Ružomberok – Na 18. jún určite futbalista MFK Tomáš Ďubek (na fotografii) nikdy nezabudne. V stretnutí posledného kola I. ligy starších dorastencov mohli Ružomberčania v súboji so Slovanom v prípade víťazstva rozhodnúť o obhajobe titulu. Nielenže sa zápas z domáceho pohľadu skončil sklamaním a remízou 1:1, ktorá nič neriešila, ale i nedobrovoľným Ďubekovým odchodom z ihriska už v 37. min. Röntgenové vyšetrenie potvrdilo zlomeninu nohy. Život mladého futbalistu zasiahla nečakaná rana a vynútená prestávka. Počas nej bolí nielen doráňané telo, ale i duša devätnásťročného chalana, ktorý bol v uplynulej sezóne už stabilným ohnivkom majstrovského áčka spod Čebraťa.
Tomáš, vieme, že ste po zisku seniorského prvenstva ešte chceli pomôcť svojim vrstovníkom v doraste k obhajobe mládežníckeho primátu.
Po poslednom kole Corgoň ligy, v ktorom sme zdolali Trenčín 3:0, som o tri dni nastúpil za dorast doma s Púchovom. Vyhrali sme 5:0 a jedným gólom som sa zapísal do streleckej listiny. Potom som odišiel na dovolenku do Tuniska. Už pred ňou som dal slovo trénerovi starších dorastencov Jánovi Hasprovi, že po návrate nastúpim na záverečný zápas proti Slovanu. K tomu aj došlo, žiaľ, zápas som nedohral. Po jednom zákroku zozadu som skončil v nemocnici a domov som sa vracal so sadrou na nohe.
Môžeme sa trošku konkrétnejšie vrátiť k inkriminovanému momentu?
Kubo Furman mi prihral loptu. V tej chvíli som bol chrbtom k súperovej bráne. Po prevzatí prihrávky som sa otočil a namieril si to k bráne. Vzápätí prišiel faul a v tom okamihu som vedel, že je zle. Slovanista mi zozadu stúpil priamo na pravú nohu. V danej chvíli ma aj zaškrelo, že uvidel len žltú kartu. Takú bolesť som ešte počas svojej futbalovej kariéry nezažil. Napriek tomu som v kútiku duše stále veril, že sa po ošetrení na ihrisko vrátim, ale už sa mi nedalo ani kráčať.“
Ako ste na tom zdravotne teraz?
14. júla som mal ísť na kontrolu. Skúsil som to o štyri dni skôr, čo ak sa noha rýchlejšie zoceľovala, ale žiadne milé prekvapenie ma ale nečakalo. Aj naďalej mi chceli ponechať sadru. Napokon sme sa dohodli na ortéze. Uvidím, čo bude 20. júla, keď ma čaká ďalšia návšteva ambulancie. Verím, že dole pôjde i ortéza a postupne začnem s rehabilitáciou, po dvoch týždňoch azda aj s individuálnym tréningom.
Cez víkend odštartoval nový ročník Corgoň ligy. Ako vnímate túto realitu?
Je to nepríjemné. Liga sa rozbieha a ja nemôžem poriadne ani chodiť. Na pravú nohu nedostupujem. Je mi to ľúto, ale musím vydržať, zašiel som aj za chlapcami do kabíny.
Už vás niečo podobné vo futbale postihlo?
Nie. Ide o moje najvážnejšie zranenie. Zostáva mi iba veriť, že to najhoršie, som si už vybral, že ďalej ma bude čakať len to dobré.
Vráťme sa ešte kúsok späť. Boli ste napokon aj pri ružomberskom dorasteneckom triumfe v Žiari nad Hronom?
Áno. Jeden kamarát ma autom zobral na barážový zápas s Dubnicou. Pred ním, cez prestávku a aj po krásnom konci som nechýbal medzi chlapcami v šatni, hoci za pomoci barlí. Mal som úprimnú radosť, že to vyšlo.
Samozrejme nedeľňajší duel Ružomberka so Spartakom Trnava Ďubek sledoval len z tribúny. Nebolo to príjemné, lenže i taký je futbalový chlebík.
