Trúbkar Laco Deczi patril v 80-tych rokov medzi špičku československých jazzových hudobníkov. V roku 1984 emigroval do Nemecka a odtiaľ po pol roku do USA. „S boľševikom sa tu už nedalo vydržať, tak sme sa s Vajcom dohodli, že musíme ujsť, pretože tu už nebola žiadna budúcnosť.“ Deczi hral v Amerike už v roku 1980 s big bandom Sonnyho Constanca, ktorý ho mal čakať po prílete do USA na letisku v Baltimore. Ako sa ukázalo, nikto ho nečakal, a tak Laco spolu s rodinou musel začať od piky. Dnes žije v dome na pobreží Long Island Side, hodinu od New Yorku, má svoje nahrávacie štúdio, vydáva albumy a najmä pravidelne koncertuje. Nielen v New Yorku a ďalších amerických mestách, ale aj v Európe. Po páde komunizmu, kedy emigrácia prestala byť zločinom proti republike, sa vracia aj na Slovensko a do Českej republiky. So svojou kapelou Celula New York (Vajco Deczi - bicie, Walter Fischbacher - klávesové nástroje, Noboru Kinukawa - basgitara) z času na čas vystupuje aj na Slovensku, naposledy prednedávnom v Trenčíne. Prinášame vám rozhovor, ktorý sme s ním po koncerte pripravili:
Kde si nechal svojho skvelého basgitaristu Steve Clarkeho?
Steve si chcel urobiť svoju kapelu. Neviem, či mu to vyšlo, ale pravdepodobne nie veľmi. Hral som s ním osemnásť rokov, takže nejaké vyhodenie neprichádzalo do úvahy. Tým, že odišiel sám, celkom sa mi to hodilo, pretože som našiel Noboru Kinukawa. Steve bol výborný, ale ako si mohol počuť na koncerte, Noboru je pre moju hudbu oveľa lepší. Je všestrannejší, viac pracuje so zvukom. Hral s Dave Wecklom a Mikeom Sternom. Je veľký profesionál.
Ako si sa k nemu dostal?
Hľadali sme basáka na turné a s Noborom sa poznal náš klávesák. Tak sme ho zavolali, urobili sme spoločnú skúšku a Vajco bol nadšený. O basistovi vždy rozhoduje on, pretože v prvom rade sa s ním musí dobre hrať jemu ako bubeníkovi. Tak sme ho vzali. Boli sme príjemne prekvapení, že navyše je aj vynikajúci človek.
Na včerajšom koncerte nebol „plný dom“. Zdá sa, ako keby sa na Slovensku prestalo chodiť na poslucháčsky náročnejšie koncerty.
Bol hokej, Česi hrali o majstra sveta a k tomu všetkému bola nedeľa... Ešte by do toho mal umrieť nejaký komunista a už tam nebude nikto (so smiechom).
Nie je to aj tým, že ľudia nechú platiť za muziku? Vypaľujú si cédečká, preskakujú ploty na festivaloch, aby nemuseli kupovať vstupenky...
To je veľká móda. Nielen tu, ale na celom svete. Keď majú v New Yorku v klube skasírovať päť dolárov za vstupné, tak tam nikto nepríde. Každý to robí tak, že vstup je voľný, ale pivo mu dajú za desať dolárov. A divák je spokojný, ako vyhral. Vždy je to tak - čím je krajina bohatšia, tým sú ľudia lakomejší. Američania sú veľmi opatrní na peniaze a pritom je to najbohatšia krajina na svete. Než si kúpia cédečko, najskôr sa okolo neho hodinu „mixujú“.
V Americkom jazzovom slovníku môžeme nájsť aj tvoje meno. Čo to znamená pre chlapíka zo Slovenska?
Ja som sa to dozvedel až od saxofonistu, s ktorým som hral v jednej funky kapele. On je strašne ctižiadostivý, chce to niekam dotiahnuť a stále nič, nikto ho nepozná. Doniesol tú knihu, triasla sa mu ruka a bol úplne nešťastný, že som tam spolu s Milesom Davisom a podobnými ľuďmi. Vôbec som o tom nevedel. Ale ináč to nemá žiadny vplyv. Ani na kšeft. Tam to nikoho nezaujíma. Prídeš hrať do klubu, nikto ťa nemusí poznať. Keď zahráš dobre, spýtajú sa, ako sa voláš... Dnes sa slovo jazz stalo nebezpečným, pretože mladé publikum čaká, že príde vážny muzikant a bude hrať takú tú tichú, mŕtvu hudbu clink-clink-clink-clink. Mladí si potom povedia: Tak toto je ten jazz? A už viac na jazzový koncert neprídu. My radšej dopredu nehovoríme, čo hráme a potom sú ľudia z našej hudby nadšení.
Takže nie je podstatné, či máš meno alebo nie?
V Amerike sú veľké mená, ktoré nemajú kde hrať. Taký gitarista Al Di Meola nepôjde hrať do klubu za sto dolárov ako ja. A tam mu viac nedajú. Keď hrá niekde v klube v New Yorku bubeník Dave Weckl, hrá za dvestopäťdesiat dolárov. A to je nejaké meno.
Pred pár rokmi sa do kapely Celula New York vrátil tvoj syn Vajco...
Vajco mal v New Yorku deväť rokov jazzový klub a reštauráciu, takže nemal čas chodiť na turné a ešte hrať s Meolom a ďalšími muzikantmi, pretože bol od rána do večera zamestnaný. Ráno bolo treba nakúpiť tovar, postarať sa o odvoz smetí... Vtedy som hral s Andreom Valentinym, ktorý je teraz v Blood, Sweat and Tears. Bol veľmi dobrý, výborne zapadol do kapely, ale potom Vajco predal klub a znovu začal so mnou chodiť na turné. Keď sme nedávno hrali v Anaheime, objavil sa tam Andrea. Sadol za bicie, aby si s nami zahral - muzika odrazu akoby spadla dolu. A pritom je to dobrý bubeník.
Aké je to hrať so synom. Nie si na neho tvrdší, ako by si bol na iného hráča?
On ma neberie ako fotra. Ináč je to skôr nevýhoda. Keď sa delíme o cédečká, vždy so mnou vybabre... (so smiechom).
Pozval ťa hrať do svojho klubu?
My sme tam hrávali každú stredu.
Aký bol šéf?
V pohode.
Udržať v kapele dobrých muzikantov znamená predovšetkým získať si ich rešpekt. Určite majú väčšiu možnosť výberu s kým hrať, ako keby žili v Trenčíne alebo Bratislave...
Tam platí jedna zásada. Tvoja hudba sa musí spoluhráčom páčiť. Keď sme brali nového hudobníka, tak ako teraz Noboru, dali sme mu cédečko, aby vedel, akú hudbu hráme. Bol ňou nadšený. Keby nestála za nič, ale bol by to kšeft za veľké peniaze, išiel by aj tak. Ale aj keď Celula nie je za veľa peňazí, ponuku prijal.
Nemajú tvoji spoluhráči frustrácie, že ako autori sa v kapele neuplatnia?
Ja som ich občas nechal napísať nejaké skladby, ale akosi nemali svoj ksicht. Ja píšem stovky skladieb a deväťdesiatdeväť percent z nich nakoniec zahodím. Novú pesničku zoberiem na skúšku, zahráme si ju a keď vidím, že sa spoluhráči tvária, akože nič moc, tak ide do koša a urobím ďalšiu. Pritom skladbu pre jednotlivé nástroje nearanžujem do bodky. Na niečom trvám, musí to tam byť zahrané, tak ako som to napísal, ale ináč sa nebránim zmenám, ak sú k lepšiemu. Keď s nami začal hrať Noboru, dal som mu cédečká a on na druhý deň prišiel s basovým partom kompletne prepísaným do nôt. Aj s chybami, ktoré tam Steve nahral. Povedal som mu: Nemusíš tú basu hrať rovnako ako on, zahraj ju podľa seba.
Noboru zostane v Celule aj po návrate do Ameriky?
Áno, pokračujeme spolu aj v New Yorku.
Pred časom si uvažoval o komponovaní vážnej hudby...
Napísal som dve symfonické skladby, aj nejaké sláčikové kvartetá. Niečo z toho sa už hralo, sú aj nejaké nahrávky v Amerike a Nemecku.
O tebe je známe, že na spevákov a speváčky sa pozeráš s veľkým dešpektom...
Kedysi, keď hral big band, prišiel spevák, zaspieval a potom zasa hrala kapela povedzme šestnásť taktov, kým zasa trošku zaspieval spevák. Dnes je to tak, že speváci začnú spievať na začiatku... a potom spievajú až do konca. Pritom spievajú tri tóny, bez dynamiky... Mama má mäso, Ema má mamu... (so smiechom). To je koniec dobrej muziky. Okrem toho, speváci sú väčšinou nevzdelanci, ktorí ani nepoznajú noty. Naučia sa jednu pesničku a už sú slávni. Kapela im robí iba krovie, aby nezavadzala. V muzike som začal oddeľovať spev a hudbu.
Pri jazze sa však často tvrdí, že podstatnejšie ako hudobné vzdelanie, je hudobné cítenie a nie, či máš Berklee College of Music.
Tieto veci fungujú veľmi jednoducho: Musíš na sebe pracovať. Tí najlepší frajeri cvičia doma. Učiteľ im niečo ukáže a majú na týždeň robotu. Na Berklee som učil desať dní, zaskakoval som učiteľa trúbky, tak to tam poznám. Kedysi to bola dobrá škola, ale dnes už nestojí za nič. Akurát zaplať peniaze... Oni zoberú peniaze aj od hluchého. To je ten americký systém...
Zdá sa, že si chlapík v pohode stále nad vecou. Je niečo, čo ťa dokáže odrovnať?
Muzika je v pohode, ale tuposť politikov, tá ma vie strašne vytočiť. Nikdy nevieš, čo od nich môžeš čakať.
