„Moldavsko je údajne najchudobnejšia krajina Európy, kde nikto nehladuje a kde žijú najbohatší Cigáni na svete. Ak stopujete, zastavia vám bežne aj autá idúce opačným smerom, otočia sa a odvezú vás, keď ste v núdzi. Moldavsko je krajina, kde žijú ľudia ako my, len to majú o čosi ťažšie. Alebo ľahšie? Kto hľadá exotiku, v Moldavsku ju asi nenájde. Kto hľadá dobrých ľudí, malebnú krajinu, dobré víno, môžem len vrelo odporučiť,“ povedal Igor Staník, jeden zo siedmich Liptákov, ktorí nedávno na bicykloch precestovali časť Moldavska. A prečo si vybrali práve Moldavsko? „Lebo tam od nás ešte nikto nebol. Boli sme prví Slováci, ktorých videla colníčka na hraniciach, a to tam pracuje už šestnásť rokov,“ tvrdí ďalší z expedície slovenských kolumbov Miro Krajčuška.
V pašeráckom autobuse
„Najskôr sme prešli cez Ukrajinu – kus na bicykloch a kus vlakom. Ukrajinské vlaky majú svoje čaro. Idú potiaľ, pokiaľ nie sú vytrhané koľajnice, často sme prestupovali. Jedným vlakom sme prešli 90 km za tri hodiny. Každý vagón má svojho sprievodcu, v spacích vagónoch sú všetci spolu - muži, ženy aj deti, žiadne kupé. Ľudia tam žijú ako jedna veľká rodina. Miešajú sa tam rôzne vône, jedni jedia rybu, druhí pijú samohonku, a skoro všetci lúskajú slnečnicové semienka. My sme tam napchali sedem bicyklov, zapratali sme celú uličku, ale nikto nám nenadával, trpezlivo ich prekračovali. Ukrajinci sú asi zvyknutí prekonávať prekážky,“ povedal Miro.
Siedmi dobrodruhovia prešli cez ukrajinský stred Európy – priesečník spojníc najsevernejšieho a najjužnejšieho a najvýchodnejšieho a najzápadnejšieho miesta Európy, v Černivci prespali na železničnej stanici v čakárni, ktorú si na noc kúpili celú za päť dolárov. Ráno sadli na bicykle a vydali sa smerom k rumunským hraniciam. Zastihol ich hustý dážď, preto im prišla vhod ponuka šoféra jedného autobusu. „Bola to štátna linka. Šofér sám prišiel za nami a ponúkol nám, že nás vezme aj s bicyklami do autobusu. Mysleli sme si, aký milý človek. V autobuse žiadny komfort, vo vnútri všetko vytrhané, stierač prebehol po okne raz za pol hodinu. Ale šofér išiel naplno. Ja som tiež šofér, ale len som sa skrčil a čakal som náraz. Zrazu sme zastavili pri nejakej haciende, vedľa bol kurník, pobehovalo tam prasa. Videli sme, ako z kurníka spod sliepok ládujú do autobusu kartóny cigariet. Keď sme sa už blížili k rumunským hraniciam, v autobuse to začalo vrieť. Opýtali sa nás, či by nám nemohli rozdeliť tie kartóny. Už sme vedeli, že sme v pašeráckom autobuse a potrebovali nás vlastne do počtu, aby mohli cigarety rozrátať aj na nás. Všetci sme nafasoval fialovú igelitku a v nej dva kartóny a tak sme vystúpili na hranici. Musel byť na nás super pohľad. Colník nechápal, že vraj športovci a toľko vyfajčíme. Odbili sme ho tým, že nielen fajčíme, ale aj vodku pijeme. Tetky nám boli vďačné a z vďaky za prepašovanie kartónov nám dali slnečnicové semienka.“
Krásne colníčky, bohatí colníci
Igor Staník si robil cestovný denník, do ktorého okrem iného napísal: „Na hranicu Moldavska sme prechádzali zvlnenou krajinou, sem-tam posiatou listnatými lesmi. V jednom kopci sme v zjazde skoro prešli štence (neviem, čo robili uprostred lesa), čo o niekoľko dní na to Julo Párička komentoval asi tak, že by sa na to mali zamerať eurokomisári, keď Rumuni na budúci rok vstupujú do EÚ. Na colnici sme boli príjemne prekvapení milotou miestnych colníkov a krásou miestnych colníčiek. V prvej moldavskej dedine, volala sa Gherman, sme chceli kúpiť víno a pokiaľ sme naň čakali, miestny zrejme bos Žeňa nám ponúkol ubytovanie.“ Miro Krajčuška dodal: „To si mala vidieť to zariadenie! Kožená sedačka, Chrysler Voyager tiež v koži, plazmový televízor... A tá hostina! Už si ani nepamätám, koľko chodov, k tomu dobré vínko... Žeňa bol totiž bývalý colník a kto robí v Moldavsku v štátnej správe, má zlatú baňu. Keby som sa druhý raz narodil, chcel by som byť v Moldavsku colníkom. Za smenu si vraj zarobí aj 50 dolárov, ale univerzitná profesorka tu má napríklad mesačný dôchodok len 30 dolárov.“ Miro je dobrý rozprávač a z jeho rozprávania by sa dal napísať celý román. Popísala som celý zápisník a mala problém, čo vybrať na novinovú stranu...
Dedina plná zlata
V Moldavsku žije približne toľko ľudí, koľko na Slovensku – necelých päť miliónov, ale rozlohou je oveľa väčšie. Väčšinou sme tam videli iba starých ľudí a deti, mladí a stredná generácia sú preč. Zarábajú si v zahraničí. Nevideli sme tam žiadnu funkčnú fabriku, iba mliekarne, pekárne a obrovské sady jabĺk, ktoré nikdo nekupuje, iba Rusi. Dostali sme sa do údajne najbohatšej dediny v strednej Európe – Soroca. Na kopci sú vily, ale také, že vila Juraja Širokého je oproti nim podľa mňa búda. Domorodci, všetci dobre živení, postávali pred vilami a fajčili. Zlaté prstene, retiazky, zlaté zuby, mercedesy, džípy – jednoducho luxus, aký si veľa ľudí nevie ani predstaviť. Keď sme tam prišli na bicykloch so slovenskými zástavkami, vrhli sa na nás ako supy. Volali nás, aby sme u nich prespali, hovorili, že sa nemusíme báť, že nás neokradnú, veď načo by im boli naše bicykle, keď mali mercedesy. Ale my sme povedali, že sa ponáhľame a išli sme preč. Aj sa trochu urazili. Potom sme asi dvadsať kilometrov rozmýšľali, prečo sme tam nezostali, bolo by nám dobre. Doteraz sme niektorí na to neprišli. Boli sme aj na moldavskej svadbe. Lialo, schovali sme sa v jednej reštaurácii a potom tam prišla svadba. Svadobčania sa s nami dali do reči, aj nás pohostili a na terase sme nakoniec aj spali. Na svadbe mali aj ochrankára, chlapík bol ozbrojený ako pištoľník z Divokého Západu.
Čo sa nám raz stalo. Boli sme v jednej lacnej reštaurácii, Rado Filipko fotil okolitú prírodu, krásne scenérie, potom sme išli ďalej, prešli sme asi tridsať kilometrov, zase chcel fotiť a zistil, že nemá foťák. Začal stopovať a zastavil mu Renault Espace idúci v protismere. Chlapík to otočil, prišli sme do tej reštaurácie a tam mu ten foťák priniesli na podnose a povedali: ,Hádam si nemyslíte, že by sme vám ho ukradli.´ Aj to je mentalita Moldavcov. Niektorí nemajú nič, ale nedovolili by si niečo cudzie zobrať. Nevidel som negatíva u obyčajných ľudí.
Suché záchody aj v škôlke
Jednu noc sme spali v moldavskej materskej škôlke. Čečenský utečenecký tábor je oproti tomu nič. Budovy schátrané, tráva nepokosená, šmýkačka nejaký kus plechu, v jednej bedničke hračky asi pre 60 detí – autíčko bez kolies, medvedík bez ucha, bábika bez ruky. V Moldavsku nemajú vodovod a kanalizáciu, ani splachovacie záchody, iba v lepších hoteloch. Pred domami sú studne, záchody majú suché, takzvané turecké – čiže diery v zemi. Pokiaľ človeka vršok dobehne, musí si vykopať jamu niekde inde alebo podložiť pod nohy tehly, aby bol vyššie. Aj v škôlke boli suché záchody. V zemi boli vedľa seba otvory veľké asi ako popolníky, oddelené závesom: chlapci - dievčatá. A tam chodia aj v zime. Deti sú tam veľmi poslušné a milé, aj keď niektoré vyzerali trochu bezprízorne. Učiteľky som sa pýtal, koľko zarába, povedala, že asi tisícku mesačne, ale prispievajú jej aj dedinčania. Dedinčania sú fajn ľudia. V dedine je jeden boss, mafián, ktorý má obchod a v ňom predáva víno, chleba a pálenku. Všetci tam majú svine a kravy. Ráno sa celá dedina zbehne pri kravách. Každý vyženie tú svoju a všetci stoja v kruhu s bičíkmi a pasú celý deň. Stačil by jeden obecný pasier na celé stádo, ale čo by potom robili ostatní? Im to tak vyhovuje, žijú jednoducho a bez stresu. Myslia si, že my zle žijeme. Moldavci sú dobre stavaní, preto ich Rusi využívali do zvláštnych elitných jednotiek, bojovali v Afganistane, je tam veľa vojnových veteránov.
Keď sme sa ľudí pýtali, kto je ich prezident, ťukali si na hlavu alebo ukazovali pod krk. Prezident ich nezaujíma, zaujíma ich, aby mali na pivo, pálenku – a deň je krásny. Sadnú si na lavičku, lúskajú slnečnicové semienka a nemajú žiadne starosti. Cesty tam ale mali hrozné, samá jama, šotolina. Autá chodia väčšinou vedľa hlavnej cesty vlastne po poli, vidíš iba kúdol prachu. Ale je to lepšia cesta ako asfaltka.
Moldavsko je rozdelené na dve republiky. Prvá, oficiálna Moldavská republika je po rieku Dnester a hlavné mesto je Kišinev. Druhá je za riekou Dnester, volajú ju Podnesterská a hlavným mestom je Tiraspol. Ruská menšina si proste vyhlásila svoju Podnesterskú republiku, platí tam rubeľ, majú svoje pasy, svoje značky na autách, dokonca aj svojho prezidenta, armádu, políciu, colnicu. Z Moldavska do Moldavska musíš ísť vlastne cez colnicu. Oficiálne Podnesterskú republiku nikde neuznávajú, hranicu strážia mierové jednotky. Raz nás predbehol džíp, zastavil a vyskočili z neho traja vojaci. Zľakli sme sa, čo bude. Jeden z tých vojakov bol z B. Bystrice a keď videl slovenské zástavy na našich bicykloch, chcel nás pozdraviť. Patril k mierovým jednotkám a odporučil nám, aby sme do Podnesterskej republiky radšej nešli. My by sme radi išli, ale na to už nebol čas, možno nabudúce.
Lenin, pašeráci a papaláši
V Moldavsku sme videli veľa sôch Lenina. Lenin je hlavne pre starších symbolom dobrých čias. Ľudia hovoria, že predtým bolo lepšie. Každý mal robotu a všetci boli spokojní, všetko bolo bezplatné. Demokracia týchto ľudí nenadchla. Mladých sme veľa nestretli, všetci robia na Západe. Pre nich je Západ vlastne už aj Ukrajina. Kto tam zostal, ten väčšinou pašuje. Tam každý niečo pašuje, s niečím obchoduje,niečo predáva. Má svoje teritórium a to si stráži. Poctivou prácou sa tam neuživíš. Preto sa pašovaním živí väčšina Moldavcov, Rumunov aj Ukrajincov. Štruktúra toho celého je, že nikto neodvádza do štátnej kasy legálne odvody. Medzi sebou si platia vexláci, ale do štátnej kasy ide minimum. Potom to v tom štáte aj tak vyzerá. Nie sú vybudované cesty, vodovody, kanalizácia, infraštruktúra. Kto robí v štátnej správe, má sa dobre, lebo tam hore všetci kradnú. Pripadá mi to, ako keby vexláci, priekupníci, pašeráci a papaláši v štátnej správe súťažili, kto viac nakradne. Asi platí, čím väčší papaláš, tým väčší zlodej. Jeden príklad: Pred troma rokmi, keď sme boli v Rumunsku, robili cestu. Európska únia na ňu vyčlenila neviem koľko miliónov, bolo to napísané na tabuli vedľa cesty aj to, kedy má byť cesta hotová. Urobili asi kilometer, tabuľa je vyšedivená a peniaze ktovie kde.
V Moldavsku sme boli na trhu. To bola sila. Igelit na zemi, na ňom zabitá krava, nad ňou stál chlap s podobnou sekerou, akú má majster kat, ňou kravu porcoval. Na igelite kaluže krvi, kopa múch. Ľudia stáli v rade, chlap im dal do igelitky kus mäsa a ľudia boli spokojní. Na druhej strane bola rozpálená váha, vonku asi tridsať stupňov, a na nej len tak na horúcom plechu voľne pohodené mozočky. Nikto tam nemal problémy s hygienou, načo mraziaci pult, registračné pokladne tam nepoznajú. Všetko tam dezinfikujú vodkou. A vodu pijú zo studní. Jednu sme im nechtiac znesvätili. Bola pri ceste, my spotení, smädní, tak sme sa tam zastavili, povyzliekali sa, poumývali. Už sme sa obliekali, keď tu zrazu zabrzdila pri nás Lada ale tak, že som si myslel, že stratí nápravu. Vybehol z nej chlapík a začal robiť krik, prečo sme kýbel položili na zem. Oni ho totiž vôbec nedávajú na zem, lebo keď ho ponoria do studne, zašpinia vodu a tú potom pijú.
Choď tam a pochopíš...
Na záver som sa Mira Krajčušku a Tibora Sabaku spýtala, čo ich ťahá na východ a či by tam dokázali žiť.
„Keď tam raz pôjdeš, všetko pochopíš. My si tam chodíme vyčistiť hlavy. Čo už len môžeš nájsť na Západe? Čo tam naobjavuješ? Je to ako zlatá klietka. Vo východných krajinách sú ešte jednoduchí, úprimní a dobrí ľudia, naozajstná sloboda. Ale to sa ťažko vysvetľuje, treba tam ísť. Je to dobrodružstvo aj test, čo vydržíme. Keď prídeme z východu domov, sme strašne spokojní, viac si všetko vážime, nič nás neštve. Je to aj o silnej náture. My sme tu zvyknutí na iný život a asi by sme tam nedokázali žiť. Neviem si predstaviť manželku, ako ťahá vodu zo studne a ja si dávam tehličky na záchode. Keby sme to mali zhrnúť, Moldavsko bolo z východných krajín, ktoré sme doteraz na bicykloch prešli, asi najzaujímavejšie.“
