Žiarska dolina – Pamiatku padlých vojakov pri príležitosti blížiaceho sa výročia Slovenského národného povstania si druhú augustovú sobotu uctilo v Žiarskej doline vyše sto členov Základnej organizácie Slovenského zväzu telesne postihnutých v L. Mikuláši. Zároveň ocenili šiestich členov za dlhoročnú prácu a primátorovi L. Mikuláša Alexandrovi Slafkovskému odovzdali ďakovný list.
„Túto akciu organizujeme už niekoľko rokov, vždy si položením vencov k pamätníku uctíme padlých vojakov,“ povedala Tatiana Tkáčová, tajomníčka Základnej organizácie Slovenského zväzu telesne postihnutých v L. Mikuláši. Sobotňajšieho spoločensko- športového podujatia sa zúčastnila približne stovka z celkového počtu 250 členov. „Prevažne sú medzi nami ľudia s pohybovým postihnutím, ktorí sa pohybujú pomocou barlí, no nájdu sa aj vozičkári. Podujatím im chceme poskytnúť priestor na stretnutie sa, vymenenie si názorov i možnosť na športové využitie pri nenáročných úlohách,“ vysvetlila T. Tkáčová.
Ľuďom s pohybovým postihnutím robia najväčšie problémy bariéry. Vo väčšine miest chýbajú bezbariérové priestory. „V L. Mikuláši sa našťastie situácia v posledných rokoch začína zlepšovať, i tak ale rezervy vidíme napríklad v hoteloch. V meste je problém nájsť vhodné ubytovanie pre telesne postihnutých, málokde majú dvere širšie ako šesťdesiat centimetrov, aby nimi mohol prejsť i vozíčkar.“
Pomáhať telesne postihnutým sa radnica chystá aj v budúcnosti. „Už onedlho by v klubových priestoroch v podchode na Garbiarskej ulici mal pribudnúť bezbariérový prístup na toalety. Pomáhať ľuďom, ktorí to najviac potrebujú, je jednou z hlavných priorít liptovskomikulášskej samosprávy. Zabudnúť netreba napríklad na bezbariérový prístup na mestský úrad, či zrekonštruované ulice, pri ktorých sú už bezbariérové úpravy samozrejmosťou,“ uviedol viceprimátor Jozef Repaský.
Na stretnutí nechýbala ani Emília Pukajová z Pavčinej Lehoty a Marta Muranicová z Iľanova. „Chodíme sem každý rok, teší nás, že postretáme známych, s ktorými si máme čo povedať. Najväčšie problémy nám robia schody, keď ich niekde vidíme, ideme radšej preč. Autobusom nemôžeme cestovať, schodíky sú vysoké, o vlaku ani nehovoriac. Všade musíme chodiť autom, čo pri dnešných cenách benzínu nie je lacná záležitosť. Drahé sú i lieky, mesačne na ne minieme i dvetisíc korún. Množstvo liekov, ktoré musíme užívať, nám nerobí dobre, no univerzálnu tabletku, ktorá by nás zbavila mnohých neduhov, ešte, bohužiaľ, nevymysleli,“ zhodli sa dôchodkyne. „Život máme ťažký, nemáme sa čím chváliť. Čo nám v ňom robí radosť? Asi deň, keď sa ráno zobudíme a nič nás nebolí...“
