Diamantová svadba je skutočne vzácnosť. K tejto vzácnej chvíli to v tomto roku „dotiahli“ manželia Mária a Ján Kuľhavý zo Závažnej Poruby. Je celkom prirodzené, že po šesťdesiatich spoločne prežitých rokoch má človek právo spomínať, lebo nažitého je až-až. „Hosť do domu, Boh do domu,“ takto privítali diamantoví manželia vedenie obce. Porozprávali sa s nimi, zaspomínali na roky mladosti. Dozvedeli sme sa, že v živote prekonali nejednu prekážku, ani choroby ich neobišli. Mnohé prekonali a hovoria, že sa stal zázrak. Lekári ich liečili, ale Pán Boh uzdravil. Dožili sa požehnaného veku. Tešia sa z troch detí, štyroch vnúčat a jedného pravnúčaťa. Nepredbiehajme, skôr skompletizujme vzácny osud manželov predstavujúci prekrásny ľudský príbeh. To, čo zaznie ďalej, je akási spoveď vyjadrená sebapripomínaním.
Svadba bola na Ducha
„Zoznámili sme sa na priadkach, a to ešte pred vojnou. Chlapci tam chodievali aby videli, ako ktorá vie robiť, či je usilovná, usmievavá, príjemná. Vyberali si, a veru tam sa to všetko začalo,“ priznala sa jubilantka a jubilant ju doplnil: „ Pravda je. Ja som ale musel narukovať, a keď sme „písali“ poslednú stovku, tak sa začala vojna. Rovných päť rokov som bol na fronte a som rád, že žijem. Prežili sme ťažké chvíle, bolo by to dlhé rozprávanie.“ „Mamka by ma boli aj druhému sľúbili, ale ja som len jeho mala rada, tak som čakala a nakoniec sa šťastlivo dočkala.“
Svadba bola na Ducha v roku 1946. V dedine sa spievalo a stavali máje. Pri sviatku ich sobášil pán farár Kuna. Bola to vlastne dvojsvadba, lebo v ten istý deň sa ženil i brat Michal Kuľhavý (krajčír). Ako to vtedy bývalo zvykom: do polnoci bola hostina u Beťkovcov a Pavlíniovcov, odkiaľ pochádzali nevesty. Po polnoci sa svadobčania presťahovali do Kuľhavovcov.
Mama Kuľhavovcov nevestu pekne privítali: „Dali sa mi napiť sladkej vody a povedali: aby si bola poslušná, dobrá a verná manželka,“ zaspomínala a dodala: „Veru, doopatrovali sme obidvoch rodičov a aj po rokoch nás teší, že náš dom je požehnaný, lebo ľudia doň radi chodia, deti sú nám častým hosťom, bratia i švagrovia sa vždy ohlásia na kus reči. Porozprávame sa o tom, čím žijú, čomu sa radujú, čo ich trápi.“ Zhodne priznali, že spolu prežili šťastné i ťažké chvíle. „Brázda života nášho bola slzami poliata, ale šťastlivá, lebo všetky trápenia sa nakoniec v radosť obrátili. Pán Boh nám dal všetkého, čo nám treba, aj keď nás ťažko skúšal. A my sme vďační: za dobré deti, vnúčatá. Žijeme v opatere nášho syna Janka a dobrej nevesty Danky. Veľmi je dobre, keď človek, človeka miluje,“ zdôraznila pani Kuľhavá. Neprekvapilo nás, keď sme sa dozvedeli, že niekedy premýšľajú aj nad tým, prečo rodičia majú menej času na deti ako starí rodičia. Poznamenala, že rodičovstvo si človek vychutná až vtedy, keď sa stane starým rodičom. „Manžel chodil po murárčine, ja som sa venovala malému gazdovstvu, robila v Ďumbieri a opatrovala deti. Mala vždy dosť času, lebo celý život som vstávala zavčasu.“ Darmo je, hodina ranní, zlato dohání. Tak to bolo, a tak to zostane, či priznať chceme, alebo nie. Ako to „chodilo“ medzi vami, aj ste sa za tých šesťdesiat rokov pohádali?
Marka moja
„Pekných dní sme prežili viac, ako zlých. Chlapi Kuľhavovcov majú dobrú povahu, len musíš okolo nich vedieť. Vždy som si spomenula na slová našej mamky: Na vadenia treba dvoch... Keď sa začne chlap srdiť, vtedy otvor dvere a odíď, ale ak sa ráno povadíš, tak ho pekne večer čakaj s večerou, aby mal stôl vždy pekne prestretý. Ak je láska, tak sa mnohé prepáči. Ak ti je veľmi ťažko, požaluj sa Pánu Bohu, vypočuje ťa, nikomu nič nepovie a pomôže ti.“ „Veď je tak ako vraví, ale nezveličuj, dievča,“ ohlásil sa manžel, „večer štebotala, ale noštek ovisnutý, no povedzme i to, že u nás vždy dobro dokázalo prekryť zlo. Prihovoril som sa, Marka, moja, zabudnime na to zlé, radujme sa daru života, veď máme deti.“
Samorastlý talent
Ak sme povedali, že život nežili ľahko, tak uveďme i to, v čom sme sa pri návšteve utvrdili: Pán Kuľhavý dostal od Pána Boha do daru dve hrivny: kelňu, murársku varechu a neobyčajnú schopnosť nožíkom vyrezávať rôzne figúrky do dreva. Priznal, že z „brucha“ sa to robiť nedá. Všetko treba vidieť a všetko precítiť. Len vtedy, keď mal chuť, tak vyrezával. Je to samorastlý talent a výsledky jeho zručných rúk sa stali základom fondu ľudovoumeleckej tvorby občanov Závažnej Poruby. Stála expozícia bude umiestnená v Rúfusovie dome. Pani Kuľhavá je zas obdarovaná darom reči. Jej brilantný porubský spôsob reči a neobyčajne vzácnu vyjadrovaciu schopnosť viedli Národopisné múzeum v Liptovskom Hrádku k tomu, že štýl jej dialektu zaznamenali a zaregistrovali do archívu národa, ako skvosty slovenského jazyka: porozprávala, ako sa pečie „kúchon“, priblížila viaceré zvyky i obyčaje Závažnej Poruby.
„Ako Pán Boh chce, tak je. Dožili sme sa šťastnej staroby a vám ďakujeme za všetky želania,“ povedala pri rozlúčke. Celé rozprávanie sa však žiada zakončiť neobyčajne pravdivou myšlienkou, ktorá „stojí“ v kuchyni nad stolom rodiny a je vyšitá rukami domácej gazdinej: „Šťastný je ten, kto prežil lásky sen.“
