„Prišli sme zavinšovať a priniesli kytičku kvetov. Sú to naozaj krásne roky,“ oslovil starosta Závažnej Poruby Pavol Baráni deväťdesiatročnú Zuzanu Broskovú, rod. Valentovú v jej príbytku pri neobyčajnom sviatku. „Ďakujem vám, že ste na mňa nezabudli,“ odpovedala zhovorčivá starenka, „len keby som mohla chodiť, ale to tie čižmy na družstve porobili.“ Bodaj by nie, keď celý život pracovala v živočíšnej okolo dojníc a tam sa inak, ako v gumákoch nedalo.
„Robota to nebola ľahká. Pred druhou vstávať a dlho, dlho sa dojilo ručne. Ja som vždy načas vstala, mňa živočichár nemusel chodiť budiť, nevymeškala som ani jednu šichtu, “ pripomenula a dodala, „ ...vtedy som všetko robila ručne, aj hnoj po poli rozhadzovala rukami. A to všetko za jednu jednotku na celý deň, pričom jedna jednotka predstavovala päť korún. Bolo by toho ešte veľa na spomínanie, ale o všetkom sa nedá...“
Vydávala sa mladá
Vydávala sa mladá, práve v deň svojich narodenín. Postavili si domček a spolu vychovali tri deti: Želmíra 1939, Ján 1946, Pavel 1951. Manžel jej zomrel v roku 1970 a už 36 rokov žije ako vdova. Teší sa zo šiestich vnúčat a piatich pravnúčat. „Vari najťažšie chvíle sme v našej rodine prežili cez vojnu, keď sme prichýlili židovskú rodinu Altmanovcov z Liptovského Mikuláša. Rodičia sa ukrývali v horách a my sme opatrovali ich dievčatko. Riskovali životy. No keď Poruba evakuovala, tak sa otec s mamou odvážili prísť po dcérku s rozhodnutím: Keď máme zahynúť, tak spolu celá rodina. Po vojne nás celkom potešilo, keď prišla pohľadnica z Palestíny, že všetci žijú,“ radostne oživila príbeh jednej židovskej rodiny, ktorá počas holocaustu našla útočisko v Závažnej Porube a akoby zázrakom prežila. Aj po dlhých rokoch treba pripomenúť tieto vysoko humánne a pritom nedocenené skutky, odvahu a obetu viacerých porubských rodín, ktoré si aj po rokoch zaslúžia vďaku a uznanie. Veď išlo naozaj o život.
Na všeličo zlé sa zabudne
Je to tak: keď človek začne hovoriť, začne o sebe svedčiť. V tomto svedectve nieto nič prikrášleného, predstavuje všetko, čo prináša samotný život. Na všeličo zlé sa zabudne, ale to pekné zostáva v pamäti človeka bez ohľadu na vek. „Môj muž Matej Broska bol murár a mal veľmi rád hudbu. Dlhé roky bol primášom porubskej kapely Pod úvozem. Nebol to muzikant „naturist“, ale hudobník, čo poznal noty a veľmi dobre si rozumel so svojimi husličkami. Jeho brat Maroš hrával na cimbale... Rada som chodievala aj na zábavy, no zabávať sa samej, keď muž vyhráva, nebolo ľahké. Škoda len, že jeho neobyčajné hudobné nadanie sa neprenieslo na naše deti. No aj tak to býva,“ pripomenula rezká jubilantka.
Čo robievate celé dni? „Keď je doma Želka, tak mi je hej, ale keď odíde, mám roboty sama okolo seba veru neúrekom: navariť, poprať, poriadiť, chovám kuričky, jahniatka, venujem sa záhradke a v hlinačke treba vedieť robiť. Pole bez obrábania neprináša úrodu. Usilujem sa, ale už ma váľa k zemi a vidíte, že nohy tiež nechcú počúvať.“
Ničoho netreba priveľa
K tomuto rozprávaniu pridala pravdivú skúsenosť: „V živote je užitočné, aby ničoho nebolo priveľa. Nepreháňať ani s jedením, ani s robotou. Všetko s mierou. Dobre je, pokiaľ má človek zdravie, ale keď prídu choroby, tak sú dni i noci veľmi dlhé.“ V tejto chvíli už netreba veľa slov. Žiada sa však povedať, že život možno prežiť v ťažkej práci a neľahkom údele, pritom pekne a vďačne.
