V Centre Kolomana Sokola znala 25. júna slovenčina aj slovinčina. Uskutočnilo sa tu totiž medzinárodné autorské čítanie pod názvom (H) láskovania, na ktorom sa svojou tvorbou prezentovali slovinské poetky a spisovateľky Maja Vidmar, Vida Mokrin-Pauer, Lidija Dimkovska a Stanislava Chrobáková - Repar. Posledná menovaná je síce pôvodom Slovenka, ale už päť rokov žije v Ľubľane. Všetky autorky postupne vyspovedala Anna Onrejková, tlmočila Stanislava Chrobáková – Repar. V autorskom čítaní zazneli úryvky z ich tvorby v origináloch, ale aj v prekladoch v podaní Alidy Hižnayovej, Judity Feňvešovej a Ivony Salajovej. Každej poetke priradila A. Ondrejková farbu, ktorá ju svojím spôsobom charakretizovala. V básniach Maji Vidmar je hlavnou témou rodina, preto k nej priradila zlatožltú farbu - farbu tepla aj rodinného krbu. Tvorba Vidy Mokrin-Pauer na niektorých čitateľov zapôsobila humorne-svetlo, na iných pesimisticky-tmavo. Jej farba bola modrá.
Lidija Dimkovska pochádza z Macedónska, je poetka, spisovateľka aj prekladateľka a takmer desať rokov žije v Slovinsku. Keď sa jej A. Ondrejková spýtala, kde sa cíti doma, odpovedala: „Kedysi bola odpoveď na otázku jasná: Doma som v Macedónsku. V súčasnosti je odpoveď oveľa komplikovanejšia. Najradšej by som pobudla v každej krajine jeden rok, aby som zistila, kde som vlastne doma.“ Aj preto jej A. Odrejková priradila hnedú farbu – farbu zeme.
Stanislava Chrobáková Repar je poetka, prozaička, esejistka, literárna kritička aj vedecká pracovníčka. Pracuje vo vydavateľstve Apokalipsa (v preklade to neznamená nič skazonosné, pôvodný význam tohto gréckeho slova je otváranie, odhaľovanie). Vedie knižnú edíciu Fraktal, rediguje špeciálne čísla s rodovou problematikou a venuje sa aj vedeckému výskumu. Vydala mnoho zbierok (nielen básnických), v roku 2002 získala cenu Obce spisovateľov Slovenska za najlepšiu knihu roka za vedeckú monografiu Mila Haugová. Na otázku, aký je rozdiel medzi slovinskou a slovenskou literatúrou odpovedala, že hlavný rozdiel je v tom, že slovenské literárne prostredie je demokratickejšie. Anna Ondrejková k nej priradila oranžovú farbu Slnka. Farby hrali v tomto prípade dôležitú úlohu. Každá autorka mala svoju farbu v podobe kryštálikov v keramickej miske. Hnedá bol napríklad rafinovaný cukor, modrá vonná soľ. A. Ondrejková postupne obsahy misiek rozsýpala na čierny podklad na zemi, čím vznikol zaujímavý obraz symbolizujúci rôzne charaktery, filozofiu, spôsob života a náhľady naň zaznievajúce v básňach. Každá z autoriek akoby odovzdala svoju dušu. Na záver A. Ondrejková rozsypala svoju misku s bielou soľou, ktorú potom rozbila a črepy z nej si účastníci nevšedného literárneho večera zobrali pre šťastie a na pamiatku.
Usporiadateľmi literárneho večera bola Galéria P. M. Bohúňa, Knižnica G. F. Belopotockého, mesto L. Mikuláš, koordinátori medzinárodného projektu Časopis v časopise a redakcia časopisu Romboid.
