdovstva nebolo v tých časoch samozrejmosťou ísť študovať výtvarné umenie do Prahy...
Prvé pohnútky stať sa maliarom sa datujú do môjho detstva. Často som chodieval do Gerlachova, kde teta Hana, mamina sestra, bola vydatá za mlynára. Raz v nedeľu v roku 1940 sme boli u nich na krstinách a starý mlynár Hrušovský ma zrazu oslovil, aby som mu namaľoval jeho mlyn. Vraj vie od tety Hany, že maľujem pekné obrázky. Tak som sa ešte v tú istú nedeľu pobral domov po vodové farbičky a vymaľoval starý gerlachovský mlyn dokonca dvakrát - vodovými farbičkami i tušom a perom. Keď som mu dal svoj obrázok, povedal mi takto: ,Ondriško, chlapče, pôjdeš so mnou na Polianku, poznám dobre maliara, čo celý život žije v Tatranskej Polianke.´ Mlynár Hrušovský nemal ďaleko od slov k činu a už aj zapriahal kone. Čas bol dobrý, začiatok jesene. Keď sme sa zastavili pred jeho domom a zoskočili z voza, ujo zabúchal na dvere. Prišla nám otvoriť domáca pani. Staručký maliar bol Andor Boruth. Tak ma mu môj ujo predstavil a hneď aj ukázal môj obrázok mlyna. Majster Boruth si obrázok dôkladne poobzeral, pozrel na mňa a povedal. ,Je to dobré chlapče, a vieš čo? Budeš chodiť ku mne a budeme spolu maľovať.´ Mlynárovi povedal, aby nabudúce prišiel aj s mojimi rodičmi. Kým sa maliar s mlynárom rozprávali, poobzeral som sa po ateliéri. Prvýkrát som videl ozajstný maliarsky ateliér so stojanmi, rozrobenými obrázkami a paletami. Mohol som na nich oči nechať.
Táto návšteva bola pre mňa zážitkom. Keď som prišiel domov do Veľkej, pochválil som sa rodičom, že sme boli s Lajošom Hrušovským v Polianke u maliara. Otec hneď spustil krik, že keď sa vracal z Ameriky roku 1919, videl v Paríži, že maliari ako žobráci núkali svoje obrázky. ,Nikdy, nikdy, Boh ťa chráň,´ končil svoju reč rozhorčený otec.
A tak som tam už nikdy nešiel. Ale doma, potajomky, som maľoval, kreslil tužkou obrazy Tatier, poľných prác, alebo v zime, keď sa perie páralo, ženy priadli a starý otec čítal Bibliu. Svoje malé kresbičky som skrýval v drevárni, aby ich otec nevidel.
Od detského odhodlania je však ďaleko k uskutočneniu sna...
Keď som pracoval vo Svite - Baťovej škole v laboratóriu, vo svojom rozhodnutí som sa len utvrdzoval. Dopoludnia som pracoval ako chemik v laboratóriu a odpoludnia až do večera som trávil vo večernej chemickej škole. Býval som vo Svite, domov som chodil iba v nedeľu, a tak som vo voľnom čase mohol maľovať slobodnejšie. Zistil som si adresu Akadémie výtvarných umení v Prahe. Napísal som tam hneď po oslobodení žiadosť, že by som chcel študovať maliarstvo, kedy budú prijímacie skúšky. Dostal som odpoveď, že skúšky sa budú konať v septembri a treba priniesť aj posledné práce. Na cestu do Prahy som sa vybral už 8. septembra 1945. Vedeli sme, že po vojne sú železničné trate, ale aj cesty poškodené, nebude možné cestovať priamo, preto som cestoval do Prahy nákladným vagónom z Popradu do Vrútok. Z Vrútok do Ostravy na koňoch a vozoch, čo prevážali ľudí i tovar zo Slovenska do Čiech. V Ostrave nákladnými vagónmi, viezli sme sa na strechách. Došiel som do Prahy za týždeň.
Akú podobu mali v tom čase prijímacie pohovory?
Akadémia bola plná ľudí mladších i starších, ktorí začali študovať ešte pred Protektorátom, ale prijímacie pohovory museli robiť nanovo. Po príchode rektora Švabinského a ďaľších profesorov nás porozdeľovali do ateliérov. Boli preplnené adeptmi na maliarov, uchádzači o sochárstvo robili skúšky v záhrade akdémie. Celkove nás bolo okolo päťsto. Okrem Kulicha si pamätám Alfonza Gromu, Trizuljaka, Marku Medveckú, Ladislava Snopeka. Každý deň nám asistenti postavili nový živý model. Spomínam si aj na celkom vtipnú príhodu. Nebolo vždy jednoduché získať taký priestor, aby bolo vidieť na model. Kto mal širšie lakte a možno aj postavu, doslova si vybojoval dobrú pozíciu. A práve to sa stalo, keď priviedli živý model - krásnu čiernovlasú Juhoslovanku s nádherným telom. Všetci sa okolo nej natlačili. Akt sme mali kresliť uhlom. Premýšľal som, ako sa postaviť, aby som dobre videl na model. Situácia vyzerala celkom beznádejne. Nakoniec moje nepríjemné postavenie vyriešil kurič. Priniesol z kotolne veľký stôl, na ktorý som sa postavil a kreslil model odtiaľ. Vtedy mi mohli všetci závidieť. Pomedzi nás chodili asistenti a profesori, aby kontrovali priebeh skúšok. Uvideli ma stáť na stole a kresliť a začali sa smiať až tak, že privolali rektora Maxa Švabinského a profesora Nechlebu. Švabinský požiadal kuriča o stoličku, aby sa mohol pozrieť na výsledok mojej práce. Prirodzene, pozornosť všetkých sa obrátila na nás. Švabinský pozval na stôl aj Nechlebu: ,Podívej, Vraťo, to je úžasné, jako ten Slováček velice dobře udělal skratky tela, tak obličej poňatý jakoby zhora – vždyť je to z ptačí perspektivy.´Vedeli sme, že v pondelok padne osudové rozhodnutie. A veru, hneď pri príchode do akadémie nás vrátnik informoval, že sme vypísaní na listine, zvlášť maliari a extra sochári. Ani sme nedýchali, keď čítali výsledky. Ej, dobre je, odľahlo mi. Bol som na listine siedmy.
Obdiv a úctu k dielam starých majtrov nosíte v sebe celý život. A nie je to iba obdiv, ale aj dôkladné poznanie ich tvorby...
Mal som možnosť počas štúdia reštaurátorstva umeleckých diel starých majstrov vidieť rőntgenové snímky, kde bol jasne znázornený rukopis maľby, ťahy štetca, lazúry, prekrývanie priesvitných tónov farieb virtuóznou technikou, farby sa prelínali smelými ťahmi. Na štúdiách na AVU v Prahe som robil viacero kópií svetových majstrov a môžem povedať, že najväčší virtuóz v technike maľby i ťahoch štetca je Rembrandt. Obľúbil som si ho a bol mojim učiteľom.
A čo slovenská výtvarná súčasnosť?
Zaujímavé je, ako sa vyvíjala, ako sa opierali naši prví slovenskí umelci o francúzsku modernu, ako pretavovali náš slovenský život, prácu, krajinu. Obľúbil som diela slovenských majstrov G. Mallého, M. Benku, M. Bazovského, Ľ. Fullu, J. Alexyho, J. Želibského, J. Mudrocha, Hložníkovcov a ďaľších. Slovenské výtvarné umenie má veľmi dobré kvality a začleňuje sa do svetových dejín výtvarného umenia.
Zostali ste verní realizmu napriek tomu, že ste sa počas života stretli s rôznymi prístupmi a smermi...
Zostal som verný realistickej tvorbe preto, že je veľmi blízka môjmu naturelu, emocionálnemu cíteniu, že moja malá duša si žiada tvoriť a dávať do obrazu život, v ktorom žijem v krásnom kraji pod Tatrami, ale aj Liptov, Gemer,Oravu, Pohronie, či Spiš. Krásna príroda ma uchvátila, scenérie hôr, lesov, polí, drevenice horného Liptova, Pribyliny, Východnej, Važca, Štrby, ale i Zamaguria sa hloboko vryli do môjho vedomia. Miloval som prírodu, a mám ju rád aj teraz, tú božskú krásu a nikdy ju nebudem pretvárať do rôznych súčasných formácií, zostanem až do konca svojho života v realizme. Keby nebolo realizmu, umeleckých diel zrozumiteľných každému človeku, tak nevieme o histórii nič, nič by nedokumentovalo, nepodalo skutočnú tvár doby.
Autor: Zita Žiaranová
