Čelo tabuľky III. A triedy bola oveľa vyrovnanejšie ako v prípade III. B, kde jasne dominovali futbalisti z Uhorskej Vsi. „Dolniaci“ držali publikum vo väčšom napätí, hoci sa napokon radoval tím, ktorý bol prvý už po jesennej časti. Skúsení Prosiečania dotiahli postupové snaženie do úspešného konca, elán mládežníkov z Bieleho Potoka zatiaľ na viac nestačil.
„V jeseni sa naša hra zakladala na obrane, pretože nám chýbali útočníci. Pôvodne sme nemali hlavný zámer postúpiť, tak akosi sa to skrátka postupne vyvinulo. Obrana dostávala málo gólov, na víťazstvá nám stačili tesné výsledky,“ začal s hodnotením, pre prosiecky futbal historickej sezóny, tréner Ľubomír Kordoš st. „Pred posledným zápasom jesene s B. Potokom sme zistili, že máme dva body náskok, a vlastne ani nevieme ako. Až potom sme začali pomýšľať na postup. Po domácej remíze s najväčším konkurentom sme zistili, že aj na neho máme.“
Odvtedy všetko nasvedčovalo tomu, že to v Prosieku s postupom hore mysleli ozaj vážne. Začiatkom februára odštartovali zimnú prípravu, usilovne sa pustili do zháňania posíl. „Doplnili sme vhodne útok, zálohu i obranu a vzniklo z toho toto. Pre viacerých pozorovateľov to bol doslova šok. Pýtali sa, ako je možné, že sa v dedinke so sto šesťdesiatimi obyvateľmi hrá taký dobrý futbal. Ale čudovali sa iba tí, ktorí sa zabudli pozrieť na mená. Väčšinu hráčskeho kádra tvoria vyzretí skúsení tridsiatnici, čo však vôbec neznamená, že fyzicky nevládzu,“ pokračoval Ľ. Kordoš, bývalý hráč Palúdzky, Pavčinej Lehoty a Veternej Poruby.
„Pokiaľ sme mali iba dvojbodový náskok, chlapci hrali bez nervozity. Mali sme taktiku pritlačiť súpera hneď v úvodných dvadsiatich minútach a rýchlo rozhodnúť. Okrem dvoch zápasov sa nám to pravidelne darilo, aj v tých prípadoch chlapci ukázali, že v nich dačo je a zvrátili oba duely zo stavu 0:2. Ako vravím, náskok, ktorý sme si v úvodoch vytvorili, nám stačil. Postupne sa nám hralo horšie, lebo v podvedomí začal mátať strašiak udržania rozhodujúceho náskoku pred posledným zápasom v B. Potoku. Zväzovalo nám to mysle a nohy, každý súper sa na nás chcel prirodzene vytiahnuť. Robili sme všetko pre to, aby nám to vyšlo. V poslednom zápase sme v B. Potoku s viacerými náhradníkmi dokázali neprehrať. O tom, že postúpil ozaj najlepší, hovorí aj to, že sme vyhrali aj jarnú časť pred Komjatnou, ktorá od nás inkasovala vo vzájomnom stretnutí štyri góly,“ konštatoval spokojný kormidelník. Bratov Jaroslava a Róberta Pagáčovcov, okolo ktorých sa všetko točí, pozná ešte z čias mikulášskeho divízneho dorastu v úlohe vedúceho tímu.
Aj v tomto prípade sa ako rozhodujúci faktor ukázala súdržnosť kolektívu. „Roky som hrával futbal, ale takú mušketiersku partiu som ešte nezažil. V Prosieku stopercentne platí jeden za všetkých, všetci za jedného. Našou prednosťou je, že si hráči nenadávajú, nehádajú sa na ihrisku, snažia si vzájomne pomôcť. Kvôli prosieckemu futbalu som začal zanedbávať ďalšiu veľkú lásku – športové rybárstvo. Náš premiérový zápas v II. triede koliduje s termínom slovenského šampionátu muškárov, ktorý je pre mňa pravidelným vyvrcholením rybárskeho roka. No ako by to vyzeralo, keby som nechal týchto skvelých chlapcov v štichu hneď na štarte, lopta tento raz dostane pred udicou prednosť.“
Prosiečania postupom dosiahli štyri desiatky rokov nesplniteľnú túžbu – aspoň raz postúpiť vyššie, ale aj ich tréner dúfa, že sa tým všetka eufória nekončí: „Nevstupujeme do neznámeho prostredia, s niektorými budúcimi súpermi sme odohrali vyrovnané prípravné stretnutia. Bude to určite ťažšie, je to predsa len kvalitnejšia súťaž. Urýchlene treba vyriešiť hráčov, ktorí boli u nás iba na hosťovaní, dotiahnuť ďalšie posily. Limituje nás úzky káder, potrebovali by sme silnejšiu lavičku. Aj keď je jadro tímu veľmi dobré, v prípade absencií niet adekvátnej náhrady. Ak sa nám to podarí, nemáme veľké oči ani ciele, chceme sa ako nováčik v prvom rade udržať a v pohode si zahrať dobrý futbal. Verím, že na naše zápasy pritiahneme priaznivcov zo širšieho okolia.“
