Miešaná šošovica, hruštička, perašinová, hrozienková, orechová, včelí plást, na jahôdku, na rožteky, na strúčiky – pekné názvy, však? A to vôbec nemyslím na jedlo, aj keď prvé slová by to mohli naznačovať. Od šošovice až po strúčiky sa totiž nejedná o jedlo, ale tak pomenoval vzory na svojom modrotlačovom vzorkovníku posledný liptovský modrotlačiar Daniel Žiška z Hýb. A môžeme pokračovať s názvami odvodenými z prírody – zvončeky, ohradené na hrachy, na ploštičku, vinutá slniečková, konárová, drobná slzičková... všetko prekrásne biele vzory na modrom podklade. Modrotlač majstra Daniela Žišku, ktorý sa narodil v roku 1894 v mnohodetnej rodine v Hybiach. Ako mladší syn stredného roľníka sa musel vyučiť remeslu, aby sa vraj pôda nedelila a ostala staršiemu, a keďže od mala pozoroval v hybských dielňach majstrov farbiarov Zimaniovcov, farbiarstvo mu zavoňalo. V roku 1922 si začal budovať vlastnú farbiarsku dielňu a až do roku 1972 sa venoval svojmu remeslu. Dokonca aj keď prestal farbiť látku, ženičky z dediny i okolia si do jeho mangľu chodili mangľovať doma natkané ľanové a konopné plátno. Viac sme sa o liptovskej modrotlači porozprávali s Annou Masárovou, ktorá sprevádza návštevníkov v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku aj na výstave Liptovská modrotlač.
Modrotlač sa nazýva modrotlačou pre jej rôzne modré odtiene?
Možno povedať, že aj áno. Modrotlač je totiž tkanina negatívne vyvzorovaná a potom zafarbená indigovým farbivom, ktoré sa dostalo do Európy koncom 17. storočia. Staré látky zhotovené pôvodnou techológiou dodnes púšťajú modrú farbu. Ale ak sa pozrieme na kroje z rôznych oblastí Liptova, vidíme aj modrotlač so žltým alebo zeleným vzorovaním. Po vzniku textilných tovární sa začali objavovať modrotlače prirodzene už vyrábané strojovo s červeným, prípadne oranžovým vzorom. Aj textilka v Ružomberku vyrábala takéto látky najmä z bavlny. Továrensky vyrobená modrotlač už menej púšťala farby. Ale pozrite sa na kroje! Ich farby sú dodnes sýte, napriek tomu, že v nich ženy boli napríklad celý deň na slniečku, pracovali v nich – farby sa udržali dodnes.
Niektoré staré modrotlačové vzory sú v modrom podklade žlté. Použili tu starí majstri inú technológiu?
Postup bol rovnaký pri modrobielej aj modrožltej modrotlači, len konečná úprava bola iná. Oba druhy farebnej modrotlače vznikali tak, že plátno si najprv modrotlačiar pripravil na farbenie škrobením. Do škrobu pridával baraní alebo hovädzí loj. Keď plátno vyschlo, tlačiar ho vymangľoval a formou naň nanášal pravidelný vzor. Znovu čakal, kým plátno uschlo a potom ho farbil v „kype“ – v zmesi vody a indiga. Niekoľkokrát farbenie opakoval a podľa počtu opakovaní plátno dostávalo sýtejší farebný tón modrej. Uschnuté plátno ďalej v zmesi vody a kyseliny sírovej prepláchol, aby z neho odstránil „pap“ – prvú lepkavú kresbu. Takto vznikla modro-biela modrotlač. Ak ženička chcela modro-žltú látku, nasledoval ďalší chemický proces s dvojchromanom draselným a s cukrom olovnatým. Nakoniec plátno modrotlačiar dobre vyplákal, vypral, usušil a vymangľoval.
V múzeu je množstvo modrotlačových foriem. Vyrábali si ich modrotlačiari sami?
Spočiatku áno. Tieto formy boli vyrobené z hruškového, orechového, slivkového a javorového dreva a tlačiari si ich vyrábali sami najmä v zimných mesiacoch. Neskôr si dávali zhotovovať formy drevorezbárom a títo ich kombinovali aj s vybíjanými plieškami s kovovými hrotmi. Tým sa vzor na látke stával jemnejším. Daniel Žiška z Hýb mal celú zásobu vzorov a foriem a používal ich podľa požiadaviek žien, ktoré si chodili k nemu tlačiť a farbiť plátno. Zvyčajne takmer každá dedina mala svoje typické vzory. Daniel Žiška nám zanechal napríklad aj celý technologický postup na prípravu tzv. papu – zmesi, ktorou sa vytláčali vzory na plátno pred farbením. Je zaujímavé, že do tejto zmesi dával okrem medienky a arabskej gumy aj odpad zo zlata.
Čo všetko si kedysi ženy dávali zhotovovať z modrotlače?
Najmä zástery, ale aj šatky, sukne, živôtiky, kabátiky. Keď prišiel do módy mestský štýl obliekania, ženy si dávali šiť dvojdielne šaty, skôr mladšie ženy a dievčatá aj celé šaty. Pracovný kroj bol zvyčajne celý z modrotlače.
Kroje z dolného a horného Liptova sú farebne i materiálovo odlišné. Prečo?
Ženy z dolného Liptova z obcí ako sú Liptovské Sliače a Liptovské Revúce si dávali na zástere tlačiť kyticové motívy a okraje vyzdobiť plnými vzorovanými pásmi. Ich zástery boli leské a vzor mali na oboch stranách. Ženy z obcí, ktoré mali mestské práva ako napríklad Hybe, Sielnica a Bobrovec radšej nosili jemnejšie vzory na tenšej látke a takzvaní „dedinci“ – obyvatelia Važca, Východnej, Liptovskej Kokavy a Pribyliny si dávali odev vyzdobiť väčšími a nápadnejším vzormi.
Používala sa modrotlač v Liptove len na zhotovovanie časti odevov?
Nielen, z modrotlače sa šili aj obliečky na periny a vankúše. Tým, že boli tmavé, nebolo ich treba často prať. Okrem bežných obliečok šili pre nevestu aj parádne obliečky nazývané „ruchovô“. Nevesta si ich privážala k svokre na voze pekne poukladané a previazané veľkými, farebnými stuhami. Tieto obliečky boli zhotovované z lesklej modrotlače – mangľovanej na „dupeľ“, to znamená, že ju modrotlačiar niekoľkokrát vymangľoval, aby získala lesklý povrch. Okrem toho takéto obliečky mali uprostred aj široký pás výšivky a slúžili skôr na parádu, ako by pod ňou spávali. Neskôr sa továrensky vyrábaná modrotlač používala aj na zhotovovanie obrusov a iného bytového textilu.
•••
Aké skúsenosti majú dnešné ženy s modrotlačou?
Anna Kolkusová, L. Hrádok: „Dnes už ani nedostanete skutočnú modrotlač. Viem, že dosť veľké problémy majú tí, ktorí si chcú dať ušiť kroj a zvyčajne zoženú len napodobeninu modrotlače. Pri sprevádzaní návštevníkov v Múzeu slovenskej dediny v Pribyline jedna asi sedemdesiatpäťročná pani ostala stáť pred ustlatými perinami so slovami: ´Jéj, to poznám, takéto periny sme prali raz za pol roka!´ Ale spomínam si aj na moje modrotlačové šaty, mala som ich veľmi rada, dobre sa nosili a mali množstvo volánikov. Také romantické šaty.“
Jana Váchová, Praha: „Nepoznala som doteraz modrotlač, asi som sa s ňou ani nestretla, ale páčilo by sa mi, keby práve z takejto, ako je tu v múzeu, boli zhotovené napríklad malé vankúšiky alebo dámske halenky. Určite by to bolo zaujímavé. A teraz si spomínam! Možno som sa predsa s modrotlačou stretla. Ako malé dievča som mala pravdepodobne z tohto materiálu ušitú zásterku.“
Tamara Vlkolínska, Liptovský Hrádok: „Čisto bavlnené látky dnes už takmer nenájdete v predajniach metrového textilu. Je to skutočne problém a ani v ponukách pre predajne takýto materiál nie je. Určitý čas ju dovážali z Čiech, ale dnes už nie. Pravdepodobne jej nedostatok súvisí s tým, že sa neoplatí dávať si šiť oblečenie, pretože second hand a čínske obchody ponúkajú lacný textil. Teda nie je po bavlnených a prírodných látkach dopyt na trhu. Na modrotlač si pamätám, mala som ju na pulte asi pred štyrmi rokmi, ale aj to len posledné zvyšky zo skladu.“
Anna Masárová, Liptovský Hrádok: „Pamätám sa na obdobie v rokoch 1972-1973, bola som vtedy desaťročnáročná, z modrotlačovej látky sa vtedy šili nohavice, tzv. tvisťáky. Mali ich dievčatá staršie odo mňa a mojou túžbou bolo ich mať tiež. Toľko som naliehala, že sa to nakoniec podarilo a bola som tiež in.“
•••
Etno móda je v móde. Napodobňujeme v odievaní raz ruský folklór, raz indický, občas módny vietor priveje folklórne prvky z našej minulosti alebo z rómskej komunity. Nemohol by priviať oživenú modrotlač ako etno na liptovský spôsob? Ale... Výroba modrotlače v bývalých Bavlnárskych závodoch bola aktuálna pred dvadsiatimi rokmi, dnes taký výrobný program už neexistuje, malé dielne zanikli. A tak hoci mala modrotlač v Liptove hlboké korene jednak vo výrobe, jednak v odievaní, v súčasnosti ju takmer nikde nezoženiete.
Autor: DagmaRA
