František Bizub sa narodil v drevenici vedľa vily slávneho sochára Alojza Štróbl na samote Červený Kút (predtým Frischfeuer). Boli vlastne susedia, aj keď ho nikdy osobne nestretol. Hoci jeho rodisko bolo v hybskom chotári, vždy sa považoval za Lehoťana. Možno preto, že Kráľova Lehota bola bližšie a Hybe až tri kilometre vzdialené. Precestoval takmer celú Európu, ale svoje rodisko pri sútoku Bieleho a Čierneho Váhu považuje za najkrajší kúsok sveta. Napísal o ňom knihu Z dejín Kráľovej Lehoty. „História Kráľovej Lehoty je veľmi bohatá a zaujímavá, ale neviem prečo, akoby bola zahmlená. Písalo sa o Hybiach, o L. Hrádku, ale nikto nemá toľko donačných listích ako Kráľova Lehota. Ale to sa nikde nespomínalo a zdá sa mi, ako by sa ani nechcelo. Považoval som si za povinnosť získané poznatky a vedomosti sprístupniť najmä občanom Kráľovej Lehoty a pozdvihnúť tak ich hrdosť k svojej obci,“ povedal F. Bizub, ktorý je aj dlhoročným kronikárom obce. Materiál na monografiu zbieral vyše dvadsať rokov. Študoval v archívoch, múzeách, knižniciach, kronikách, novinách, časopisoch, úradoch, firmách, rozprával sa s pamätníkmi. „Chodil som za nebohým farárom Jánom Dérerom, robil som si poznámky, pýtal sa starých ľudí, ako bolo, veľmi mi pomohli. Ale najviac som sa asi nasedel v archíve v Bytči. Niektoré veci som konzultoval s Petrom Vítekom, šéfom pobočky štátneho archívu v Liptovskom Mikuláši,“ prezradil F. Bizub. Peter Vítek označil knihu F. Bizuba za veľmi dobré a vydarené dielo. Pritom ho nepísal vyštudovaný historik, ale ako sme sa dozvedeli - pôvodným povolaním elektrotechnik. „Mal som na starosti napájanie železničných zabezpečovacích zariadení, robil som vedúceho a pracovisko som mal na Štrbe. Ale teraz som už na dôchodku a starám sa o včely. Ráno som ich viezol na Čierny Váh.“
F. Bizub sa o včely nielen stará, ale aj o nich píše. Je členom redakčnej rady časopisu Včelár a do rôznych včelárskych časopisov napísal doteraz asi 150 článkov. Dlhé roky zhromažďuval materiál aj na svoju druhú knihu, ktorá by mala uzrieť svetlo sveta pred Vianocami. Je o jeho bývalom susedovi – sochárovi Alojzovi Štróblovi.
Zalistujme však teraz v 339-stranovej monografii o Kráľovej Lehote. Mapuje vývoj obce od jej vzniku až po súčasnosť, je bohato ilustrovaná dobovými aj súčasnými fotografiami, obsahuje resumé v slovenčine, poľštine a angličtine. Dočítame sa v nej o zemianskom rode Lehotských, o remeslách, pltníctve, železnici, cirkvi, kultúre aj o osadách Čierny Váh a Svarín, ktoré dlhé roky patrili kráľovolehotským zemanom. Hoci od druhej polovice 19. storočia boli necelých sto rokov súčasťou chotára Východnej a od roku 2001 sú znovu, historicky patria ku Kráľovej Lehote. Podobne aj samoty Šmýkanec a Červený Kút, ktoré patria do chotárov L. Porúbky, respektíve Hýb.
