„Som zhrozený a znechutený zo zápachu, ktorý sa šíri mestom. Moji kolegovia zo zahraničnej firmy sa s úžasom vypytujú, ako je možné, že ľudia bývajú v takom smrade? Veď dnes je životné prostredie prioritou každého mesta a zákony nedovolia niekomu zasmraďovať mesto svojou podnikateľskou činnosťou...“ Ak ste presvedčení o tom, že sme citovali názor environmentálne ladeného Ružomberčana, tak ste na omyle. Tentokrát sa na kvalitu ovzdušia sa sťažoval Mikulášan.
Viete, aký je rozdiel medzi optimistom a pesimistom? Pri pohľade na pohár, ktorý je dopoly naplnený vodou, ten prvý povie, že je poloplný a ten druhý zase, že je poloprázdny. A tak je to aj s tým zápachom. Optimista vyráta všetky možné investičné akcie, ktoré sa v uplynulých rokoch realizovali vo fabrike na zamedzenie zápachu, zráta milióny korún, ktoré boli pre dosiahnutie tohto cieľa preinvestované. Pesimista len lakonicky skonštatuje – ale stále je tu cítiť zápach. Pesimista zrejme nikdy nebude spokojný, pretože aj z firmy, ktorá vyrába čokoládu, vychádza zápach... ibaže pre človeka príjemný, a preto hovoríme nie o smrade, ale o aróme. Uznajte sami, že v prípade unikajúcich charakteristických plynov z akejkoľvek výrobnej činnosti je teda rozhodujúci uhol pohľadu. To však na druhej strane znamená, že raz môže byť aj pesimista spokojný. Napríklad vtedy, keď hodnotí zápach vychádzajúci z nejakej likérky, ktorý by bol plný alkoholických výparov. Po ich intenzívnom vdychovaní už ani pesimista by nehovoril o smrade. Možno by už nehovoril vôbec nič, pretože žiadny uhol pohľadu by nemal. Po vdychovaní alkoholických výparov by mu ostal už len sklený pohľad.
