Po každej skladbe, ktorú zahrali Juraj Karlík a Honza Vávra v Synagóge v Liptovskom Mikuláši, ostalo chvíľočku ticho a potom búrlivý potlesk. Potlesk pre ZaobZor, potlesk pre dvojčlenný slovensko-český projekt, potlesk pre koncert pre didžeridú a husle. Huslista Juraj Karlík, rodák z L. Mikuláša, chlapec, ktorý vyrástol vo folklórnom súbore Váh, k netradičnému spojeniu týchto dvoch nástrojov povedal: „V čajovni v Prahe som oslovil Honzu. Vedel som o ňom, že hrá na didžeridú a chcel som si s ním zahrať. Honza odpovedal jó, někdy... a bolo mi jasné, že to tak skoro nebude.“ Skutočne vraj nezačali na Jurajove prianie spolu hrať, ale po niekoľkých týždňoch prišiel za Jurajom Honza, že potrebuje hudobnú kulisu na výstavu svojej priateľky a vedel by si tam predstaviť Jurajove husle. Slovo dalo slovo a chlapci sa stretli na prvých spoločných skúškach. „Spočiatku to veľmi nešlo,“ tvrdil Juraj, „pretože ja som si hral svoje, nedokázali sme sa chvíľu zladiť.“ Vďaka trpezlivosti obaja sa však naladili na jednu vlnu a minulý týždeň v utorok ukončili v L. Mikuláši šnúru koncertov po Slovensku. „Každý koncert je trochu improvizáciou a viac ako slovo za nás hovorí hudba,“ povedal Juraj a počas koncertu v spoločnom hudobnom prejave naplno vynikli prednosti každého z nich. Juraj majstrovsky ovládol husle a vlastné hrdlo, Honza didžeridú a perkusívne nástroje.
Na margo netradičného hudobného nástroja Honza povedal: „Didžeridú prišlo do Európy asi pred dvadsiatimi rokmi. Okrem bumeranga je to jeden z mála predmetov, ktorý nám zanechali pôvodní obyvatelia Austrálie. A originálne didžeridú vzniklo z eukalyptusových konárov, ktoré vyžrali vo vnútri termiti. Ľudia ich len objavili na stromoch. Tie, ktoré sa vyrábajú dnes, a na Slovensku sú dobrí majstri na ich výrobu, vznikajú z rozpoleného kusa dreva, ktorý po vydlabaní zlepia. Tieto moje dve didžeridú sú však austrálske originály.“ Na koncerte sa zdalo, akoby Honza ani nedýchal pri hre. „Ale dýchám,“ zasmial sa, „nádych nosom a výdych ústami do didžeridú, pri dýchaní naplno zapájam aj bránicu. Špeciálny tréning nemám, stačí, keď sa pripravujem na koncert.“ Honza má rád rytmy africké, juhoamerické, Juraj inklinuje k indickej hudbe, ale i k folkóru, z ktorého vyrástol. To všetko sa objavuje i v ich hudobnom prejave. Hlboké tóny didžeridú sa miešajú s melodickosťou huslí napríklad v skladbe Rieka, kde začujete hravý pramienok poskakujúci v mohutnejúcom toku, alebo v skladbe Rám namiešali chlapci sanskrtský význam boha s tibetským ohňom a anglickým významom počítačová pamäť – jedno slovo a tri charakteristické výrazy pre jazyk i pre dobu. Hudbu doplnili spevom, ktorý premieňali od alikvótnych polôh cez beatbox a rytmické či expresívne experimenty.
