Opíšem vám príbeh z 2. svetovej vojny, ktorý je určite nevšedný tým, že zasahuje aj do našej nedávnej minulosti. Je to zážitok môjho bratranca Jožka, ktorý žil počas vojny u nás na dedine - v Bobrovníku, pretože v meste, kde žili rodičia, bolo nebezpečenstvo bombardovania. V tej dobe mal 13 rokov, ale vzrastom bol veľmi malý a taký ostal dodnes. V rodine ho aj voláme „malý Jožko“.
Písal sa rok 1944. Slovenské národné povstanie bolo v plnom prúde. Na okno nášho domčeka o polnoci niekto zaklopal. Stará mama bola vtedy s mojou mamou hlavou rodiny, pretože otecko bol ako partizán v horách. Ona aj otvorila okno, pod ktorým stál statný muž vo vojenskej pláštenke a podľa reči Rus. Pýtal sa na cestu do Partizánskej (vtedy Nemeckej) Ľupče, kde bol v tej dobe partizánsky štáb. Jožko, tiež zvedavý, čo sa deje, vstal a bol ihneď ochotný mu ukázať cestu. Vtedy sa ešte ľuďom dôverovalo a pomáhalo. Statný vojak si ho vyložil na plecia a hravo vyniesol na najbližší vyšší kopec, z ktorého bolo vidno Partizánsku Ľupču. Vojak odišiel do tmy. Chlapča nemohlo dlho zaspať od takého zážitku. Jožko nosil jedlo partizánom do doliny, raz sa najedol nezrelého maku tak, že v ňom aj zaspal. Doma sme ho oplakali, že ho určite Nemci chytili...
Rok 1968. Náš Jožko, už otec rodiny, usadený v Ružomberku, zašiel do reštaurácie zapiť žiaľ nad ruskou okupáciou. Neďaleko ich stola sedela skupina ruských dôstojníkov, medzi ktorými vynikal statnou postavou major sovietskej armády. Jožko, posmelený pohárikom, oslovil spoločnosť, že čože nás okupujú a podobné vtedy bežné reči. Ohradil sa major, ktorý sa vraj necíti byť okupantom, pretože u nás bojoval aj za nás proti fašistom a ako parašutista bol vysadený v Liptove. Menoval niektoré dediny, niektorých ľudí a spomenul si tiež na „maľčika“, ktorý mu v noci ukázal cestu do partizánskeho štábu. „Nuž, veď ja som ten chlapec,“ hovorí mu Jožko. Slovo dalo slovo, Jožko pozbieral všetky vedomosti z ruštiny, prišla na stôl najspoľahlivejšia tlmočníčka do všetkých rečí - fľaška vodky a utužovali bratstvo okupant s okupovaným do neskorej noci. Major mu dokonca sľúbil, že ho zoberie do Moskvy študovať, len čo sa vybavia formality. Nocou vyšli z reštaurácie a major trval na tom, aby Jožko prespal u nich v kasárňach, pretože nebolo bezpečné ísť nocou samému. Ráno sa rozlúčili s tým, že po práci sa Jožko zastaví po neho v kasárňach. Podľa dohovoru aj sa tak stalo, pýtal sa na majora, bolo mu však povedané, že major už v útvare nie je. Odvelili ho, pretože vraj porušil prísny zákaz styku armády s kontrarevolucionármi. Jožko sa to dozvedel od majorovho šoféra, ktorého pár dní na to stretol v meste.
Tak sa skončil príbeh, ktorý by bol mal celkom iné pokračovanie, nebyť doby plnej zmätkov a nenávisti. Nakoniec Jožko stratil aj papierik s adresou majora. Pochybujem, že by sa ešte niekedy stal zázrak a oni dvaja sa stretli - možno za svetelným tunelom, ktorým musíme všetci prejsť. Ostala nám v rodine len ústna pamiatka na osudné stretnutie a rozchod dvoch ľudí. Verím však, že aj takzvané náhody sú riadené vyššou mocou, a preto aj tento zážitok za taký považujem.
