Hovoria vám niečo filmy Dážď padá na naše duše, Nevera po slovensky, Správca skanzenu, V zajatí lásky, Most, Na baňu klopajú, Alžbetin dvor, Čudák? V nich a v mnohých ďalších hrala Alexandra Záborská, medzi priateľmi a blízkymi nazývaná Šura. Okrem hereckých úloh má i iné: vysokoškolská pedagogička, mama tridsaťjedenročného syna, dcéra vynikajúceho herca Viliama Záborského. Každý rok trávi divadelné prázdniny v L. Trnovci. Tohto roku počas nich bola aj predsedkyňou poroty v recitačnej súťaži.
Začneme náš rozhovor od poslednej úlohy, v ktorej sme vás mohli vidieť v L. Trnovci v nedeľu 13. augusta. Ako hodnotíte prejav dievčat na II. ročníku súťaže v umeleckom prednese O cenu Miloslavy?
Bolo to veľmi slušné. V prvom kole povinná báseň od Johany Miloslavy Lehotskej Slovenka bola totiž veľmi ťažká, dievčatá ju museli recitovať v češtine. Dievčatá sa s tým vyrovnali celkom slušne. Niektoré možno trošku menej, ale predsa pri interpertácii zohral úlohu aj vek dievčat. Je to báseň skôr pre zrelšie ženy. Čo potom rozhodlo o umiestnení dievčat? Myslela som si, že v druhom kole, do ktorého si vyberali báseň samy, sa viacej prejavia. To už nebola povinná jazda, to už bolo dobrovoľné. Počítala som akosi s tým, že z prednesu budú mať väčšiu radosť, že budú viac rozumieť tomu, čo prednášajú. Jedna dievčinka mala napríklad Hviezdoslava, tak to je tiež čo povedať. Víťazka bola podľa mňa vnútorne najviac zaangažovaná, rozumela tomu, čo hovorí. Jej prejav mal logiku, naozaj svojsky naplnila prednes. Práve túto dievčinu som mala ako favoritku po prvom kole, a potvrdilo sa mi to aj v druhom kole. Sledovala som aj publikum, práve toto dievča malo aj medzi ľuďmi v kostole najväčšiu odozvu.
Zahrnuli ste do hodnotenia aj oblečenie prednášajúcich?
Oblečenie som nehodnotila, pretože dnešní mladí ľudia nosia všetko, hoci si myslím, že poézia je poézia. Trošičku to mohli zdôrazniť aj oblečením, podporiť ním atmosféru. Ale zas na druhej strane, keď idete vystupovať a dáte si na seba niečo, čo nenosíte a zle sa v tom cítite, je to veľký handicap. Znervózňuje to a môže vás to vyhodiť z kontextu. Pri takýchto príležitostiach to beriem tak, že každá bola oblečená v tom, v čom sa dobre cíti, na čo je zvyknutá, a nech radšej ide naplno. Tolerujem to.
Ako sa pozeráte na podujatia typu Lehotskej Trnovec?
Veľmi si vážim, že sa robia takéto podujatia a že sa pestuje tradícia. Predsa len v mladých ľuďoch to niečo zanechá. V dnešnej dobe technika tak pokročila, že sa treba vrátiť aj k takýmto podujatiam a vniesť do života aj iné hodnoty. Po prednese padla otázka, prečo mali väčšinou dievčatá smutné texty. Ja som si hneď v duchu a potom aj nahlas odpovedala, že málo čítajú. Im musí niekto poradiť pri výbere. Nerada by som niekoho obvinila, ale pracujem s mladými ľuďmi a viem, že málo čítajú. Oni sa spoliehajú na informácie z internetu, kde teda majú obrovské možnosti, ale ak sa chcú venovať interpretácii umeleckého slova, musia čítať.
Prečo si teda dievčatá na prednes vybrali smutné texty?
Myslím si, že smutné texty si mladí vyberajú preto, že tam si trošičku tie svoje skryté žiale akosi môžu vyventilovať. Nie každý mladý človek je úprimný, nie každý mladý človek má tú možnosť, že môže s niekym debatovať o svojich prvých láskach alebo o čomkoľvek. Väčšinou si svoje bolesti nosí v sebe a potom sa to pri interpretácii trošku prejaví. V interpretácii môže svojmu smútku a žiaľu uľaviť. Mladý vek je taký, že inklinuje trošku aj k nostalgii, smútku vtedy, keď opúšťa detstvo a ešte nie je dospelým, ale vníma tento svet.
Čo pre vás znamenajú návraty do Liptova?
Chodím do Liptova s ťažkým srdcom, pretože moje detstvo je zatopené. Ja som z dedinky Ráztoky, ktorá už neexistuje. Z detstva si však pamätám evanjelický kostol V L. Trnovci. Keď sa dokončievala jeho stavba, moja stará mama tam tiež prispievala, starala sa oň. Potom sme ako deti, keďže v Ráztokoch kostol nebol, museli doň chodiť päť kilometrov či bolo leto, či bola zima, či teplo. Stará mama zavelila: „Je nedeľa, ideme do kostola.“ Ale rada sa vraciam do Liptova, hoci tie prvé roky, keď sa napustila priehrada, s ťažkým srdcom. Bolo mi ľúto, čo všetko bolo v Ráztokách, aké to tam bolo krásne,... Ale na druhej strane môj syn, ktorý chodil od mala už sem do L. Trnovca, má zas rád L. Trnovec, on už Ráztoky nepoznal. Rád chodí sem a behajú s kamarátmi po horách, na túry. Je to krásny kraj, keď sa dá, sme tu.
S čím sa spájajú tieto návraty?
Milujem Plávkove básne, pretože v nich je naozaj celý Liptov. Osobne som ho poznala, a tak vždy, keď sa poobzerám dookola, poviem si, že to Slovensko je také krásne, je to malá krajina, ale tak nádherná...
Aké herecké úlohy máte vy rada?
Ja som skôr taký komediálny človek. V podstate... ani nie komediálny, ale aj v smútku rada nachádzam nejakú dobrú stránku. Humor je úžasná vec v tom, že mnohé aj veľmi smutné alebo tragické situácie dokáže odľahčiť. Aj smútok je dar a určitý ventil. A v živote nie je všetko len tragické, alebo len smutné, aj keď niekedy nechcene, humor sa objaví. Aj na seba sa dokážem pozrieť s humorom. Spomínam si na príhodu s mojím synom. Ja som ho nikdy nebila. Niečo ma však pri ňom veľmi rozčúlilo, a tak som povedala: „Ty, počúvaj, takú ti tresnem.“ On sa zarazil a hovorí: „Mami, ty si ma však nikdy nebila.“ „Ale môžem začať,“ on je vyšší odo mňa, „a toľko ešte povyskočím.“ Takže autorita tým pádom odišla, začali sme sa smiať a bolo po probléme.
Ako trávite čas v L. Trnovci, nechýba vám mesto?
V prvých dňoch, keď sem prídem, som trošku nesvoja a cítim nepokoj. To prechod z rýchleho života v meste. Ale potom si zvyknem, že v obchode majú ženy čas sa porozprávať, nikde sa neponáhľajú, a tak začínam naberať pokoj aj ja. Veľa tu čítam, mám tu dobrých kamarátov, stretávame sa. Rada sa poprechádzam okolo L. Mary alebo idem do Prosieckej doliny. Podľa mňa je to najkrajšia dolina. Zbieram tu energiu do ďalšej práce.
Akí sú dnešní študenti?
Myslím si, že keď idú na školu (Vysokú školu muzických umení), musia sa snažiť. Nikto ich nenútil, aby tam išli. Nikto ťa sem nevolal, prišiel si sem sám, tak budeš robiť a keď nie, tak dovidenia. Ja sa už nerozčuľujem. Kedysi som sa, ale dnes nie. Akosi som sa to vekom naučila. Treba si vypestovať vnútorný pokoj a potom už od študentov, ktorí neskoršie boli moji kolegovia, viem, že omnoho viac sa báli toho, keď som pokojne niečo povedala, ako keď som na nich nakričala.
S Alexandrou Záborskou sme ešte chvíľu spolu tak čisto žensky poklebetili a naozaj som mala pocit, že z tejto ženy ide pokoj z jej vnútra, že sa s nadhľadom a v pohode pozerá na všetky situácie, ktoré jej život prináša, že chápe mladých, s ktorými veľa robí, ale vie im určiť aj hranice a stavať pred nich méty, za ktorými sa oplatí ísť.
