Roky spoznávali Marek Revaj s manželkou Annou z Liptovského Mikuláša dovolenkové pláže v Taliansku, Chorvátsku či Grécku. Tohto roku sa rozhodol pre radikálnu zmenu. Žiadne teplé krajiny – rovno na sever do Nórska. Prečo práve Nórsko? Kedysi túto krajinu navštívil jeho otec, aj kamaráti mu o nej rozprávali ako o raji na zemi. Marek zatúžil spoznať prírodu i ľudí severu, zatúžil po nórskych ľadovcoch. Pre túto cestu nadchol aj svoju manželku Aničku. Nezvolili si však žiadnu pobytovku, vybrali si poznávačku. Naprieč severskou krajinou za jedenásť dní. Štyritisícpäťsto kilometrov po Zlatej ceste sever. Po návrate sme sa s Marekom stretli. Bol nadšený a očarený skutočným severským rajom.
Inšpiratívne Švédky hore bez
„Hneď na začiatku našej cesty nás pobavil šofér autobusu, ktorý nám chcel pomôcť s našou batožinou. ,To tam máte poskladaný celý bicykel?´ zarazila ho váha našich vecí. S Aničkou sme tipovali, či budeme mať „naj“ batožinu. Vyhrali sme. Až neskôr sme zistili, že to žiadna výhra nebola, keď sme sa premiestňovali s vlastnou batožinou z kempu do kempu. No cesta z Brna, cez Prahu a do Rostocku začala. V Rostocku sme sa nalodili na obrovskú loď. Sprievodkyňa Maťa nás upozornila, že sa budeme plaviť celú noc, preto si treba pripraviť spacáky a nájsť nejaký „flek“ na prenocovanie. Lepšie miesta, ako sú lavičky, sedačky a tichšie lodné zákutia, už boli obsadené. Na najvyššom ôsmom poschodí lode sme však objavili chodbu, kde bolo teplo a ticho. Unavení sme zaspali. Až ráno pri balení spacákov sme si všimli na dverách upozornenie, aby tam ľudia nespávali – priechod cez chodbu musí ostať voľný. Zrazu tam nastala premávka ako na „Václaváku“, tak sme sa rýchlo pratali preč. Po vylodení vo švédskom prístave Trelleborg sme sa presunuli západným pobrežím do mestečka Strömstad. Tu sa nám naskytol pohľad na prekrásnu scenériu prístavu, jachty, centrum mestečka a mladé Švédky opaľujúce sa hore bez. Jasné, že sme všetko poprezerali, dokonca sme sa preplavili do prírodnej rezervácie na ostrovy Kosteröarna, zaplávali sme si a v podvečer sa presunuli do útulného kempu na švédsko-nórskej hranici. Ráno ponad fjord cez hranicu do hlavného mesto Nórska Oslo.
Polárna loď, Amundsen a my s „naj“ batožinou v Oslo
Málokedy je vraj na severe také stabilné slnečné počasie, aké zastihlo nás v Oslo. Fotoaparáty cvakali jedna radosť. A neprestávali sme ani na zachovanej Amundsenovej a Nansenovej polárnej lodi Fram, na ktorej sa vydávali na polárne expedície. Okolo lode na jednotlivých poschodiach boli fotografie moreplavcov, ich osobné predmety, zbrane, vypreparované zvieratá. V podpalubí lode sa nachádza miestnosť, kde je zachovaný zvukový záznam z expedície na severný pól, a tak sme sa mohli na pár sekúnd preniesť do dávnych čias. V samotnom meste nás zaujala expozícia sôch Gustáva Vigelanda umiestnená v obrovskom parku, ktorý je porovnateľný veľkosťou so sídliskom Podbreziny v L. Mikuláši. Park hral farbami rozkvitnutých kvetov, kríkov a stromov. Hovorí sa, že zeleň a leto je na severe krátke, a preto príroda dá všetku svoju silu a krásu naraz do všetkého živého. V Oslo sme neobišli ani športový areál Holmenkollen, kde sa konali zimné olympijské hry. To nás už čakal ďalší kemp a posilňovanie s batožinou. Pre nás s Aničkou totiž boli vždy najhoršiou časťou dňa večer alebo ráno, lebo tú „naj“ batožinu sme si museli „vyteperiť“ z autobusu, odniesť do chatky a ráno zas naložiť. Dúfali sme, že časom sa zásoby jedla pomíňajú a batožina bude ľahšia, lenže pomíňané zásoby sme priebežne nahrádzali suvenírmi a skalkami.
Ráno sme po E16 prišli k jazeru Tyin, odkiaľ bol nádherný výhľad na zasnežené končiare Národného parku Jotunheimen a z každej strany nás obklopovali typické nórske domčeky s trávou na streche. My sme sa však vybrali k mohutným vodopádom Avdalsfossen a Vettisfossen. Neodolali sme tyrkysovo ľadovej rieke a spolu s dvoma priateľmi sme sa v nej schladil. Okoloidúci turisti mali o atrakciu naviac.
Jahody od slovenskej farmárky
V Národnom parku Jostedalsbreen sme podnikli pešie túry k dvom ľadovcom. Prvý sa volal Nigardsbreen a tu bola možnosť zaplatiť si sprievodcu a vyšľapať na „mačkách“ hore po ľadovci. Žiaľ, bolo to dosť drahé, a tak sme nešli. Druhý ľadovec menom Fabergstalsbreen bol tyrkysový. Oba ľadovce sa denne skracujú (tzn. topia sa) o meter až meter a pol, ak ich chcete navštíviť, treba sa poponáhľať. Po túre sme sa vybrali na prechádzku dedinou. Prišli sme k farme, kde predávali jahody. Jahody boli pripravené v nádobkách na predaj, no nikde nikoho, komu by sme za ne zaplatili. Chvíľu sme obstávali, keď z domu vybehla domáca so slovami: ,Nie ste vy zo Slovenska?´ Človek očakáva všetko, ale že až v ďalekom Nórsku ho osloví farmárka po slovensky... V debate vysvitlo, že pochádza zo západného Slovenska a v Nórsku žije štvrtý rok. Potom sme si kúpili dva kilá jahôd za päťdesiat nórskych korún (asi dvestopäťdesiat slovenských) a farmárka nám vysvetlila, ako predaj funguje. Jahody sú pripravené na predaj a každý, kto si ich chce kúpiť, hodí do misky dvadsaťpäť nórskych korún, prípadne si aj sám vydá a ide preč. Skutočne, pri platení som si všimol, že v miske bolo hádam aj tisíc korún v drobných minciach a vôbec nikto to nekontroloval, ani peniaze odtiaľ nevzal. Večer pred spaním som si radšej dôkladne vyčistil uši a umyl oči, aby som dobre počul aj videl ďalšie nórske zvláštnosti.
Aj v sprche treba mať drobné mince
Jeden deň sme strávili v najvyššom pohorí Škandinávie – v nórskom parku Jotunheimen. Tento národný park má okolo tridsať vrcholov, ktoré prevyšujú výšku 2 300 metrov nad morom. Najvyšším končiarom je Galdopiggen vysoký 2 499 metrov, My sme však vyšli na nižší Fannarken (2 068 m. n. m.), odkiaľ sa nám naskytol prekrásny výhľad na celý národný park, jazierka, ľadovce a snehom prikryté strmé končiare. V chate na vrchole sme si pochutili na vynikajúcom nórskom koláči a vrátili sme sa do kempu. Zvláštnosťou týchto kempov je to, že studená voda v sprchách tečie zadarmo, za teplú platíte. Päťminútové sprchovanie stojí desať nórskych korún, za trojminútové zaplatíte päť nórskych korún. Mne osobne toto platenie nerobilo problémy, ale raz večer som zaregistroval slečnu, ktorá utekala kempom celá napenená a zahalená v uteráku po ďalšie mince.
Najsevernejšiou oblasťou, ktorú sme navštívili, bola Trolia cesta – Trollstigen. Tu sme sa vyšplhali k najvyššej kolmej stene v Európe Trollveggen (Trolia stena), ktorá meria asi kilometer. Vyhľadávajú ju hodne horolezci z celého sveta a adrenalínoví dobrodruhovia, ktorí skáču dole na padáku. V určitom období boli zoskoky zakázané, ale vždy sa našiel nejaký dobrodruh, ktorý skočil a dostal obrovskú pokutu.
Postavili sme si skalného mužíčka
Pohľadom na Lillehammer sme sa s Nórskom rozlúčili. Po ceste sme sa ešte zastavili v hlavnom meste Dánska v Kodani. Hneď sme porovnávali obe hlavné mesta severských krajín. Kodaň oproti Oslu bola strašne špinavá, všade po uliciach a na námestiach odpadky rôzneho druhu. V samotnom centre mesta bolo veľmi veľa turistov a bicyklov. Boli všade, kde sme sa pozreli: položené na zemi, bez predného kolesa uzamknuté o stĺp, v dvestometrovej uličke naukladané pekne vedľa seba alebo aj pred veľkým zábavným parkom Tivoli. Samozrejme, v Kodani sme si nenechali ujsť príležitosť „stretnúť sa“ s Malou morskou vílou a týmto pohľadom sme sa aj s Kodaňou rozlúčili.
Vracali sme sa domov, a to, čo sme vedeli z rozprávania od priateľov, sa potvrdilo. Tam hore na severe je krajina, ktorá nepatrí do Európskej únie – načo by tam aj šla, kde je prekrásna príroda, veľmi milí a tolerantní ľudia, kde sa vôbec nekradne. Proste – raj na zemi.
Jedna z nórskych legiend hovorí, že keď si v Nórsku postavíte svojho trolíka (skalného mužíčka), určite sa tam ešte raz v živote vrátite. Náš trolík stojí v Trollveggene. Veríme, že legenda neklame a nám sa podarí ešte raz prežiť pár dní v severskom raji.“
Marek Revaj bol nadšený Nórskom, a tak mi nedalo neopýtať sa, či by tam dokázal aj žiť. Nezaváhal a povedal, že v pohode si vie predstaviť život v Nórsku. A kde bola súťaž o najfialovejšiu pusu? To mi Marek prezradil len akoby mimochodom. Vraj raz po večeri sa išli s Aničkou prejsť za kemp. Zistili, že všade je plno čučoriedok a nikto ich nezbiera. Zašli do čučoriedkoviska a súťaž začala. Možno by na tom nebolo nič zvláštne, keby nebola noc. Presnejšie dvadsaťtri tridsať a vonku bolo len šero, pri ktorom sa dali aj čučoriedky zbierať. Slniečko totiž v lete na severe zapadá len na pár hodín, aj to ostane v krajine len šero, nie úplná tma. Kto vyhral súťaž? Marek neprezradil…
Autor: DagmaRA