Ivan Rajniak bol vraj najšťastnejší medzi obyčajnými ľuďmi v kraji, kde sa narodil. „Každému sa vedel prihovoriť, s každým porozprávať, s lesníkmi, poľovníkmi, deťmi aj ženami, keď išli napríklad z družstva z kŕmenia. Všetci ho mali radi, počúvať ho a byť s ním bol zážitok,“ povedal lesník Milan Dzuriak, ktorý pred dvoma rokmi kúpil rodný dom Ivana Rajniaka a chce ho zrekonštruovať. Ale viac si na Ivana Rajniaka pamätá jeho rovesník a kamarát Milan Rajniak, ktorý s ním vyrastal. O svojich zážitkoch z detstva porozprával pred odhalením pamätnej tabule.
Pstruhy za košeľou
Ivan pochádzal z roľníckej rodiny ako ja, aj keď môj otec bol krajčír, jeho železničiar, ale gró bolo roľnícke. Rodičia robili celé dni na poli a my, deti sme vždy dostali nejakú úlohu. Najčastejšie natrhať zelinu – pre kravy dva košíky, pre husi jeden. Bývali sme deň proti domu, celé leto sme boli spolu a snovali plány, ako tej zeliny čím skôr doniesť. Chodili sme na ňu na Grab, to bola časť toku Hybice od Hýb po Ondrášku. Tam bolo v kriakoch zeliny dosť. Obyčajne sme mali za košeľou aj pstruha. Predstavte si tú fantastickú arómu: pstruh so slizom a krvou zmiešaný na spotenom detskom tele. Ale nám to voňalo, lebo my sme toho pstruha chytili. Len sa divím, ako tie naše mamy mohli tie košele oprať.
Prilba vydržala, hlava nie
Medzi Váhom a Hybami je Kráľová. To bol náš oddychový kopček, kde sme prežili kus mladosti. Staré jamy na piesok, ktoré kopali naši predkovia, sú dnes pozakrývané klenbou vŕb, rakýt, jelší, ktoré stačilo dobre dokopy zviazať a vytvorila sa parádna koliba. Vystlali sme ju ukradnutou mládzou alebo senom a tam sme aj spávali. V kúte sme mali jamu, kde sme si skryli jabĺčka. Boli zo školskej záhrady pri kostole. Opadali, nik ich nebral, tak bolo našou povinnosťou ich zachraňovať. Tak sme ich takouto formou kúštik zachraňovali. V kolibe sme mávali pravidelne službu. Raz som prišiel a vidím Ivana s prilbou na hlave. Prilba bola veľká ako vandel na škrabanie švábky. Nebolo mu vidno oči ani nos, iba ústa a bradu. Prilba totiž nemala vo vnútri výstuž, ktorú tam vojaci majú. Možno zhorela za vojny alebo ju niekto vybral. Ivan hovorí: ,Rajnica, (my sme sa totiž oslovovali vždy Rajnica, iba keď sme sa pohnevali kolomažnica), keď ma po tej prilbe udrieš päsťou, ani cítiť to nebudem. Skús.´ No tak som ho udrel. ,Ešte môžeš raz´, povedal, no tak som ešte raz. Aj kamaráti, ktorí tam boli asi štyria-piati, každý ho udrel päsťou po prilbe. Keď na obed zvonilo, kamaráti išli domov a my sme s Ivanom zostali kolibu strážiť. Ivan hovorí:,Vieš čo? Môžeš ma po tej prilbe aj skalou bacnúť.´ A dal mi do ruky skalu. Tak som ho švacol po tej prilbe. Zmraštil sa a povedal: ,Ešte môžeš raz.´Tak som ešte raz. Ale už nepovedal, že môžem aj tretí raz. S odstupom času hovorí: ,Ty, Rajnica, voľačo ma na tej hlave páli, pozri sa, čo tam mám.´ Dal som mu dolu prilbu, Ivan mal krásne husté kučeravé čierne vlasy – a to bolo niečo hrozné. Celé vlasy zlepené krvou, lebo ja som ho tou skalou bil prakticky po hlave. Bežali sme k tetke Kubisovie, lebo Ivanova mama bola prísna, keby hlavnicu zakrvavil, bolo by zle, tá mu hlavu poumývala, alpou natrela a dopadlo to nakoniec dobre.
Prekvapenie pod orgovánom
Raz Ivan hovorí: ,Zišlo by sa doplniť jabĺčka, v kolibe sa míňajú zásoby.´Pán učiteľ mal krásnu jabloň, tak sme sa k nej vybrali. Medzi nami a jabloňou bol ešte orgovánový krík. Ivan išiel z jednej strany, ja z druhej a keď sme už ker míňali a boli sme oproti sebe, zrazu ako keby sme tam zapustili korene. Zažmúrili sme oči, aby nás nebolo vidno a my nikoho nevideli, lebo na deke pod tým kriakom ležala pani učiteľka v plavkách – najprísnejšia pani učiteľka na škole. Zostali sme stáť a čakali, či na nás ide revať, nevedeli sme, či nás videla alebo nevidela. Našťastie mala na hlave veľký slamený klobúk a asi nás nevidela, lebo nekričala. Bežali sme a zastavili sa až na Kušnierovom dvore. Sadli sme na klát, kde ujček rúbali drevo a tam sme prvý raz prehovorili: ,Videla nás?´ ,No keď sa neozvala, hádam nie.´ Na druhý deň sme tŕpli, čo bude. Už zdiaľky sme ju zdravili a čakali, čo ona. Odpovedala. Dobre je, nepoznala nás, vydýchli sme si. Ale viac sme do školskej záhrady na jabĺčka nešli.
Krava vypovedala poslušnosť
Chodili sme s Ivanom kravy pásť k Váhu. To bola naša najväčšia radosť, lebo tam sme mohli chytať aj pstruhy. Raz sme prišli k Váhu neskoro a všade už bol statok. Ale za Váhom bola paša neporušená. Ale ako prejdeme na druhú stranu? ,No na kravách. Ja sadnem na vola, ty na kravu a prejdeme cez Váh. Hybaj prvý, ty si starší,´vraví Ivan. Tak som vyšiel na kravu. Predstavte si 12-ročného chlapca na krave. Tými nôžkami som len tak plával, to sa nedalo objať nimi telo statku. Chytil som sa za rohy a držal. Kým krava stála, bolo dobre. Ale keď išla, lopatky jej lietali hore-dolu a ja som tiež lietal hore-dolu a len som čakal, kedy sa zosypem do Váhu. Ivan stál na brehu a rehotal sa. Zdalo sa, že sa to dobre skončí. Kravička išla pomaly, ja som sa už nejako naučil na nej jazdiť. Ale priblížila sa do stredu Váhu a zastavila. Váh tam bol strmý a krava sa bála ísť ďalej. Vypovedala poslušnosť a zostala stáť v hlbokej vode. Tŕpol som, ako sa to skončí, lebo plávať som nevedel a voda bola hlbšia ako ja. Ostala jediná vec: hodiť obvôdzku Ivanovi na breh. Lenže musel som ju hodiť tak, aby ju Ivan chytil. Chvalabohu, podarilo sa. Ivan obvôdzku chytil, kravičku pomaly poťahoval, ja som ju trošku povzbudzoval a prežil som to. Ale mohlo sa to skončiť tragicky...
Nechceli nosiť mašle
Chodili sme sa kúpať do jedného bazéna, ktorý sme volali Pučiarka, lebo tam bolo vody len po pupok. Ale boli sme tam šťastní ako blchy. Raz sme tak sedeli v tom našom bazéne a Ivan sa pýta: ,Rajnica, kedy ideš ku konfirmácii?´ Reku na rok a ty potom o dva roky. Nemali sme strach z tohto cirkevného aktu, všetko sme vedeli na jednotku, v Hybiach bola zakotvená hlboká vážnosť ku konfirmácii. Iná vec boli háby. Ivan vraví: ,Vieš, čo s nami porobia? Dajú ti dlhé nohavice a čierne poltopánky, bielu košeľu a pod krk ti mašľu uviažu.´ My sme tú mašľu nikdy neradi nosili. Tak ma strašil, lebo on mal starších súrodencov a vedel, ako to chodí. Keď si uvedomíte, že sme chodili prakticky celé leto len v trenírkach s holým telom alebo ľahkou košieľkou, bosí alebo v zodratých sandáloch, pre nás to bola naozaj životná skúška takto parádne sa vyobliekať. A ešte horšie bolo, že by sme jeden druhého videli takto oblečeného.
Pamätám si ako dnes, otec ma už vyobliekal do kostola, mašľu mi uštrikovala sestra tmavomodrú, to bolo vtedy v móde. Stále som sa pozeral z okna, či uvidím Ivana pod uhlom. A Ivan tam stál hádam od piatej od rána, len aby ma s tou mašľou videl. Už bolo treba ísť do kostola, ale nemohol som. Ivan tam stál. Otec ma súril, že prídem neskoro. Ale Ivan tam stále stál. Už bola nervozita, mama prišla, kuknem z okna, Ivana som nevidel. Tak som šikovne vyšiel z domu, aby som sa vyhol Ivanovmu smiechu...
Ivan nemal väčšiu radosť, keď prišiel do Liptova, ako sadnúť si vo svojej chate v Michalove pri potôčik, nad pahrebou si opiecť slaninu a pospomínať. To bolo jeho najväčšie šťastie. Ivan mal strašne veľké srdce a doňho pchal všetku veľkú lásku k ľuďom, ktorých mal rád, k Liptovu, Tatrám, horám. Som rád, že bude mať na rodnom dome pamätnú tabuľku. Bývalo tam vždy veselo. Keď tam bude tabuľka, bude akýmsi oknom, ktorým sa môžeme pozrieť do minulosti a spomenúť si na Ivana. Dá sa na Rajnicu vôbec zabudnúť? Nedá...
