Vôňa dreva a farieb, vôňa portrétov a krajiny, vôňa bohatého a tvorivého života – presne to ma privítalo v Galérii P&P Petráš v Liptovskom Mikuláši. A dôvodom mojej návštevy bol jubilujúci sedemdesiatpäťročný majster Pavol Petráš. On, vzhľadom na vek, mal tak trošku nárok, aby pozrel späť na svoj život, aby zalistoval symbolicky i reálne v kronike svojej tvorby a dal nám nazrieť do svojho života. Vždy žasnem nad krásou ľudskej duše, tu sa však pred ňou skláňam. Pavol Petráš, neskutočne tvorivý, príjemný a pohodový človek s určitým nadhľadom a vtipom, okomentoval svoju celoživotnú cestu grafikou, maľbou a monumentálnou tvorbou. A to sa nezavrel do ateliéru, aby v samote tvoril! Celý doterajší život žil na srdci svojej doby, jeho umelecká tvorba vychádzala zo života, tvoril pre život. Predchádzajúca veta je napísaná v minulom čase, chvíľu som rozmýšľala, či čas neopraviť na prítomný. Nie, povedala som predsa, že majster má trošku nárok na spätný pohľad. Tak mu to umožníme, no po rozhovore s ním viem, že pohľad má upretý ďaleko do budúcnosti a spontánne a celým srdcom žije v prítomnosti.
Stál pri zrode dvoch galérií
Pavol Petráš sa narodil v roku 1931 v Prievidzi. Súkromne študoval u Ester Šimerovej–Martinčekovej, M. Štalmacha, A. Gromu, F. Kráľa a V. Mensatorisa. Žije a tvorí v Liptovskom Mikuláši. Jeho brat Alojz – maliar, jeho syn Pavol – maliar, jeho dve vnučky – prvé maliarske detsko-milé krôčky. Teda maliarska rodina ako vymaľovaná. A nielen to. Jaroslav Uhel raz vyzdvihol aj Pavlovu Petrášovu inú schopnosť a napísal: „Paľo Petráš starší pri svojom príchode do tohto kraja pod Tatrami netušil, že v sebe nesie okrem tvorby aj kód zakladateľa galérií, človeka, ktorý bude stáť pri zrode inštitúcie špecializovanej, pri zrode takej, ktorá bude hrdá na to, že pozbiera a zachráni roztrúsené diela „Liptákov“... Človek si takéto predsavzatia nekladie pred seba len tak, ani z rozmaru, ani z nudy. No určite netušil, že založí za svoj život hneď galérie dve!“ Veru, Pavol Petráš je spoluzakladateľom, dokonca jediným žijúcim, Galérie P. M. Bohúňa a Galérie P&P Petráš. V prvej mal necelých desať výstav, v druhej vystavuje od roku 1993 permanentne. Tam sa môžete obrazov dotýkať, cítiť ich krásu a dych aj vo vlastných dlaniach. A posedieť si v otvorenej galérii pod holým nebom a porozprávať sa s maliarom Pavlom Petrášom seniorom alebo Pavlom Petrášom juniorom. My sme rozprúdili rozhovor so starším.
Cesta k maliarskej palete
„Som samouk, a preto moja cesta k výtvarnej tvorbe bola zložitejšia, neštudoval som maľbu na vysokej škole. Výtvarné umenie som začal vnímať až keď som bol v odbornej leteckej škole v Liberci, kde som prvý raz v živote videl skutočne namaľovaný obraz. Aj to najprv v bazare, až potom som sa dostal do galérie. Okrem toho v škole boli v 4. letke absolventi vysokých škôl a medzi nimi boli aj akademickí maliari. Až pri nich som videl, ako sa obrazy maľujú. Veľa sme spolu debatovali, veľa som sa pri nich naučil.“ To, že mal Pavol Petráš od malička blízko k výtvarnému prejavu, vedel. V základnej škole totiž mnohým svojim spolužiakom maľoval výkresy na výtvarnej výchove. Možno aj prostredníctvom kresieb sa medzi ním a spolužiakmi vytváralo priateľské puto, pretože malý Paľko to nemal v škole jednoduché. Žil v chudobnej rodine, často sa s rodičmi sťahovali za robotou. Chvíľu boli v Čechách, chvíľu na Slovensku. Nakoniec sa Pavol z Prievidze presťahoval do L. Mikuláša. „Tu som ostal úplne ohúrený, v živote som také hory a kopce nevidel,“ komentoval príchod pod Tatry P. Petráš. „Po skončení školy som tu ostal bývať, oženil som sa, aj tu robím, aj tu mám rodinu. Niekoľkokrát som ako dôstojník bol preložený, ale L. Mikuláš mi prirástol k srdcu a okolitá príroda je pre mňa nekonečnou inšpiráciou. „To už Pavla Petráša úplne chytila grafika a získaval imidž maliara aj v odborných kruhoch. Dokonca E. Šimerová–Martinčeková a F. Kráľ „zalobovali“ a výtvarníci ho prijali do Zväzu výtvarných umelcov. Práve pod vedením spomínaných umelcov urobil prvé teoretické kroky v oblasti stavby obrazu, kompozície výtvarného diela... Naplno sa začal venovať najmä grafike a pomaly mu začalo prekážať, že pracoval v kasárňach. Získal ateliér v meste, po večeroch v ňom maľoval a už bolo jasné, že sa mu otvára nová životná cesta – cesta umelca.
Krajina mu učarovala
„Začínal som ako grafik a aj dodnes mám ku grafike veľmi blízko,“ znežnel pohľad P. Petráša. Môj zas zablúdil k obrazom, kde vidím najmä krajinu, prírodu, akoby zahalenú jemným závojom mystiky. P. Petráš zaregistroval môj pohľad a vysvetlil: „Krajinky – to je tiež moje. Pre mňa bol Martin Benka blízky práve zobrazovaním prírody. On ju vyzdvihol do umeleckého svetla, ja ju heroizujem. Rád chodím do prírody, to sa vyberieme so synom tak na tri hodinky a maľujeme. Chodievame zvyčajne popoludní, to už sú farby trochu podvečerné, tiene sa predlžujú a je úžasné pozorovať a „samozrejme“ zachytávať premeny slnka od východu na západ. Krajina má vždy iné tiene. Niekedy je pre mňa tento kraj lyrický, inokedy poetický, ale aj dramatický a to vidno aj na obrazoch.“ Umelcove slová som hľadala vo výtvarnej podobe jeho obrazov, boli pokojné, snivé... až… jeden z obrazov sa odlišoval. „To ma otravovali komáre,“ s úsmevom objasnil umelec. „Jednak som rýchlejšie maľoval, jednak som zachytil dramatickosť chvíle.“
Pri príležitosti jednej z výstav napísal Pavol Petráš vyznanie liptovskej prírode: „Môj obdiv patrí krásnej liptovskej krajine, obkolesenej mohutnými horskými masívmi. Obdivujem aj svojrázne dedinky učupené pod horskými masívmi. Na mojich potulkách po tejto krajine som nemusel hľadať motív na maľovanie, jednoducho bol všade. Nie raz sa mi stalo, že som celý deň maľoval krajinu z jedného miesta, stačilo však poobrátiť stojan iným smerom a motívy boli jednoducho všade. Toto všetko sa riadilo pohybom Slnka na oblohe. Ono osvetľovalo krajinu a každým okamihom menilo tiene kopcov a pohorí.“ Aj názvy výstav dosvedčili, že majster má k Liptovu veľmi blizučko: Môj Liptov, Liptovská zima, Štyri ročné obdobia Liptova, Liptovská krajina, Kvačiansky kaňon, Plody Liptova, Liptovská epopeja... Ani človek a jeho životné premeny neboli, a ani nie sú, Pavlovi Petrášovi vzdialené. Objavili sa v grafických cykloch, ale aj na samostatných obrazoch. Len tak som zalistovala v katalógoch k jeho tvorbe a znovu sa človek zapísal aj do názvov grafík a malieb (možno Hviezdoslav by ho nazval práve podľa týchto obrazov maliar - ľudomil): Ploštínske družstevníčky, Žena s kyticou, Matka, vojaci na brigáde, vodáci, metamorfóza rodiny, ale človeka zobrazil aj v mnohých monumentálnych realizáciách a v rôznych materiáloch. Vlastne až pri návšteve v galérii a pri listovaní v spomienkových albumoch som zistila, že každý z nás sa s množstvom prác Pavla Petráša stretáva. Kde? Napríklad: Mestský úrad v Liptovskom Mikuláši a v Martine, Vojenské zruby vo Vysokých Tatrách, Kožiarske závody v L. Mikuláši, Materská škola v Závažnej Porube, Školiace stredisko v Liptovskom Jáne, dom kultúry, náhrobný kameň Aurela Stodolu... chaty, kultúrne domy, podniky, spoločenské miestnosti, školy, obecné úrady, reštaurácie, cukrárne, mozaika, drevo, šalované betóny, textil, rôzne techniky,... mohla by som pokračovať, a zoznam by určite prekročil nejednu stovku.
Vojenský život maliara
Príchod spojeneckých armád do bývalého Československa v Pavlovi Petrášovi evokoval predstavu plačúceho Ježiša, a tak ho aj v grafike zobrazil. Veľké slzy stekajú z oka smutného Ježiša, zaplakal, že ´nás bratia prišli s tankami oslobodzovať.´ „V roku 1968 som mal rodinný dom na Podtatranského ulici. Keď prišli armády k nám, z kasární ma požiadali, aby som v pivnici domu ukryl tlačiarenské stroje, plné auto papieru. Dôvod: dokiaľ sa nevyjasní situácia a nebudeme vedieť, či je to okupácia, alebo mierová misia, tak to bude u mňa pripravené na prípadný podzemný odboj. Súhlasil som a všetko toto bolo u mňa až do normalizačného procesu odložené. Pritom v roku 1968 každý deň popod okná chodil tank.“ Keď sa pýtam, či sa nebili v ňom vojenské povinnosti s jemnou dušou umelca, smerom k vojsku povedal: „Mal som to šťastie, že vznikla u nás ľudová armáda, ktorá potrebovala takých ľudí, ako som bol ja, aby robili nástenky, heslá, všelijaké výstavy. Popri tomto som si vždy mohol robiť svoje veci, maľoval som si, čo som chcel.“
Z umeleckého života Pavla Petráša
Pavol Petráš mal množstvo individuálnych aj kolektívnych výstav doma i v zahraničí – v Poľsku, Rakúsku, Rumunsku, Bulharsku, Taliansku, Maďarsku. Jeho práce sú zastúpené v mnohých súkromných zbierkach a sám nevedel povedať, akú životnú cestu majú. „Nedá sa sledovať cesta obrazu, ale vieme aj jednu kuriozitu o obraze od nás,“ zapojil sa do rozhovoru Pavol Petráš junior. „Majiteľ obrazu mal dlžoby, a tak ich splatil práve naším obrazom.“ Trošku ťažké srdce má však P. Petráš senior na Galériu P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši: „Pri šesťdesiatke som chcel mať v galérii výstavu, no povedali mi, že nemajú pre mňa voľný termín. Odvtedy som sa do galérie nedostal a ani som tým smerom neurobil žiadne kroky. Inde som zaujímavý, doma nie.“ Doma nikto nie je prorokom, no určite maliara teší, že o jeho tvorbu je záujem v Čechách i na Slovensku. V súčasnosti vystavuje v Prahe, v Bratislave spolu so synom a Jaroslavom Uhelom zrealizovali výstavu Slovenská exotika Liptov, ďalšiu pripravujú v Inchebe, jeho obrazy tešia oko návštevníkov mnohých spoločenských podujatí.
Na otázku, či sa stretáva s inými maliarmi, síce odpovedá, že „ja žijem takto v ústraní, chodím so synom a stále niečo robíme“, ale v zápätí mu myseľ vyhodí spomienku: „Čerstvý absolvent vysokej školy Ernest Špic prišiel do Liptovského Mikuláša. Tu žil, ale počas vojny bol v koncentračnom tábore a tam sa mu pravdepodobne hodne oslabilo zdravie. Často som ho v meste navštevoval aj vtedy, keď už ležal na posteli. Mal leukémiu. Jeho matka ma vždy vyobjímala, bola vďačná, že sme na nich nezabudli.“ Zaznie smútok v Pavlovom hlase, ale o chvíľu už spomína na svoj búrlivý život a potuteľne sa usmieva. „Mnohí maliari tvoria najmä v noci a potom cez deň spia. Takým zvláštnym človekom bol aj Mikuláš Štalmach, no ja som o tom nevedel. Rozhodli sme sa ho navštíviť. Na dome mal okienko, do ktorého mu poštár dával listy, podľa dátumu sme zistili, že už týždeň si nevyberal poštu. Zľakli sme sa a zavolali políciu. Keď sme začali páčiť dvere, odrazu sa mrmlavým hlasom spoza dverí ozvalo: ,Noó, čo sa dejeee?´ On jednoducho v noci maľoval, cez deň spal a vôbec nevychádzal von.“
Otec a syn
„My s otcom sme taká zvláštna dvojica. Ťaháme spolu v profesionálnej práci,“ zapojil sa do rozhovoru Pavol Petráš junior. „Mnohí umelci skúšali vystavovať vo dvojici otec a syn, no rozdelili sa. Nám to zatiaľ vychádza (klop, klop, klop na drevený stôl). Vystavujeme spolu, spolu chodíme aj maľovať do prírody. Ja som sa totiž k maľovaniu dostal popri otcovi úplne spontánne, otec mal farby rozložené, vždy som mu zababral paletu, ukradol niečo.“ Otec si tiež spomína na synove začiatky: „Ty si bol ako chlapec veľmi samostatný. Dlho do večera si sedával a kreslil a kreslil, až sme ťa museli naháňať do postele. Vznikli veľmi pekné kresbičky, najmä starú mamu vedel tak krásne nakresliť. Od začiatku sme ho nechali, aby sa rozvíjal, nesnažili sme sa ho ovplyvňovať, vždy si robil svoje a bolo to veľmi dobré.“
Otec a syn, krajina a portrét – cesta dvoch umelcov, ktorí idú životom spolu a poskytujú si vo vzájomnej blízkosti istotu a teplo rodiny.
Autor: DagmaRA