Pätnásťročného Michala Halahiju z Gálovian som našla sedieť pod altánkom pri svojej sestre Ivetke. Vysoké, trochu plaché chalanisko, so šikovnými rukami. Hneď za horúca predstavil svoju „galériu“ výrobkov a hoci nebol zvlášť zhovorčivý, pri opisovní technologických postupov pri výrobe chatiek, veží a kostolov zo „špiliek“, ako Michal nazýval špajdle, sa mu jazyk rozviazal.
„Raz som videl domček i vežu zo „špiliek“, zapáčili sa mi a doma som sa pustil do stavby pyramídy. Urobil som ju za deň,“ opatrne rozvíjal vety Michal a ukázal prvý „špilkový“ výrobok. Malá pyramída, svojou jednoduchosťou sa odlišovala od ostatných Michalových stavieb. „Hneď na druhý deň som sa pustil do veľkého domu a už ma to chytilo. Videl som, že sa mi darí. Navyše – rád kreslím, takže si najprv rozkreslím návrh.“ V zošite so štvorčekovými stránkami má Michal precízne urobené návrhy všetkých svojich stavieb. Každá z každej strany, pri nej dátum, kedy vznikla, koľko času strávil pri nej, množstvo spotrebovaného materiálu. „Materiál kupujem v papiernictve, ale pri konečnej úprave používam aj šišky ako stromy v predzáhradkách, drobné postavičky z detských hier, farebný papier a tvrdý papier z bonboniér. „Špilky“ režem nožíkom alebo žiletkou a občas mám porezané prsty. Na jemné dokončievačky používam aj pinzetu, najmä na oknách.“ Pri stavbách využíva aj vedomosti zo základnej umeleckej školy (ZUŠ), kde chodil rád, a dokonca uvažuje, že aj ako stredoškolák v nej ešte pobudne. Po absolvovaní ZUŠ mal obrazy na záver školského roka vystavené v Galérii P. M. Bohúňa.
Miško si poradí aj s drevom
Michal skončil základnú školu pred prázdninami. Uvažoval pokračovať v štúdiu v Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku alebo Strednom odbornom učilišti drevárskom - odbor umelecký rezbár v Liptovskom Hrádku. Rád robí aj s drevom, rád aj kreslí. Nakoniec rozhodlo kreslenie a prihlásil sa na Združenú strednú školu stavebnú v Liptovskom Mikuláši – odbor pozemné stavby. Prijímacie skúšky nerobil, veľmi dobre totiž zvládol úlohy v Monitore 2006, a tak ho do školy prijali na základe jeho výsledkov.
To, že v Michalovej rodine majú radi aj drevo a dokážu s ním pracovať, si človek všimol hneď. Pri vchode totiž stráži ozdobný drevený fúrik plný kvetín, pred terasou druhý, Michal skromne podotkol, že aj ten urobil on. Má vôbec Michal kamarátov, keď toľko toho doma postíha? „Teraz cez prázdniny mám kopu času – na všetko vyjde. Chodím aj s kamarátmi na bicykloch, v dedine máme posilňovňu, kde spolu cvičíme, hrávame futbal... Trávim prázdniny ako väčšina mojich rovesníkov.“ Ale na druhej strane má rád aj ticho a prechádzky do prírody s fenkou Leou. Tá sa tiež môže pochváliť dreveným ležadlom nad búdou, či akousi vyhliadkovou vežičkou pred svojím domčekom, ktoré vyrobil Michal. Samozrejme, aj búda je jeho robotou.
Vodný mlyn ako najväčšia srdcovka
Keď som sa opýtala, ktorá stavba je jeho srdcovkou, Michal najprv odpovedal – „všetko, nič by som nedal preč, o všetko sa hrozne bojím a keď sestra Katka utiera na nich prach so slovami: ,Bože, tie tvoje domy, Mišo,´ tiež sa bojím, že sa niečo pokazí.“ Po chvíli rozvažovania sa Michal predsa len rozhodol pre jeden obľúbený špajdľový výtvor: „Vodný mlyn je asi takou mojou srdcovkou - hrozne sa mi páči. Na Vianoce som si dal okolo mlyna blikačky, akože voda tečie, a tak sa aj mlyn stal súčasťou vianočnej výzdoby. Dokonca aj veža bola vyzdobená ako malý stromček.“
No Michalove „špilkové,“ výtvory, rozložené doma po celom byte, treba aj čistiť, aj prach na nich utierať. A hlavne – zásobovať mladého majstra špajdľami, ako vzápätí potvrdila Michalova mama. Z mesta ich vraj nosí plné tašky.
Michal urobil zo špajdlí aj funkčnú klietku pre škrečka, no otec tvrdí, že škrečok by ju rozhrýzol. „Tak neviem, čo do nej dať. Vovnútri má klietka plné vybavenie s rebríkom, terasou, zábradlím a hojdačkou.“
Takmer verná maketa kostola z Laziska
V základnej škole robili pred koncom školského roka burzu výrobkov, celá trieda niečo vyrábala a výrobky predávali v škole. Michal urobil kostolík a aby mu nebolo za ním ľúto, taký istý zhotovil potom aj pre seba. Keď ho videl kamarát, tak sa mu zapáčil, že začal vyrábať zo špajdlí aj on – urobil chatku, ktorú majú doma v záhrade.
„Ak niečo urobím, potom si dám tak týždeň-dva oddych. Dokonca niekedy si poviem, že už nebudem nič robiť. No potom zbadám v nejakom časopise alebo v reklamných materiáloch, ktoré nám hádžu do schránky, zaujímavú chatku alebo domček a znovu začnem robiť. Nedá mi pokoj, kým ho nedokážem v určitom pomere vystavať.“ A hneď vyberá maličkú fotografiu z MY Liptovské noviny, kde mu do oka minulý týždeň padla chatka. Už pripravuje nákresy, aby ju mohol zhotoviť zo špajdlí v určitom pomere. Výrobky zvyčajne nedarúva, ale jeden predsa len má pripravený aj na darovanie. Kostol z Laziska. Vyrobil ho podľa obrázkov v knihe, kde bol zobrazený z každej strany. Spotreboval naň štyri tuby lepidla a asi tri balíky špajdlí. Ale kostolík v Lazisku pozná aj dôverne – chodieva doň, a tak takmer vernú maketu kostola chce darovať miestnemu farárovi.
„Máme z neho radosť,“ doplnia rýchlo rodičia, kým Michal vbehol do bytu, aby priniesol obrazy, ktoré namaľoval. „Aj sestry Katka a Ivetka sa z neho tešia. Ivetka rada pri ňom leží tu na ležadle, keď niečo majstruje. Dokonca niekedy ho sama vyzve: ,Poď, Miško, budeš si robiť vonku a ja budem pri tebe.´“
