Kde by ste zaradili tento gól?
Určite medzi moje najdôležitejšie.
Čomu by sa tá radosť z 88. min dala prirovnať?
Bol to neuveriteľný pocit. V tej chvíli zo mňa spadol obrovský balvan. Priznám sa, už som začínal byť nervózny. Lebo tých šancí, čo som predtým nepremenil, bolo niekoľko. Hlavne v prvom polčase. Som rád, že mi to vyšlo. Inak by ma ten zápas veľmi dlho strašil.
Švédska oceľ tentoraz nebola až taká tvrdá. Keby ste nepostúpili, bolo by to asi veľmi nespravodlivé.
Je známe, že futbal nemá logiku. Podobne je to aj s jeho spravodlivosťou. V prípade, že by zápas skončil 2:1 a ďalej išiel súper, nikto by sa asi nepýtal, aký bol jeho priebeh a kto bol lepší. My by sme mali smolu. Od začiatku sme išli za postupom. Neprestali sme hrať ani za stavu 2:0, ale prišiel smolný gól. Napokon sa však predsa šťastíčko k nám prihlásilo.
Takže asi pre toto vás chcel Liberec pre Ligu majstrov.
To neviem. To je skôr otázka pre libereckých funkcionárov. V mojom prípade ide už o uzatvorenú kapitolu. Zostal som v Ružomberku a tu chcem podávať čo najlepšie výkony.
Čo vám preblesklo hlavou, keď súper znížil?
Priznám sa, v prvom rade ma napadlo, že je to v „pytli“. Išlo o ich jedinú strelu na našu bránu, navyše nešťastne tečovanú. Pre nás všetkých to bol šok, ale som rád, že sme nezložili zbrane a až do konca išli za víťazstvom. Záver sme už kontrolovali v pohode.“
Kto po inkasovanom góle ako prvý zdvihol hlavu?
Ja som v stredovom kruhu čakal na loptu. Videl som, ako sa chalani burcujú, hecujú. To bol jednoznačný signál, že mužstvo je zdravé, nechce sa položiť, ale ešte zabojovať o postup. Bol som veľmi šťastný, že to vyšlo.
