Ružomberok – Člen ružomberského Klubu nadšencov amatérskej cyklistiky Martin Kerekeš obsadil na nedávnom cyklistickom ultramaratóne Okolo Českej republiky 3. miesto, keď 1 248 kilometrovú trať pokoril za 54:32 h. Prvenstvo si vybojoval Čech Jozef Trchalík (51:36 h) a druhý skončil Rakúšan Andreas Denkler (52:25 h).
O koľký ultramaratón išlo vo vašej kariére? – znie naša otázka na úvod rozhovoru s 31–ročným ružomberským fanatikom galusiek?
V Česku to bol môj ôsmy štart. Predtým malo toto podujatie názov Celou Českou republikou. Dva razy som ešte štartoval na ultramaratóne Glockermann v rakúskych Alpách.
Takže v Česku ste už viac–menej inventárom?
Môj premiérový štart sa tu spája s rokom 1998. V úvode sa žiadne výraznejšie výsledky nedostavili. Prvým mojím úspechom bolo druhé miesto v roku 2001. Nuž a v rokoch 2003 a 2004 som si odniesol hlavnú trofej.
Poďme ale k poslednej porcii.
Trošku ma prekvapila väčšia účasť ako v minulosti. Kým predtým nás bolo na štarte maximálne desať-jedenásť, teraz išlo o pätnásťčlenný peletón. Vzhľadom na to, že každý pretekár má i sprievodný tím v jednom alebo v dvoch autách, organizátori z bezpečnostných dôvodov upustili od dovtedajšieho hromadného štartu. V mojom tíme bol otec Sigurd Kerekeš a švagor Ivan Stripský. Na trať sme vychádzali individuálne, v trojminútových intervaloch. Štart bol v Třinci a obrátka úplne na západe Čiech v Skalnej. Odtiaľ sme sa vracali späť južnou stranou.
Ako to vyzeralo na trati? Určite, okrem krútenia pedálov, musel človek na chvíľku aj vypnúť.
Čo sa týka oddychu, ten je ľubovoľný. Každý je sám sebe pánom. Je však pravda, že keď pretekár menej oddychuje, ďalej zájde a dosiahne v cieli lepší čas.
V mojom prípade sa to nazbieralo na zhruba šesť a pol hodiny mimo sedla, z toho spánok v aute trval iba poldruha hodiny. Ďalej išlo hlavne o prísun potravín a tekutín, ale i o sprchu či osobnú hygienu a toaletu.
Môžete nám prezradiť, čo ste si za taký dlhý čas dali pod zub?
Keďže išlo o pomerne chladný a daždivý ročník, viac ako inokedy som prijímal pevnú stravu, nie nejakú ťažkú, naopak, ľahko stráviteľnú. Moje menu tvorilo kurča, polievky a koláče. Keď preteky sprevádzali horúčavy, predovšetkým sa pilo, a tak sa dopĺňali prepotrebné tekutiny.
Keďže toho spánku je, a bohvie akého, ako šafranu, dá sa na bicykli aj za jazdy zaspať?
Môže sa to stať, ale ja si dávam pozor. Keď cítim, že mi začnú oči klipkať, radšej zastanem. Môj sprievod na mňa zatrúbi, ak sa mu zdá, že nejdem priamo.
Sú to preteky pri plnej cestnej premávke, čo so sebou prináša riziká a rôzne nebezpečenstvá, vrátane úrazov. Zastihlo vás teraz v Česku niečo nepríjemné?
Mal som len menší pád. Na ceste bol vyfrézovaný úsek, avšak iba po bielu čiaru, išiel som po nej, a to ma vyvalilo. Nič sa mi nestalo, ani bicyklu, zaobišlo sa to bez akejkoľvek odreniny. Nie vždy sa to takto šťastne skončí. Po jedných pretekoch som s ramenom skončil dokonca na operačnom stole.
Bol ultramaratón Okolo Českej republiky váš jediný tohtoročný štart?
Nie. V polovici júna som absolvoval dvadsaťštyrihodinovku v Slavkove pri Brne, skončil som druhý so 653 km.
Akú podobu má tréning ultracyklistu?
Na jar, keď sa umúdri počasie a zmizne sneh, tak sa snažím najazdiť čo najviac kilometrov. Hlavná časť prípravy na ultramaratón sa začína poldruha mesiaca pred jeho štartom. Týždeň pred samotnou súťažou už objemy vypúšťam a vylaďujem.
Koľko „kilákov“ natočíte v tej najtvrdšej príprave pred súťažou?
Od 150 do 200 km, samozrejme, nie každý deň. Napríklad dva dni po sebe, a potom zase na deň- dva zvoľním. Keďže priemerná tréningová rýchlosť mi vychádza asi na 30 km/hod., každý si dokáže predstaviť, koľko času sa venujem svojmu športu.
V ktorých lokalitách vás možno najčastejšie vidieť?
Asi najradšej chodím cez Liptovské Matiašovce na Huty, tiež okolo Liptovskej Mary či do Zázrivej alebo Terchovej. Priťahuje ma aj okolie Veľkej Fatry.
Martin, ako ste sa vlastne dostali k tomuto nie obvyklému a skôr extrémnemu športu?
Môj otec síce nebicykluje, ale tiež, ako bežec, bol zameraný na dlhšie vzdialenosti. Nuž i mňa lákalo skúsiť niečo väčšie, netradičné. Začínal som ako atlét na stredných tratiach. Od pätnástich rokov prišla na rad rekreačná cyklistika. Vážnejšie som sa ale začal venovať bicyklu až po návrate zo základnej vojenskej služby.
Na rôzne ultramaratóny môžu mať ľudia i negatívne názory. Najmä čo sa týka zdravia. Čo vy na to?
Vôbec si nemyslím, že by som si zdravotne poškodil. Regenerácia po takejto „šichte“ trvá síce dlhšie, ako po bežnej cyklistickej etape, ale organizmus sa, pri správnej životospráve, dá pomere rýchlo do pôvodného stavu.
Je známe, že na Slovensku sa zatiaľ žiadny ultramaratón neorganizuje. A čo sa týka pretekárov, ste jediný?
Pred rokom sa na túto disciplínu začal špecializovať aj Juraj Teplan z Bratislavy. Štartoval už aj teraz v Čechách, ale pre problémy s kolenom musel zo súťaže odstúpiť.
Aké sú vaše ďalšie plány?
O rok Okolo Českej republiky bude mať nový náboj, ktorý ma už teraz priťahuje. Asi o sto kilometrov sa trasa predĺži. V budúcnosti by som si rád vyskúšal aj také podujatie ako je Race Accros v USA. Tam ide o 4 800 km trať. Je to ale v prvom rade o peniazoch. Možno raz mi i tento veľký sen vyjde. Verím, že i takéto sústo sa dá zvládnuť.
