Na dvore stál asi metrový slimák a polmetrový vysmiaty hríb. Praženica by však z neho dobrá nebola, lebo bol drevený a slimák tiež. Bolo jasné, že som na dobrej adrese u rezbára Pavla Lofaja. Najskôr som slušne zaklopala a keď nikto neotváral, poriadne som búchala. Z okna sa po chvíli vyklonila mladá žena a oznámila mi, že sa pokúšala uspať svoje jedenapolročné dieťa, čo som jej práve prekazila. Poznám podobné situácie a vtedy by som bola schopná vraždiť. Ale nehodila po mne kvetináč ani krivé slovo, naopak, pozvala ma dnu. „Manžel je v dielni, zavolám ho. Zatiaľ si môžete pozrieť detskú izbu, sú tam nejaké vyrezávané hračky a masky,“ povedala.
Hračky a masky
Asi päťkrát som sa ospravedlnila, že som malú Lenku zobudila, ale všetko zlé je na niečo dobré. Keby spala, asi by som nevidela tie nádherné drevené postavičky v jej izbe. Vedľa postieľky sa usmieval šašo, po skrini liezlo batoľa, na ďalšej skrini sa cerili drevené masky. Na poličke trónil umný kráľ, na píšťalke hral „krysař“, pilot s dlhým nosom vyzeral ako Pinokio s krídlami. Spoločnosť mu robil cyklista, fotograf, kameraman a všelijaké čudesné tvory. Jeden mal veľkú nohu, druhý veľké ucho, tretí veľkú ruku. „Mal som také obdobie ucho-ruka-noha a vyrezal som človeka Uchoruka, Uchonoha a chcel by som aj Uchoucha,“ vysvetlil Pavol Lofaj, ktorý prišiel z dielne. Škoda, že tak rýchlo, ešte som sa chcela kochať hračkami v detskej izbe, lenže Lenka už mala dávno spať. Zaželali sme jej dobrú noc a išli do dielne. Prechádzala som okolo dreveného kráľa, ktorý mal na hlave Bratislavský hrad a Hamleta, ktorý držal v ruke okrem lebky aj fľašu. Byť či nebyť alebo piť či nepiť? – to sú otázky...
Korytnačka na sedenie
V dielni na stole sedela korytnačka, ktorú si dal urobiť jeden pán pre manželku na sedenie, na stene bolo vyrezané ucho a všade okolo kopa drevených obrazov, reliéfov, rámov na zrkadlá...V ďalšej miestnosti som úplne stratila reč. „Toto je Minotaurus, človek s býčou hlavou, ktorého kráľ väznil v labyrinte na Kréte. Postavil ho Daidalos a sám bol potom väzeň. Chcel aj so synom Ikarom odtiaľ ujsť a vyrobil krídla z vtáčich pierok a vosku. Ale Ikaros vyletel privysoko, slnko vosk roztopilo, spadol a zabil sa,“ vysvetľoval P. Lofaj a pohladil po krídlach Ikara. Vedľa neho stál ďalší okrídlený tvor s červeným nosom, ktorého nazval anjel – alkoholik, drevený Mikla zo SuperStar, mních s pohárom piva, psychológ – dôverník, šplhúň, mimozemšťan, schyzofrenik s dvoma tvárami, hrbáč a veľa iných postáv a hláv. Niektoré boli realistické, iné akoby z iného sveta, ale všetky vedeli rozprávať. Nie je to iba kus dreva, v každom je zakódovaný príbeh.
Judáš a Jánošík
Medzi hnedými drevenými sochami bola aj jedna čierna. „To je invalid. Videl som raz ruský film o vojakovi Čonkinovi a inšpiroval ma. Mám obdobia, keď ma baví robiť hračky, inokedy masky, zvieratá, ľudí, rámy, reliéfy... Nezameriavam sa iba na jedno. Mám rozrobených veľa vecí a robím to, na čo mám práve chuť.“ V súkromnej galérii majstra rezbára nájdete naozaj všetko. Judáša aj svätého Petra, anorektičku aj sen starých mládencov, dokonca aj chodiacu marionetu a meče.
Pavol Lofaj vyrezáva z topoľa, lipy, čerešňe a iných druhov dreva, niektoré prifarbuje, zdobí belobou a zvláštnymi ornamentami a namoruje. „Rezbárčine sa venujem s prestávkami asi 24 rokov, ale rezbársku maturitu som si urobil až pred piatimi rokmi v Žiline. Študoval som diaľkovo, chodil som na odborné konzultácie, stretnutia výtvarníkov a rezbárov. Prvú maturitu som mal ako textilák. Naši povedali, čo budeš chodiť po kadejakých školách, budeš tu robiť v bavlnárskych závodoch. Tak som bol tlačiar tkanín a rezbárčinu som mal ako koníčka,“ prezradil P. Lofaj. Koľko doteraz urobil sôch, nerátal. Niektoré môžete vidieť na obecnom úrade a v kultúrnom dome v Likavke, v amfiteátri vo Východnej a najväčšiu asi štyriapolmetrovú v Klenovci. „Tú som ale nerobil sám, robili sme ju asi traja-štyria. Mal to byť Jánošík, ktorého chytili vraj v klenovskej krčme, ale vyšiel nám z toho veľký bruchatý insit s tenkými nohami. Mal by byť v amfiteátri v Klenovci, ale postavenú sochu som nevidel, lebo som tam bol iba raz. Plánovali, že by chceli urobiť aj dvanásť zbojníkov, ale neviem, ako to dopadlo.“
Hýbu sa a rozprávajú
Pavol Lofaj mal niekoľko výstav samostatných aj kolektívnych, napríklad v Rimavskej Sobote, Dolnom Kubíne, Bratislave aj v Ružomberku. Na jednom z plagátov k výstave som si prečítala: „Rozsiahlu rezbársku tvorbu Pavla Lofaja by sme mohli rozdeliť na niekoľko tematických celkov. Z počiatku to bola tradičná ľudová plastika a reliéf s výjavmi z dedinského života. Postupne sa od tradičného vyjadrovania odkláňa a vyrezáva realistické figúry zo súčasného života, ktoré nesú znaky modernej štylizácie. Tretiu rozsiahlu skupinu tvoria drevené masky inšpirované africkým tvaroslovím. V niekoľkých prípadoch uplatnil v nich vlastnú originalitu a dramatičnosť. Zaujímavý okruh tvoria plastiky hláv starcov a mudrcov. Popri statických sochách experimentuje s kinetickými efektami, čo naplno uplatnil pri detských hračkách. Nielenže sa pohybujú, ale majú aj dynamickejšie tvary. Pohyb nie je samoúčelný, ale skrýva tajomné rozprávkové posolstvo.“
Škoda, že som sa s nimi nemohla pohrať, lebo Lenka išla spať. Ale som vďačná, že som do zázračného dreveného sveta mohla aspoň nakuknúť.
