Podtureň - „Teta, je tam had a asi poštípal Jakubka (na fotografii). Oznámilo mi dievčatko od susedov. Hral sa so sestrou pred bytovkou. Mali sme práve návštevu, rozprávala som sa s kamarátkou, čakala manžela, deti sa tmolili okolo nás. Pribehla som k Jakubkovi, neplakal, len tíško stál a hľadel na prštek, kde mal krvavú bodku. Malý hadík zišiel z chodníka a schoval sa pod zaparkované auto. Rýchlo som synovi obviazala ruku pod lakťom a o chvíľu sme už sedeli v susedovom aute a po diaľnici uháňali do nemocnice. Hada neznámeho druhu sme pre istotu zobrali so sebou, ležal zabitý v plastovej nádobe. Mal cik-cakovitý chrbát, myslela som si, že je to jedovatá vretenica, a nemýlila som sa,“ spomína na nepríjemný zážitok Naďa Kubányová z Podturne.
„Na pohotovosti nik nečakal, hneď nás zavolali, vbehla som dnu, zastavilo ma len rutinné: Vyzujte sa pani, kartičku poistenca prosím. Ošetrovateľ na pohotovosti, odborník na hady, nakukol do dózy a potvrdil, že je to mláďa vretenice, asi dvojtýždňové. Vraj keby sa to stalo jeho synovi, k lekárovi ani nejde. Lekár z pohotovosti mal iný názor ako ošetrovateľ a poslal nás na pozorovanie do nemocnice na detské oddelenie. Pobudli sme tam štyri neveselé dni, kým rúčka opúchala a modrala. Antisérum mu nedali, zvolili inú cestu, dali mu niečo proti alergii, proti zápalu, proti horúčke, octanové a ľadové obklady. Na štvrtý deň mu urobili krvný obraz s negatívnym nálezom. Ale čo čert nechcel, na detskom oddelení sme čosi ,lapli´. Infekčné a ostatné prípady sú totiž na jednom oddelení...“
„Jakubko vracal a dostal hnačku a domov sme išli až na druhý deň. Neskôr sa ukázalo, že hnačka nebola infekčná,“ povedala Naďa Kubányová a pokračovala: „To som sa však už s črevnou virózou doma zmárala ja, o deň neskôr manžel aj dcéra. Našťastie všetko dobre dopadlo a môj syn nevyzerá na to, že by trpel úzkosťou z objavovania sveta a tvorov v ňom. Iba ja som dlho v každej tmavšej halúzke či motúziku na ceste videla hada a keď ideme von, jastrabím zrakom prezerám okolie. Videla som tu už pár hadov rozpučených, vylisovaných autami na ceste. Možno to boli zatúlané mláďatá a majú hniezdo niekde pri Váhu,“ hovorí mama dvojročných dvojičiek Jakubka a Barborky. A Barborka dodáva: „No-no chytať, zlý had, štip-štip.“
Primár detského oddelenia Nemocnice s poliklinikou v L. Mikuláši Roman Mojžiš povedal, že uštipnutie vretenicou je ojedinelý prípad. „V každom prípade, ak sa to stane, treba zachovať pokoj, ľahko podviazať miesto nad ranou, v žiadnom prípade nevycucávať jed, nerozrezávať ranu ani nevypaľovať. Aj s tým som sa kedysi stretol, že do rany vložili horiacu zápalku. Treba dať chladný obklad a rýchlo vyhľadať lekársku pomoc. Každé uštipnutie vretenicou treba konzultovať s lekárom a minimálne 24 hodín sledovať. Dospelé vretenice majú síce dosť jedu, aby usmrtili dieťa, ale nikdy nevypustia všetok jed. Najnebezpečnejšie je uštipnutie vretenicou do jazyka, krku a v oblasti hlavy. Prvá lekárska pomoc spočíva v podaní antihistaminík, protilátky z konského séra sa neodporúčajú a ani ich nepodávame. Užovky nie sú jedovaté a ak náhodou niekoho uhryznú, netreba vyhľadať lekársku pomoc.“
Užovky trápia toto leto obyvateľov na ružomberskom sídlisku Kľačno. Videli ich pred domami, ale aj vo vchodoch panelákov a v pivniciach. Zoologička Mária Boďová si myslí, že ich tam prilákalo teplovodné potrubie, preto tam mohli prezimovať a naklásť vajíčka. Podľa nej užovky nie sú premnožené, iba v niektorých oblastiach viac koncentrované.
Viery Kacerovej, zoologičky zo Správy TANAP-u, sme sa spýtali, ako je to s vretenicami v Podturni a v okolí Váhu, kde ich je údajne „ako hadov“. „Chodím tam často, ale ja som ich nevidela. Zatiaľ nám nikto netelefonoval, ak by nás niekto upozornil na nejaké problémy, ideme to riešiť priamo do terénu.“
