Podujatia na počesť spisovateľa a exilového pracovníka Jána Okáľa (1915 – 1990) z liptovskej dediny Hubová sa po vlaňajšom martinskom seminári v Slovenskej národnej knižnici a po viacerých podujatiach v Okáľovom rodnom prostredí v Hubovej i Ľubochni konali tohto roku aj v Žiline, pretože jeho život a tvorba súviseli určitý čas aj s týmto mestom. Vo výstavnej sieni žilinského Domu Matice slovenskej prezentovali výstavu Ján Okáľ: Srdcom som zo Slovenska nikdy neodišiel. O živote a tvorbe Jána Okáľa odzneli počas sprievodných podujatí aj informácie o žilinskom účinkovaní Jána Okáľa, ktoré ponúkame aj čitateľom MY Liptovské noviny.
Počas druhej svetovej vojny sa Ján Okáľ stal pracovníkom Ministerstva národnej obrany v Bratislave, odkiaľ ho poslali do dôstojníckej školy. Po jej absolvovaní ho minister národnej obrany Ferdinand Čatloš v lete 1942 vyslal do Žiliny vykonávať úlohu tlačového dôstojníka. Po nástupe na žilinské pracovisko 26. augusta 1942 oznámil Ján Okáľ svoju novú adresu básnikovi Jánovi Smrekovi do Prahy, pripomenúc mu zároveň jeho dávnejší sľub, že ho bude zásobovať knihami, vychádzajúcimi v pražskej Komornej knižnici Elánu, aby mohol o nich písať recenzie. Mladý publicista a začínajúci básnik totiž v predchádzajúcom období zanietene sledoval nové vydania umeleckej a pedagogickej literatúry a informoval o nich verejnosť v časopisoch Slovenský hlas a Slovenská škola. V Slovenskej škole od januára 1939 do marca 1940 v každom čísle viedol o nových knihách pre deti samostatnú rubriku, v ktorej posudzoval diela Jozefa Cígera Hronského, Ely a Jaroslava Vodrážkovcov, Jána Bodeneka, Ferdinanda Gabaja, Jozefa Horáka a iných. Zamestnanie v Žiline mu poskytovalo dostatok času, aby sa práci recenzenta venoval ďalej, ba otváralo mu dvere viacerých redakcií, kde mohol publikovať. Lenže mal problémy so zaobstarávaním nových kníh. Po účinkovaní v Matici slovenskej v Martine sa už nechcel obmedzovať iba na detské publikácie, preto sa častejšie obracal na Jána Smreka, s ktorým sa predtým spoznal v Martine a neskôr prehĺbil vzájomné kamarátstvo vo svojej rodnej dedine, kde Smrekovi zabezpečil dovolenkové bývanie, ba z veľkej časti aj program pobytu. Jána Smreka však v Prahe zamestnávali mnohoraké povinnosti, takže svoje sľuby plnil iba čiastočne, preto sa Ján Okáľ začal v Žiline viac venovať svojej vlastnej umeleckej tvorbe. Hneď v prvý rok svojho účinkovania vydal výber zo svojej intímnej lyriky pod názvom Ľúbosť. V doterajších slovenských aj zahraničných publicistických príspevkoch o Jánovi Okáľovi, ba aj v knižných literárnych prehľadoch a encyklopédiách sa uvádza nesprávny rok vydania tejto zbierky – totiž rok 1944 bez udania miesta. Knižka však vyšla o dva roky skôr – na Vianoce 1942.
J. Okáľ svoju prvú zbieročku intímnych veršov poslal hneď kamarátovi básnikovi Jánovi Kostrovi z Turčianskej Štiavničky, ktorý vtedy pracoval v Slovenskom rozhlase v Bratislave. On ich zveril na naštudovanie recitátorovi Viliamovi Záborskému, ktorý ich predniesol do éteru asi vo februári alebo v marci 1943 a súčasne ich nahrali na gramofónové platne. V rozhlasovom Kultúrnom okienku naplánovali o nich v tom čase odvysielať aj referát, čo mal na starosti tajomník a dramaturg Slovenského rozhlasu Gabriel Rapoš. Keď Ján Kostra pricestoval do Žiliny, chcel sa Jánovi Okáľovi za zbierku osobne poďakovať. Hľadal ho tam, ale nenašiel, pretože Okáľ síce v Žiline pracoval, no dochádzal do zamestnania z Martina, kde žila jeho manželka s troma synmi. Tak mu Kostra aspoň napísal list s poďakovaním, pochvalou pekne vybrúsených veršov a priložil svoju zbierku Puknutá váza, ktorá vyšla v tom istom roku ako Okáľova Ľúbosť.
Knižka Ľúbosť však nepredstavovala literárnu prvotinu mladého poručíka. Už v roku 1940 mu Matica slovenská v Martine vydala verše pre deti pod názvom Najkrajšia pesnička, ktoré ilustroval František Kudláč. A onedlho nato (v roku 1941) mu Ministerstvo národnej obrany Slovenskej republiky nákladom vydavateľstva ČAS vydalo jeho dokumentárnu knižku z cesty na východný front pod názvom Kultúrne pomery v SSSR. Spomínaná žilinská zbierka Ľúbosť sa teda stala treťou autorovou knižkou v poradí, ale prvou, ktorou dal čitateľskej verejnosti nazrieť do svojho súkromia. V Žiline potom pripravoval na vydanie ďalšie básne s intímnou tematikou prehlbujúcou tému ľúbosti. Pridal aj tie, ktoré už prv vyšli v Eláne, Slovenských pohľadoch a Slovenskom hlase. V Žiline ich doplnil, usporiadal a ponúkol martinskému vydavateľstvu s ilustráciami Ľudovíta Fullu na obálke a frontispice. Vyšli v roku 1943 pod názvom Nedožité chvíle. V tom istom roku vyšla aj jeho zbierka básní Nehnem sa, ktorú písal „...v časoch najväčších úzkostí o osud národa“, ale i „ ...najväčších svojich nádejí a túžob“. Aj verše tejto zbierky pripravoval na vydanie v Žiline, hoci vyšli potom v Bratislave.
V žilinsko-martinskom prostredí sa v rokoch 1942 –1943 zaoberal nielen poéziou a publicistikou, ale aj krátkymi prózami – novelami, ktoré chcel vydať knižne. Plánoval tak urobiť v jeseni 1943, lenže zo Žiliny ho odvolali do Bratislavy, kde už nemal také vhodné podmienky na tvorbu, ba v neskorších memoároch priznal, že tam nemal ani len vlastný stôl. Jeho novely knižne nikdy nevyšli. Niektoré zostali publikované v časopisoch Obroda a Slovenské pohľady. Ešte rozsiahlejšia než knižná umelecká literárna tvorba bola Okáľova publicistická činnosť vo vojenských a civilných časopisoch i novinách, lenže tá ešte nie je prebádaná. Ukazuje sa teda, že pomerne krátke žilinské obdobie bolo pre Jána Okáľa z hľadiska kvantity jeho publikovania na Slovensku vlastne najplodnejším spisovateľovým obdobím.
