„Podľa Kamila sa môžem na zadnej pozícií ulievať. Vyskúšam len na jeden odraz,“ nedalo mi na skúšobnej jazde na megakolobežke Kvasarka pred hotelom Smrek v Liptovskom Hrádku. Pokušeniu som neodolala. „Kto sa to vzadu ulieva?“ okamžite zareagoval vodič prezývaný Pták. Aj v tom mal Kamil pravdu: ostatní hneď postrehnú, že jeden je mimo. A vraj si to riešia večer v krčme. Previnilec platí rundu. Neplatila som ju, a navyše Kamil Vašíček, organizátor a vedúci Kvasarka tour 2006, mi všeličo o histórii a cestách na päťmiestnej kolobežke prezradil.
Čí to bol nápad zostrojiť nezvyčajú kolobežku a pomenovať ju Kvasarka?
Môj. Videl som raz na ceste v juhomoravskej dedine viacmiestnu kolobežku. Nafotil som si ju a keďže sme s kamarátmi takmer všetci strojári, rozhodli sme sa niečo podobné zostrojiť. Kvasarka vznikala z toho, čo sme mali a čo sme boli schopní urobiť. Sú na nej napríklad časti z motocykla Jawa 250, ale kolobežka má prednú a zadnú bubnovú brzdu, brzdové svetlá, rádio, tachometer, v zadnej časti aj batériu, ktorá napája svetlá. Vpredu je jedno miesto pre vodiča a za ním pre štyroch kolobežkárov v pároch – dvaja strední a dvaja zadní jazdci. Každý z nich má riadidlá a sedačku, ktorú využívame najmä pri ceste z kopca. Medzi druhou dvojicou kolobežkárov je priestor na odoberateľný okrúhly stolík a minipriestor pre nejakú batožinu, prípadne „basu“ piva. Keď sme kolobežku takmer dokončili, oženil som sa a ona skoro tri roky hrdzavela pod strechou. Potom sme sa rozhodli s kamarátmi spojazdniť ju a vymysleli sme kolobežkárske túry. Dnes začíname deviatu, ale táto má špecifikum – prvýkrát vedie celá po Slovensku. Slovensko sme doteraz len tak lízli na kolobežkotúre v roku 2002, tohtoročná pôjde celá údolím Váhu. Začíname v Liptovskom Hrádku, v piatok dopoludnia chceme doraziť do Bratislavy.
A prečo Kvasarka? Pomenovali sme ju po pive z Černohorského pivovaru, ktoré nám veľmi chutí.
Má za sebou Kvasarka technické kontroly alebo generálky?
Má a najrozsiahlejšia bola hneď po prvej túre. Kvasarku sme fakt zostrojili plní nadšenia a aj keď sme si dopredu pozisťovali niektoré technické veci, po prvej jazde potrebovala opravu a hlavne vychytať muchy. Pri jej zostrojení sme totiž použili materiál, ktorý sme zohnali pod rukou a napríklad či to bolo železo dva alebo päťcentimetrov hrubé, bolo nám v podstate jedno. Pri prvej jazde sme všeličo pozisťovali na vlastnej koži a mnohé veci v prvej oprave odstránili. Potom mala ešte ďalšie dve väčšie generálky. O jej technický stav sa staráme sami, sme odborníci - strojári.
Potrebujete špeciálnu prípravu pred každým z ročníkov Kvasarka Tour?
Nieee. Tým, že hráme spolu malý futbal celý rok, pokladáme to za systematickú prípravu a naháňanie kondície. Iné situácia je však, keď už sme na Kvasarke. Prvý deň je veľká eufória, jazdíme s nadšením. Na druhý deň bolia nohy, na tretí chrbát a na štvrtý, hold, musíme ťahať, nedá sa nič robiť. Maséra so sebou nevozíme, masírujeme sa navzájom sami. Ani zvlášť pripravovanú stravu nemáme. Kde prídeme a čo tam ponúkajú, vyberáme si z toho každý podľa chuti. Nevyhýbame sa ani strukovinám, aj keď podľa niektorých názorov by sme ich nemali jesť. Všetci si však radi dáme rezeň a najviac sa dopujeme pivom. Oblečenie máme jednotné – sponzorské tričká s reklamou a vlastnými prezývkami na chrbte, k tomu kraťasy. Obuv? Botasky.
Ako reagujú na Kvasarku na cestách okoloidúci a ako policajti?
Máme veľmi dobré skúsenosti s každým, s tým sa stretáme. Ľudia sú úžasne dobrí, nestretávame sa s agresiou, ale s úsmevom a pochopením. Z okolidúcich áut nám kývajú, priateľsky na nás vytrubujú. Takisto chodci, záhradkári – väčšina z nich nás zdraví. A dopravné predpisy dodržujeme, zatiaľ sme nikoho neprešli, nikoho nezranili a ani nikoho z kolobežky nestratili. Našou najobľúbenejšou pohonnou hmotou je síce pivo, ale na kolobežke sme okej a samozrejme aj vodič v sprievodnom vozidle. Trochu problém máme s dodržiavaním povolenej rýchlosti v českých obciach, kde je päťdesiatka. Keď ideme totiž z kopca, kolobežka naberie rýchlosť a ľahko päťdesiatku prekročíme. Ale zasa do kopca ideme po svojich. Kvasarku musíme vytlačiť, pretože jej špecifikum je, že sa musíme odrážať od zeme a vo chvíli, keď všetci zdvihneme odrazenú nohu, kolobežka by cúvala. Napriek tomu si plánujeme na každý deň prejsť 50 až 60 kilometrov. Vzdialenosť, ktorú chceme denne prejsť, nemáme presne naplánovanú. Ovplyvňuje nás počasie, naša fyzická aj psychická kondícia, terén, takže nikdy presne nevieme, kde budeme spať. Jedno však vieme – pod širákom!
Nemáte problémy zohnať si nocľah pod „širákom“ v takejto početnej zostave (jedenásť striedajúcich sa kolobežkárov, Kvasarka, tri malé kolobežky, bicykel, sprievodné auto) a dá sa oddýchnuť zrovna pod „širákom“ po celodennej námahe na kolobežke?
Problémy nie sú. Povedal som, že ľudia sú úžasní, veľakrát poradia, nasmerujú nás na priestor, kde sa dá spať. Vzhľadom na náš počet väčšinou si nocľahy vyberáme na ihriskách, štadiónoch blízko pri tribúne v prípade hroziaceho dažďa, na kúpaliskách. Ale spali sme aj vo voľnej prírode. Napríklad nad Třincom a bolo zvláštne z prírodného prostredia vnímať oceľové mesto pod nami. V roku 2001 sme spali v centre Berlína na ulici pod tribúnou. To bola naša najrušnejšia noc. Zaspali sme a odrazu nás zobudil buchot, svetlá, krik. Policajná bitka so skínmi. Ani sme v spacákoch nedýchali, ani nosy sme z nich nevystrčili. Keď všetko stíchlo, dospali sme noc. Niekedy nám aj mestskí policajti poradia, kde sa dá vyspať, ale potom sa v noci na nás prídu aj dva–trikrát pozrieť, či nerobíme nejaké výtržnosti. Ale komu by sa chcelo po tých kilometroch na Kvasarke a po pár večerných pivách vystrájať! Väčšinou padneme a spíme. Občas je však spánku málo, ale berieme to tak, že sme vlastne na „čundri“ a spánok doženieme doma. Teraz chodí s nami aj môj syn Adam a ten občas pospí v sprievodnom aute.
Aké boli zmeny za deväť ročníkov kolobežkotúr v posádke Kvasarky?
Myslím, že jadro tohto zoskupenia tvoria pôvodní členovia, ale ťažko sa mi to tvrdí na sto percent. My sa totiž často stretáme počas celého roka, a tak je to akési pomiešané. Po zrušení zväzáckej organizácii sme cítili potrebu sa nejako združovať, a tak sme v roku 1990 založili Združenie priateľov piva, ktoré prešlo svojou cestou od politiky k nezávislému združeniu. Stretáme sa spolu aj pri pive, na malom futbale, a tak sme s väčšími či menšími zmenami stále spolu. Niektorí však odišli od nás preto, že sa oženili, alebo zmenili zamestnanie. Začínali sme na Kvasarke ako dvadsaťpäťroční mladíci, dnes máme o deväť viac, prišlo k nám niekoľko mladých. Vekový priemer skupiny je tridsaťdva rokov, v úvodzovkách ho kazí môj jedenásťročný syn.
Stále na Kvasarke jazdí čisto mužská spoločnosť? Nemáte v partii ženy?
Ženy sú zaujímavý druh, ale čo s nimi v krčme? Nezvládli by to s nami psychicky. Fyzicky áno. Už sme na kratšie vzdialenosti vzali aj dve „baby“ a nebol problém. Ale normálne fungujeme ako mužská skupina. Večer totiž končíme v miestných krčmách, krčmičkách a rôznych pohostinstvách pri deviatich - desiatich pivách a partičkách kariet. Čo by tam ženy robili? (V tejto chvíli zasiahol do rozhovoru Kamilov priateľ Peter Neumann a doplnil: „Nám neprekáža, keď po celodennej jazde spotení zasadneme v krčme, ženy potrebujú viac ako my sprchu a hygienu. Nie vždy sa to dá zabezpečiť.“). A hold, rodinná dovolenka sa musí riešiť inak. Čas s Kvasarkou je len naším mužským časom. Manželky s tým počítajú. Ktorá to však neuniesla, vyvinula tlak a jej manžel od nás odišiel.
Podľa čoho si vyberáte trasy?
Podľa toho, čo chceme vidieť. Keďže Kvasarka reprezentuje pivovar, ideme po pive istej značky, po každom dobrom pive, navštevujeme pivné zariadenia. Na Kvasarke sme prešli naprieč Moravou, niekoľko trás viedlo zo severu Čiech do Adamova pri Brne, prešli sme aj južné Čechy a vykúpali sa v niekoľkých rybníkoch, navštívili sme Rakúsko, Nemecko, Poľsko, Slovensko. Zahraničné krajiny boli vždy len súčasťou trasy po Čechách. Tohto roku je to iné, celá trasa patrí Slovensku. Zvyčajne si vyberáme menej frekventované cesty a radi privítame medzi sebou aj cyklistov, ktorí s nami prejdu kus cesty. Doteraz sme všetky trasy začínali niekde a končili v domovskom Adamove, len vlaňajšiu kolobežkotúru sme zvolili hviezdicovito. Podnikali sme cesty po južných Čechách, ale na noc sme sa vracali takmer vždy na jedno miesto. Obišli sme sa síce bez sprievodného vozidla, ale bolo to dosť náročné v prípade premiestovania sa so všetkou batožinou. Veď si predstavte, Kvasarka má takmer dvesto kíl, k tomu päťsto kíl našej živej váhy, plus batožina... Bolo čo ťahať.
Akú funkciu plnia jazdci na malých kolobežkách a bicykli?
Oni fungujú ako satelity. Idú dopredu, preveria trasu, zistia, kde a na ktorej križovatke treba odbočiť a počkajú nás tam. Prípadne objavujú krčmy a krčmičky, kde je dobré pivo, upozorňujú nás na obchody, zaujímavé hrady či pozoruhodnosti. Na kolobežkách – malých alebo aj na Kvasarke – je väčšia možnosť pozorovať prírodu a kraj, ktorým prechádzame, ako keď sa veziete v rýchlom aute. Viac sme súčasťou prírody a samozrejme, nepozeráme len pod kolesá. Keď máme chuť, zastaneme a urobíme si exkurziu na hrad, zámok, či len tak do lesa, na lúku. Dnes ráno sme prišli rýchlikom do Liptovského Mikuláša, Kvasarka s malými kolobežkami šla v nákladnom voze. V Liptovskom Hrádku sme si celé dopoludnie užili pri Váhu, pospali si pod stromami, aby sme popoludní mohli začať ostrým štartom od hotela Smrek. Celú akciu organizuje v L. Hrádku Mestské kultúrne stredisko a v ich réžii sa stretneme pri hudbe s obyvateľmi mesta a oni budú si môcť zajazdiť asi kilometer na Kvasarke. Na tejto slovenskej kolobežkotúre chceme navštíviť Tatralandiu v Liptove, ísť na Strečno, ale spoliehame aj na vlastnú intuíciu a vyberieme si podľa momentálnej nálady. V piatok sa poprechádzame po Bratislave.
Informácie z cesty Kvasarky po Slovensku
Kolobežku Kvasarka a sprievodné kolobežky s jedenástimi chlapcami odštartoval spred hotela Smrek v Liptovskom Hrádku 22. júla popoludní riaditeľ Mestského kultúrneho strediska v L. Hrádku Ivan Šenšel a majiteľ Pivovaru Černá Hora Jiří Fusek. V čase uzávierky MY Liptov mala Kvasarka po Slovensku za sebou približne 370 km bez nehody, ak nerátame modriny, ktoré si posádka kolobežky „zaobstarala“ na tobogánoch v aquakarku. Splnili si aj výstup na Strečno. „Výstup po 151 schodov sme zobrali ako rozcvičku, horšie to šlo dolu. Poriadne nás rozboleli lýtka,“ zasmial sa Kamil Vašíček. „Priemerne sme denne prešli 62 až 65 km za deň, no veľmi nás morili horúčavy. Často sme sa osviežovali vo Váhu. Práve pre veľké teplo máme meškanie asi 30 kilometrov, ale do večera musíme stihnúť Bratislavu za každú cenu.“ V hlavnom meste však spať nebudú. Nájdu si tichšie miesto na periférii a v čase, keď sa toto číslo MY Liptov dostane do rúk čitateľom, budú už doma na Morave.
