„Pripravili sme tridsať árových políčok, zatiaľ je prihlásených len šesť koscov, ale počkáme, určite ich bude viac,“ nestrácal optimizmus predseda Okresného výboru Slovenského zväzu záhradkárov v Ružomberku Václav Kucko ráno 8. júla pred otvorením I. ročníka súťaže v kosení vlkolínskych lúk ručnou kosou. A mal pravdu. Do jedenástej sa ich prihlásilo desať, medzi nimi jedna žena. Väčšinou boli z Bieleho Potoka, z Ružomberka, Komjatnej, Vlkolínca. A to nebol konečný stav. Všetci súťažiaci však tak trošku ohovárali čas, v ktorom sa malo kosiť. Niekoľko dní pred súťažou zazneli šumy a z takmer raňajšieho kosenia bolo takmer obedňajšie. „Tráva už bude suchá, žiadnej rosy na nej, zle sa bude kosiť, mali sme začať ráno,“ obával sa nejeden kosec. Tak aspoň kosy strčili poniektorí do potôčika ochladiť, niektorí sami polihovali v tieni, niektorí sa potúžili pohárikom. A spevom. Veru, veselo bolo pred súťažou, ale i počas nej i po skončení, kým ako v správnej rozprávke prišiel dážď a všetkých rozpustil...
Na kosu treba jemne a zľahka
„To s ňou musíš jemne ako so ženou,“ ozvalo sa neraz na lúke. Samozrejme, pokrik smeroval od divákov k jednotlivým súťažiacim mužského pohlavia. Ba diváci si dovolili aj pikantnejšie povzbudzovanie. Nie však k súťažiacim ženám. Veru, vo Vlkolínci kosili aj ženy. Najprv sa do súťaže prihlásila ráno energická päťdesiatdvaročná Bratislavčanka Iveta Hercová (prosím, nech mi dáma odpustí, že prezrádzam jej vek, ale práve rôčky u koscov boli zaujímavé. Všetko to boli zrelí a zrelší súťažiaci. A aj tí nad šesťdesiat silno konkurovali mladším.) Na otázku, či držala Iveta niekedy v ruke kosu, odpovedala: „Dakedy dávno som kosila. V záhrade kosákom. Ale súťažiť idem, nech je aspoň zábava.“ Má svoju vlastnú kosu? „Nie, ale chlapi z Vlkolínca sľúbili, že požičajú.“ Gavalieri chlapi požičali. A nielen jej. Pre každého, kto išiel okolo a chcel sa zapojiť do súťaže, sa kosa našla. Aj pre Poliaka Ryszarda Urbanowice. Bol na dovolenke v Liptovskom Mikuláši a v sobotu sa vybral na výlet do Vlkolínca. Keď zistil, že na vlkolínskych lúkach sú už pripravené na kosenie plochy a že nejedna je ešte voľná, zapísal sa do súťaže ako jediný zahraničný borec. „Doma mám malé hospodárstvo,“ komentoval Ryszard svoju nepripravovanú prípravu, „je to pod horou svah do briežku. Mám teda prax, ale či budem mať aj kondičku pri slovenských koscoch... uvidíme.“ Úsmev, dobrá nálada a takmer tanečný krok po lúke ho neopustili dokonca. K tancu ho totiž zvádzala miestna hudba. Hudobníci v zložení saxofón, harmonika, husle a dve polievkové lyžice hrali ostošesť ešte pred príchodom súťažiacich. S hudbou odprevadili súťažiacich na pole, hudbou ich povzbudzovali pri každom políčku. Ak niektorý z koscov už nevládal, pridali rezkejšiu pieseň, ak kosila žena, ženskejšiu. Žien sa totiž nazberalo viac. Päť. Vlkolínčanky - sestry Dana Žigová a Marta Grešová sa „hecli“ na lúkach. Rýchlo, rýchlo kosy a ukázali chlapom, ako sa vedia obracať. „Nás ženy všade podceňujú,“ vysvetľovala po súťaži Dana Žigová, „chcela som ukázať, že aj my vieme poriadne kosiť.“ A veru ukázala! Šťúpla žena vykášala radky jedna radosť, chlapi len tak gúľali očami, kde sa v nej berie tá sila. Pokos po nej ostával ako hlava vystrihaná na ježka – rovnomerný a nizky. Nejeden chlap by sa mal čomu priúčať... No Katarína Šaliová z Ružomberka vraj držala kosu v rukách po prvýkrát – informovala hodnotiaca komisia. Katarína však fámu vyvrátila. Niekedy dávno, možno pred desiatimi alebo viac rokmi kosila.
Nielen vôňa čerstvo pokosenej trávy
„Nápad urobiť súťaž v ručnom kosení sa zrodil v zime pri jednej zo zimných túr,“ objasnil sobotňajšie kosenie Ľubomír Lauko. Tak sa medzi sebou dohovorili Občianske združenie Vlkolínec, Slovenský zväz záhradkárov v Ružomberku a Lyžiarsky klub Biely Potok a súťaž v kosení mala pevný rámec. Dokonca si zaumienili, že ak bude kosba úspešná, bude mať ďalšie ročníky. Či bola, rozhodnú neskôr kompetentní, no políčka vyznačené na kosenie ľahli trávou. Niekde ostal pokos čistý, niekde kamaráti vytrhali stojacu trávu rukami (ale bdelé oči porotcov vnímali). Žiadne „hrabalky“ však neboli, aj keď sa ich niektorí súťažiaci dožadovali. No boli by určite len rušivým prvkom, lebo každý zo súťažiacich mal svoj vlastný systém kosenie. Niekto sa na svojom políčku krútil dookolo, iní kosil radky jedným smerom, ďalší prechádzal cik-cakovite. Vôňa pokosenej trávy a cvengot osličiek sa niesli doďaleka. A pokriky: dáko si sa zarosil, nezlom mi kosisko, pätku pritlč k zemi, pätku...
Takmer pre všetkých mužských súťažiacich prípravu na súťaž tvorila kosba doma, nič špeciálneho. Ani získavanie kondičky, ani strava. A priemerný vek súťažiacich? Takmer štyridsaťdva rokov. Najstarší – 65-roční boli Bohumil Babic a Eduard Razga, najmladšm súťažiacim bol dvadsaťsedemročný Robert Stolár.
Drevené medaily, ručne maľované diplomy
Hodnotiaca komisia v zložení predseda Václav Kucko, členovia Miroslav Mišík, Milan Kolkus, Albín Chomist, Juraj Surový a Štefan Kormančík sa riadila pri určovaní výsledkov jasnými pravidlami. Rozhodujúci bol čas kosenia, ale do úvahy brala aj výšku a čistotu pokosu. V kategórii mužov do päťdesiat rokov vyhral Ján Babál, druhý bol František Kendera a tretí Rudo Oravec. V kategórii nad šesťdesiat prvý bol Eduard Razga a za ním Bohuslav Babic. V kategórii ženy do päťdesiat zvíťazili sestry Dana Žigová a Marta Grešová, na druhom mieste bola Katarína Šaliová. V kategórii nad päťdesiat rokov Iveta Hercová. Všetci ocenení dostali ručne maľované diplomy, drevené medaily, misku gulášu a niečo na pitie. Tie posledné dve veci dostali všetci až do dna kotla z Vlčieho dvora, v ktorom sa guláš varil.
PS: Ten, kto ručne kosí, je odpradávna a aj podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka kosec. Ako sa nazýva žena, ktorá rovnako dobre kosí? Kosica, koska, koskyňa? Výkladový slovník nemá pomenovanie pre ženského kosca či ženskú...
