Ležala som pri Váhu, čítala Wewerku, a zrazu na mňa skočila opica. Pila som iba minerálku, takže z alkoholu to nebolo. Asi mám úpal, pomyslela som si, alebo som sa príliš vžila do knihy. Wewerka sa v nej práve liečila na mikulášskej psychiatrii. Aspoň budem vedieť, čo ma čaká. Lenže tá opica bola neskutočne skutočná. Videla som ich už dosť, ale žiadna nemala taký dlhý chvost, obojok a nebola na vodítku. Poskakovala mi okolo hlavy akoby skúmala, či mám vši. Mala smolu. Nemala som ani banán. Normálne sa zvierat bojím a neviem to s nimi, ale s opičkou som si rozumela. Žeby som predsa len pochádzala z opice? (Odpusť, mami...) Zistila som, že máme dokonca niečo spoločné. Tiež má vraj rada paradajky a nevie sa lyžovať. Možno by sme si celkom dobre pokecali, ale jej majiteľ veľmi zhovorčivý nebol. Čosi mi síce o nej prezradil, ale iba pod podmienkou, že to nedám do novín. Škoda, bola by z nej určite mediálna hviezda.
Keď som bola pri Váhu druhýkrát, videla som zase Češku. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa netopila asi v polmetrovej vode s prilbou na hlave a plávacou vestou. Kričala pomóc a prúd ju unášal ako handrovú bábiku, lebo bola ľahká. Vážila asi 40 kíl. Wewerku som hodila do trávy a rozbehla som sa ratovať Češku. Kým som k nej krížom cez Váh prebehla po klzkých kameňoch asi dvadsať metrov, ona „preplávala“ asi dvesto. Ale stihla som ju zachytiť. Povedala, že v areáli vodného slalomu vypadla z raftu, udrela sa o skalu a nemôže hýbať rukou. Druhou si striedavo držala operované rameno a rozbité koleno. Aj keď som ťažia váha, mala som čo robiť, aby som ju udržala a aby mi neodplávala. Našťastie o chvíľu jej prišiel na pomoc kamarát, ktorý bežal za ňou po brehu, skočil do vody a spoločnými silami sme ju vytiahli von. „Děkuji, udělala ste dobrý skutek. Zachránila ste mi život,“ povedala dievčinka. Medzitým pribehol po druhom brehu jej druhý kamarát a odviedli ju preč. „No jó, českí turisti. V zime k nám chodia spúšťať lavíny a v lete sa tu topia,“ neodpustil si ironickú poznámku jeden okoloidúci.
