S Marínou som sa stretla v Liptove. Predstavila mi ju naša spoločná známa, a keďže Marína pochádza z Rostova na Done, priateľka ju predstavila ako Ukrajinku. „Ja som Ruska, ale žijem v Liptove,“ zahlásila hrdo Marína a tým si ma získala. Smelo sa totiž hlásila k svojej rodnej krajine. Druhýkrát ma Marína prekvapila u nej doma. „Dáte si čaj?“ opýtala sa ma hneď po príchode. Áno a čakala som, že Marína zaleje papierové vrecúška čaju a pustíme sa spolu rýchlo do rozhovoru. Omyl. Marína úplne pokojne naliala plnú rýchlovarnú kanvicu vody, zapla ju, dôkladne umyla maličký čajníček, nasypala doň asi tri-štyri vrchovaté lyžičky čierneho čaju, počkala, kým voda v kanvici zovrie, zaliala čaj do čajníčka, prikryla ho termorukavicou, aby si dlhšie udržal teplotu... to som už nevydržala a bola zvedavá, čo to robí. „V tej časti Ruska odkiaľ som ja, takto pripravujeme čaj. Urobíme silný do malého čajníka a asi po desiatich minútach ho nalievame po troške do hrnčekov a dolejeme horúcou prevarenou vodou.“ Trošku osladený čaj bol fantastický. Určite, keď si budem chcieť urobiť doma pohodu, zopakujem Maríninu pokojnú prípravu čaju.
Nové mestečko pre ruských vojakov z Nemecka
V roku 1993 sa politická i hospodárska situácia značne zmenila nielen v Európe, ale aj v bývalom Sovietskom zväze. Oficiálne zmeny poznáme, ako však situáciu prežívala mladá žena z juhu európskej časti Ruska? Aj pri dnešnom spätnom pohľade vraj ťažko, ani čas nezahladil spomienky a pocity. Marína bola totiž naučená na socialistickú istotu tak, ako mnoho ľudí tej doby. Nové situácie, nové možnosti, nové nebezpečenstvá, vzrastajúcu kriminalitu vnímala so strachom. Hoci v rodnom Rostove mala prácu, necítila v nej istotu. Rozhodla sa využiť ponuku pracovať na stavbe nového mestečka pre vracajúcich sa ruských vojakov z Nemecka. Mestečko Millerovo malo vyrásť od Rostova smerom na Moskvu asi dvesto kilometrov severne na stepi. Ale ani toto rozhodnutie nebolo pre Marínu ľahké. Nikdy totiž nikde nebola z rodného juhu Ruska a necítila, žeby odchod bol tým najsprávnejším riešením, ale rozhodol takmer štyrikrát vyšší plat.
V čase, keď prišla do Millerova, bolo to skutočne holé stavenisko a ťažké životné podmienky v ňom. Spočiatku chcela odísť. Ostala a dnes Marína spomína práve na toto obdobie svojho života s úsmevom: „Do mestečka ma zavolali pracovať k počítačom. Celú stavbu financovali a riadili Nemci, no všetky ostatné práce sme robili my. Keď som odchádzala z Rostova, bála som sa, ako zvládnem situácie medzi stavbármi, pretože som mala predstavu, že sú to drsní ľudia. Dlho mi trvalo, kým som si zvykla na ich správanie. Navyše, spočiatku boli aj podmienky fakt ťažké. Nemali sme kde bývať. Ubytovali sme sa v jednom podradnom hoteli, kde bola strašná zima, nebolo sa tam kde najesť, v jednej miestnosti som spávala aj robila. Postupne však v mestečku vyrástli dočasné domčeky pre nás a aj obchody, škôlka, škola, reštaurácia, práčovňa, dom služieb, vodojem, menšia čistička, plyn... Celé mestečko bolo postupne nezávislé od okolitého sveta. Žila a pracovala som tam takmer tri roky. Pri počítači som okrem ruštiny začala zvládať aj nemčinu a angličtinu, pretože každý program som mala v inom jazyku. A vytvorili sa medzi nami v meste krásne vzťahy. Veľa sme sa mimo práce spolu stretali, rozprávali, robili posedenia, oslavy, keď mal niekto sviatok, no Nemci si držali od nás odstup.“ Pri slovíčku odstup Marína trošku zaváhala. Spomenula si aj na situácie, keď ich Nemci volali zabaviť sa do baru, ktorý navštevovali len oni. Ľudia zo stavby iných národností však tam neradi chodili.
Netušila, že všetci Slováci sa učili po rusky
Na výstavbe mesta pracovali aj stavbári zo Slovenska. Prekvapilo ju, že vedeli dobre po rusky. Ona fakt netušila, že v slovenských školách bola ruština povinným jazykom. So Slovákmi vychádzala veľmi dobre. Boli družní, zhovorčiví, a keďže Mária nikdy nebola v zahraničí, veľa sa pýtala. Zvlášť jeden Slovák jej bol blízky, vedel dobre po rusky a rád veľa rozprával. Márii sa zapáčil i tým, že bol odborníkom a svoju prácu zvládal v pohode a veľmi dobre. Navyše, mnohí z jeho priateľov mali akési zábrany hneď rozprávať po rusky. On nie. Náhoda chcela, že občas boli problémy práve tam, kde Mária pracovala, a tak sa stretali častejšie. „Všetci sme sa stretávali aj v spoločnej jedálni. So Slovákmi sme od začiatku vychádzali veľmi dobre. Mala som z nich dobrý pocit. Len zimy s tridsaťstupňovými mrazmi boli pre nich i nás hrozné. Mráz s vetrom pálil líca. A Slováci sa naučili mať radi šašlík (mäsité jedlo na špajdliach s množstvom byliniek). Vždy, keď mal niekto sviatok, robili sme šašlík na pahrebe z dreveného uhlia v špeciálne urobenej nádobe. Malo to strašne dobrú chuť.“ A tak si Mária na život so stavbármi zvykla, vytvárali sa pekné priateľstvá, pomáhali si navzájom. Často si však uvedomovala, že život, ktorý zanechala v Rostove, bol iný. Dovtedy žila v úplne inom svete, medzi vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi, pekné vzťahy, rodina, priatelia. Dnes jej práve toto v Liptove chýba. Aj tu si síce vybudovala niekoľko priateľských vzťahov, no občas ju chytí nostalgia. Žije so slovenským manželom na jednom liptovskom sídlisku v byte a buduje také milé domáce hniezdočko, kde sa i jej muž rád vracia. Dokonca tak, že ju nechce samotnú pustiť ani na návštevu do Ruska. Nevie si totiž predstaviť, že príde do bytu a Marína ho tam nebude čakať.
Prečo sa rozhodla pre Slovensko
Marína je na Slovensku už viac ako pätnásť rokov. Prečo sa rozhodla práve pre Slovensko, keď sa vlastne bála akejkoľvek zmeny v rodnom Rusku? „Začiatkom deväťdesiatych rokov nastali v Rusku zlé časy,“ vysvetľuje Marína. „Bola som sama, mala som síce byt, ale aj strach ako prežiť. Úspory nič neznamenali, človek ľahko stratil prácu a inej nebolo. Z peňazí, čo som zarobila, platila som byt, ledva mi ostalo na jedlo. Nemohla som si kúpiť nič na oblečenie, ani topánky. Veľmi som sa trápila, ako takto vydržím. Aj vzťahy sa začali kaziť. V ničom nebola istota. Mnoho ľudí ostalo v meste bez práce, vzrastala kriminalita, večer sa nedalo bez obáv vyjsť von.“ Práve v tejto situácii sa po Marínu vrátil zo Slovenska jej milý. A hoci jej bolo ťažko odísť, rozhodla sa, že s ním všetky neistoty života zvládne ľahšie. Odišla na Slovensko. Dnes je jej však ľúto za priateľmi v rodnej krajine. S príbuznými si občas zavolá, no možno s mnohými priateľmi sa už vôbec nestretne. Rodina je aj na Slovensku pre Marínu všetkým a nepáči sa jej, keď na Slovensku začína byť módou, že jeden z manželov odchádza za prácou do iného mesta alebo štátu. Vznikajú tak problémy a rodina sa pomaly rozpadá. Pre ňu je rodina plná lásky všetkým.
