Kedysi v minulosti mohli Trnovčania „vydržiavať“ týždenné trhy a do roka päť výročitých jarmokov. Jeden z nich usporadúvali na Vavrinca v auguste, a tak v duchu tejto tradície uskutočnili 13. augusta v Liptovskom Trnovci Trnovecký jarmok tradičných ľudových remesiel spojený s niekoľkými spoločenskými a kultúrnymi podujatiami. Keďže jarmok nemal komerčný ráz, nebolo v tento deň v obci veľa remeselníkov, ale zato potešili spevom a tancom dva folklórne súbory, jeden detský Turiec z Martina, druhý súbor Skorušina z Lieseku, recitačná súťaž, odhalenie drevenej sochy Jurajovi Kellovi Petruškinovi a nedeľa končila jarmočnou veselicou.
Životná cesta človeka
V Liptovskom Trnovci pôsobil v rokoch 1966 až 1971 katolícky farár, spisovateľ, historik, prekladateľ a učiteľ Štefan Šmálik. A práve jemu patrilo nedeľné dopoludnie v katolíckom kostole, kde si Trnovčania pripomenuli jeho životnú cestu. Názov programu Životná cesta človeka je súčasne názvom aj jednej z jeho posledných kníh. Š. Šmálik však pôsobil aj v Tvrdošíne a L. Mikuláši ako kaplán, neskôr v Hybiach ako administrátor, kde do roku 1946 bol farárom. Po vojne nastúpil ako profesor náboženstva do Bratislavy, súčasne študoval na Filozofickej fakulte históriu a ruštinu. Pre svoje presvedčenie bol v roku 1951 zatknutý a väznený v Mírove, Jáchymove, Leopoldove a vo Valdiciach. Odsúdili ho na základe obvinenia z mimoškolskej náboženskej činnosti. Jedenásť rokov strávil vo väzení, po ňom pracoval ako mlynársky robotník, od roku 1965 bol opäť v pastorácií a o rok na to prišiel ako katolícky farár do L. Trnovca.
Súťaž v umeleckom prednese poézie a prózy
Popoludnie bolo v Liptovskom Trnovci vyhradené II. ročníku súťaže v umeleckom prednese poézie a prózy O cenu Miloslavy. Cieľom súťaže Lehotskej Trnovec bolo sprítomniť osobnosť Johany Miloslavy Lehotskej, prvej po slovensky píšucej poetky, ktorej drevená socha od vlani stojí pred obecným úradom. Súťaž je výhradne určená len pre ženské interprétky (žeby diskriminácia mužov alebo nemáme mužských recitátorov?), ktoré boli úspešné v súťaži Hviezdoslavov Kubín 2006 v Liptove a na Orave. Tak sa do súťaže dostalo päť slečien (pôvodne šesť): Margita Brozová a Martina Čanecká, obe z Tvrdošína, Dana Mlynarčíková z Ľubele, Veronika Lešková a Vladimíra Matějková, obe z L. Mikuláša. Po povinnej recitačnej jazde, v ktorej recitovali Johaninu báseň Slovenka, sa predstavili svojím vlastným výberom pred publikom v evanjelickom kostole (viac k súťaži v rozhovore s herečkou Alexandrou Záborskou, predsedkyňou poroty, ďalšími dvoma porotcami boli evanjelická farárka Eva Ščerbáková a katolícky farár Richard Ondáš). Cenu Miloslavy vo výške tisíc slovenských korún a diplom si odniesla len jedna – Martina Čanecká. Jej meno bude zapísané do podstavca drevenej sochy Johany Miloslavy Lehotskej pred obecným úradom.
Drevená socha Juraja Kellu Petruškina
Autorom drevenej sochy Johany Lehotskej, stojacej pred obecným úradom v L. Trnovci, je Pavol Lofaj z Likavky V nedeľu 13. augusta ten istý rezbár odhalil sochu významnému poštúrovskému básnikovi, spisovateľovi, publicistovi a rodákovi z L. Trnovca Jurajovi Kellovi Petruškinovi. Spŕškou drobných papierikov sochu hneď po odhalení „pokrstila“ Alexandra Záborská a Pavol Lofaj pre MY povedal: „Sochu som vytvoril z javorového dreva a dal som do nej svoju predstavu o Petruškinovi, pretože nie je z jeho života zachovaná žiadna fotografická dokumentácia. Pracoval som podľa vlastnej fantázie, samozrejme, niektoré veci, napríklad odev, som dodržal podľa doby, v ktorej Petruškin žil. Jeho tvár som vyformoval podľa vlastej predstavy, aj keď v dreve sa ťažko robí a pri práci sa mnoho menilo, konečnú podobu som mu dal ja. Hoci som sa aj pýtal ľudí, ako vyzeral, predsa len pri tri a polmetrovom dreve ťažko dodržať nejakú podobu. Riadil som sa aj hrúbkou materiálu. Petruškin je však o niečo menší ako Miloslava (tá má necelé štyri metre) z prozaického dôvodu – bolo puknuté drevo, tak je o niečo kratší. Podstavec má však vyšší, tak sa s Miloslavou vyrovnajú.“ Pavol Lofaj vlani na Miloslave pracoval tri dni, tohto roku mal problémy s počasím, a tak mu práca na Petruškinovi trvala o deň dlhšie. Keď prvýkrát videl klát, z ktorého mal sochu vyrobiť, povedal si: „Pánabeka, čo tu robím, to je veľa roboty, ale postupne, ako som si naznačil Petruškinovu hlavu, som sa presekával, prepiľoval ku konečnej podobe. Mal som rešpekt pred materiálom, s ktorým som robil, bol to poriadny kus dreva, a človek nevedel, ako to zvládne. Pracoval som s pílou, sekerou a väčšími dlátami. Čo zvyčajne pri menšej soche robím pár minút, tu som robil niekoľko hodín. Socha je zatiaľ urobená nasurovo, po čase bude treba na nej urobiť nejaké povrchové úpravy.“ Eva Štofčíková, ktorá bola organizačnou dušou Trnoveckého jarmoku a mohli ste ju stretnúť, počuť a vidieť všade, pri odhalení sochy prezradila, že J. K. Petruškin v ruke drží knihu Poézie, ktorej originál sa nachádza v L. Trnovci.
