Španielsko vždy pre mňa dýchalo býčími zápasmi a ohnivým tancom. Práve to ma nikdy zvlášť nelákalo, a preto som mala pocit, že práve Španielsko nemusím. Osud to však zariadil inak a turisticky atraktívne oblasti v Španielsku som navštívila niekoľkokrát. Ak osud ostane v týchto koľajách, začnem sa vážne učiť španielčinu.
Už pri prvej návšteve Španielska pred šiestimi rokmi ma prekvapilo množstvo Slovákov. Samozrejme, Nemcami, Angličanmi a Rusmi sa pláže tiež hemžili, ale predsa len Slovák na slovenčinu najlepšie reaguje. Španielsko sa pre mnohých Slovákov stáva krajinou dobrého zárobku. Najmä v turistických oblastiach.
Prichádza s plecniačikom, odchádza s kufrom
Jedným z prvých pracujúcich Slovákov, s ktorým som sa bližšie zoznámila v španielskej Calelle (čítaj Kalede), bol Tomáš z Oravy. „Do Španielska chodím už šesť rokov, vždy prídem tak v máji, júni a som tu do septembra, októbra podľa roboty,” hovorí Tomáš. „Otec doma podniká v cestovnom ruchu a pre mňa táto letná brigáda predstavuje nielen dobrý zárobok, ale aj nezvyčajnú prax s rôznorodou klientelou. Raz to zúžitkujem u nás doma, ale kým mám chuť, budem chodiť sem. Vždy koncom jari doma zbalím jeden malý plecniačik, sú v ňom najnutnejšie osobné veci, a odchádzam. Vraciam sa s kufrom a s niekoľkými značkovými tričkami, svetrami, proste, čo potrebujem, si nakúpim na celý rok v Španielsku.” Tomáš robí v kuchyni a v rámci siesty si užije aj more. Chodí sem sám, ale mnohí prídu vo dvojici, dokonca aj celé rodiny. Moderné vysťahovalectvo na pár letných mesiacov. Možno aj na dlhšie. Podľa okolností. Väčšinou robia v kuchyni, v hoteloch, baroch. A na propagande – získavajú návštevníkov pre zábavné podniky a bary. Dokonca sú také dievčatá, ktoré sa práve sem leto čo leto vracajú. Aj Žaneta už ôsmy rok robí propagandu – nachodí každý podvečer kilometre na pláži, v meste a oslovuje potenciálnych klientov. „Už na prvý pohľad vidno, ktorí z nich dostanú prácu a kto bude za ňou dlho chodiť. Prípadne sa s prázdnym vreckom vráti domov,” hovorí Jana, ktorá v Španielsku žije vyše roka. Tiež má svoju skúsenosť – pred niekoľkými rokmi sa po troch týždňoch vrátila domov. Boli to ťažké dni – občas si prácu našla, ale plácu jej nevyplatili. Mala problémy s ubytovaním. Málo suverénna, málo priebojná. Mala však odvahu vrátiť sa do Španielska druhýkrát. Pokračuje: „Kto ide za robotou, musí byť suverénny, sebaistý. Ak má malé sebavedomie, prácu nedostane.”
Multinárodnostná obsluha v baroch
V jednom z najväčších barov v Calelle pracuje “multinárodnostná” spoločnosť mladých. Neviem, či spomeniem všetkých, ale napríklad pred vstupom stretnete bodygardov z Holanska, pri vstupe Poľku, poháre umýva a o ľad sa stará Maďar, v rôznych baroch pracujú Slovenka, Brazílčanka, Arménka, Holanďan a všetkým šéfuje Dánka. Samozrejme, aj ona má šéfa – majiteľa viacerých podnikov. Španiela, ktorý tvrdí, že „...je dobré mať medzinárodný personál, pretože aj klienti sú z rôznych krajín a ak jednému nevyhovuje napríklad Holanďan, medzi rôznonárodným personálom si určite nájde toho svojho.”
V spomínanom bare robia počas sezóny štyri až šesť Sloveniek, momentálne dve sú z Liptova. Jedna z nich je Petra, ktorá je toto leto v Španielsku po prvýkrát a hneď po niekoľkých dňoch má zlú skúsenosť. „Sedela som ráno na pláži s priateľmi, zarozprávali sme sa a vôbec som nezbadala, že mi niekto vzal kabelku. Chlapci sa za zlodejom rozbehli, ale v úzkych uličkách mesta sa stratil. V kabelke som mala mobil, päťdesiat euro, kľúče od bytu, sandálky... Bolo toho na mňa veľa. Plakala som, no už si pomaly zvykám.”
Keď je konkurencia silnejšia ako spolupatričnosť
Slovákov tu nájdete takmer v každom zariadení či v meste, alebo na pláži. A nie sú to len dievčatá okolo osemnástky. Mnohí už dokončili strednú či výšku, ba sú i takí, ktorí sem prišli v zrelšom veku. Prečo? Pre peniaze. Pre nové možnosti. Pre nové šance, ktoré im Slovensko nedokázalo dať. Doma boli nezamestnaní. V Španielsku vedia o sebe, zdravia sa, ale nejako zvlášť sa nestretávajú. Konkurencia. „Najmä dievčatá sú medzi sebou viac podozrievavé a ak je jedna krajšia, žiarlia na ňu. Tažšie sa prebíja, musí byť poriadne života a konkurencieschopná. „Chlapci sú fajn,” vysvetľuje Romana, „poradia aj pomôžu.” Dorozumievacím jazykom je angličtina. Tú počujete všade. V obchodoch sa ňou prihovárajú, na pláži ženy z Thajvanu lámanou angličtinou ponúkajú masáže, angličtina je proste in. Najmä u mladých. Ak sa chcú s vami porozprávať, ani nepredpokladajú, že neovládate tento jazyk. S francúzštinou máte smolu, len so staršími sa dá s ňou dorozumievať. Mladší - sorry. Ale ak ste známy ich známych, dostanete pusu na každé líčko. Tu sa bozkáva, žiadne podávanie rúk.
Obdivuhodná španielska trpezlivosť
Odrazu sa mi Španielsko zdá osobnejšie cez množstvo drobností, ktoré o ňom viem, nevraviac o tom, že spoznávam z iného uhla aj samotných Španielov. Obdivujem ich nekonečnú trpezlivosť za volantom. V uzučkých uliciach Calella dokážu šoférovať, zaparkovať na miniatúrnych miestečkách popri ceste, trpezlivo počkať, kým cez prechod prechádzkovým krokom prejdú dovolenkári. Trpezlivosť im neodchádza ani vtedy, keď jeden zo šoférov na chodníku zbadá známeho, zastaví pri ňom a chvíľu len tak klebetia. Že sa vytvorila šnúra áut za ním? „Klídek”. Oni počkajú. A naozaj. Nikto netrúbi, nenadáva. Mnohé z týchto situácií by na Slovensku boli vysoko stresovými. Tu sa málokto ponáhľa. A keď aj, ostatní ho pribrzdia. Nehovoriac o obedňajšej sieste. O jednej sa na niekoľko hodín zastavuje život. Samozrejme, u Španielov. Tí svoje obchodíky, úrady, kiosky zatvárajú. Marokanci, Vietnamci, Číňania predávajú a pracujú aj cez siestu. Kšeft je kšeft.
Silvestrovský svätý Ján
Noc z 23. na 24. júna, teda na Jána, sa vôbec nedá nazvať nocou. Spať sa v celom meste nedalo. Sviatok Sant Joan je pre Španielov pravdepodobne viac ako Silvester u nás. Už v podvečer na námestiach a námestíčkach zapaľovali ohne, vynášali pred domy lavičky a stoličky, ktoré hneď obsadili starší ľudia, a na nábreží prestierali stoly. Nie jeden, nie dva. Stoly tvorili dlhokánsky niekoľkometrový rad. V noci na nich hodoval každý, kto nechcel byť doma sám. A to asi nechcel nikto, lebo spať sa fakt nedalo. Už v podvečer pred šiestou začali vybuchovať petardy i rôzne delobuchy a táto „kanonáda“ trvala po celú noc. Ešte aj o ôsmej ráno sa kde-tu ozval výbuch. Trvalo to takmer bez prestávky spolu s hudbou všelijakých kapiel až do nasledujúceho dňa. Slovenskí „brigádnici“ mali v tú noc plné ruky práce. Všetky bary, kaviarničky, terasy, občerstvenia boli otvorené, všetci chceli piť, jesť, zabávať sa. S východom slnka mesto pomaly stíchlo, mestské služby vyčistili všetky ulice a pred obedom na Jána už Calella žila bežným prímorským životom. Len v obchodoch ešte ponúkali špeciálne jánske koláče z lístkového cesta, ktoré v inú časť roka na pultoch nenájdete.
Autor: DagmaRA
