K paličkárkam ma pritiahol ich zvonivý smiech. Na stole pred nimi rôzne valce. Vraj každá ho má podľa svojho „gusta“. Jedna si uložila valec na stojan, aby sa nepohyboval pri práci, ďalšia si ho kotúľala pri paličkovaní po stole, tretia mala obdlžníkový. Náplň? Piliny alebo seno a v strede kameň, aby bol valec pri práci stabilný. A v rukách niekoľko párov paličiek, s ktorými majstrovsky paličkovali predkreslené čipky. Odkiaľže ste, ženičky, odkiaľ? Z takmer trojhlasnej odpovede sa dozvedám, že z Klubu paličkovanej čipky z Liptovského Mikuláša, ale dve z nich – Lýdia Goňová a Soňa Horňáková – prenechali slovo Oľge Dzúrovej, aby povedala viac: „Naučila som sa paličkovať na Starých Horách úplne náhodou na návšteve u známej, ktorá sa paličkovaniu venovala. Ja v dobrej puberte, ale zvládla som paličky a urobila som veľa čipiek. Potom keď boli deti malé, na chvíľu som prestala. Paličkovanie je totiž náročná technika na čas.“ O. Dzúrová si vyrába paličkované čipky pre vlastné potešenie z bežne dostupných materiálov, občas niektorú pošle na súťaž, ale vytvorila si aj svoj vlastný album s paličkovanými čipkami. „Najväčšiu čipku som urobila pre svoju domácnosť v kombinácii s drevom, bola meter a pol veľká. Ale robila som aj nejaké veci na súťaž do Španielska: vejár do ruky navrchu s farebnou paličkovanou čipkou, teraz zas čipku na tému more. Práve za ňu som v španielskom Alicantes získala druhé miesto. Boli tam čipky z celej Európy a je kuriózne, že my nie sme od mora, nepoznáme ich mentalitu, ale akurát moja čipka sa zapáčila. Samozrejme, pri tejto práci zapracovala moja fantázia.“ Všetky tri paličkárky svorne tvrdia, že naj vlastnosť, ktorou musia disponovať, je trpezlivosť. Bez nej by nedokázali dlhé hodiny vydržať pri práci. Lýdia Goňová tvrdí, že sa v Klube paličkovanej čipky stretávajú nielen preto, že si odovzdávajú skúsenosti a navzájom sa inšpirujú, ale „... práca v klube nás teší, teší nás, že sme spolu. Potom robíme s radosťou aj na spoločných prácach, keď každá z nás vytvorí časť a pri ich spojení vytvoríme jednu veľkú.“ Podľa paličkárok je paličkovanie náročné na pochopenie základu, inak je to veľmi jednoduchý princíp. Nech sa vraj nedám pomýliť množstvom paličiek. Napríklad na lístky používajú dva páry paličiek, na iné podľa šírky práce viac, niekedy robia aj z dvadsiatich párov. Na výstave v Prahe stretli Španielku, ktorá robila tie svoje husté čipky najmenej s dvesto pármi paličiek a šlo jej to.
Autor: DagmaRA