Martin Babjak chcel byť výpravcom vlakov, vie hrať na bendžo, fujaru aj ruskú balalajku a svoju spevácku kariéru začínal v študentskej kapele Ropo-ťopo blues band.
V Liptove sa vyskytujú nielen hnedé medvede, ale nedávno sa v ňom objavil aj jeden „ľadový“. A nie hocijaký, ale najlepší spevák medzi Ľadovými medveďmi – Martin Babjak. Jeho barytón očaril mnohých milovníkov opery doma i v zahraničí, a pravicou mu potriasol aj sám veľký Lucianno Pavarotti. Martin Babjak neodmietol naše pozvanie do redakcie a priniesol nám dokonca darček – svoje nové cédečko. Volá sa Život je krásny a je na ňom aj Hymna otužilcov, ktorú sám zložil.
Ako znášal Ľadový medveď nedávne tropické horúčavy?
Celkom dobre. Bolo mi síce horúco, aj som sa potil, ale nie som z nich psychicky zdeptaný. Otužileckému športu sa venujem asi trinásť rokov a je pravda, čo mi hovorili, že lepšie budem znášať aj letné horúčavy. Organizmus je zvyknutý reagovať na extrémy.
Čo robíte v Liptove?
Bol som tri dni u švagra v Telgárte, na bicykloch sme vyšli na Kráľovu hoľu. Kedysi som v Tatrách behával z Novej Lesnej na Hrebienok, teraz mám hobby horský bicykel. Zastavil som sa aj u kamaráta Mira Trimaya v Dúbrave. Robil mi fotky na nové cédečko.
Chodíte do Liptova často?
Hrával som kedysi ochotnícke divadlo v Liptovskom Mikuláši v Čiernom orli, keď som bol ešte študent na priemyslovke. Neskôr sme chodili do Mikuláša na zájazdy s bystrickou operou, dvakrát som spieval aj v kostole v Svätom Kríži. Bol som aj v Kvačianskej doline a iných liptovských dolinách. A bryndzové halušky mám rád.
Vaše nové cédečko vyzerá na prvý pohľad dosť „uletené.“ Je to zrejme úplne iný štýl, než na aký sme u vás zvyknutí. Piesne sa volajú Kaťuša, Mravce, Išiel Jano, Hajzldáma... to asi nebudú operné árie. Aké sú to vlastne pesničky?
Ešte ako študenti sme chodili na „čundre,“ aj na Liptovskú Maru. Boli to krásne, časy. Sedeli sme pri ohníku, hrali na gitare krylovky, country, trampské pesničky. Dnes to už mládeži asi veľa nehovorí, lebo sú diskotéky, techno párty. S kamarátom som vtedy vymýšľal aj vlastné pesničky, niektoré sa dokonca uchytili. Zapisoval som si ich, nestratili sa. Raz som bol u Henryho Tótha, spolužiaka z konzervatória. Študoval klasickú gitaru, hral v rôznych kapelách, má nahrávacie štúdio. Tam sme sa zišli po dlhom čase kvôli úplne inej veci a on povedal, že by bolo super, keby sme tie staré pesničky natočili na cédečko. A tak vzniklo cédečko. Je to vlastne recesia, texty sú komické, srandovné, môžete pri tom žehliť, prať, okopávať...
Na cédečku nielen spievate, ale na obale je napísané, že aj hráte na viacerých hudobných nástrojoch: päťstrunové bendžo, ruskú balalajku, ústnu harmoniku a gitaru...
A v jednej pesničke aj pískam. (smiech)
Vraj viete hrať aj na fujare. Na koľkých hudobných nástrojoch vlastne hráte?
Na fujare a píšťalke som hral v Lúčnici, ešte keď som bol na konzervatóriu. Začínal som klavírom a kontrabasom, sám som sa naučil hrať na husle pár ľudoviek, aby sme mohli niekde v krčme zahrať, a potom nám zaplatili pivo. (smiech) Zahrám aj na drumbli, heligónke a akordeóne. Ale nie že by som na nich hral perfektne, viem zahrať pár jednoduchých pesničiek.
Viete hrať aj na hrebeni?
To je ľahké.
A na čom neviete hrať?
Na harfe ani na dychových hudobných nástrojoch. Ale veľmi sa mi páči trúbka, pozoun, tuba heligón, lenže na nich neviem hrať absolútne.
Cédečko sa volá Život je krásny, na obale je slovo krásny prečiarknuté a dopísané pes. Tak ako to vlastne je?
Niekedy je krásny, a niekedy môže byť aj pes.
Na obale cédečka ste vo fraku, s motýlikom, balíčkom v ruke, klobúkom, paličkou a psom. Čí je to pes?
Môj. To je taký orech, volá sa Foxi. Dcéra ma niekoľko rokov otravovala, že chce psa, nakoniec ma nahovorili. Palicu, čo mám v ruke, nosil ešte môj dedo, klobúk je židovský, ale nie som Žid, čierny motýlik sa k fraku vôbec nenosí, nosili ho iba sluhovia, keď obsluhovali. Išlo o to, aby bolo ľuďom jasné, že to cédečko je recesia. V Bratislave žil taký človek, čo chodil tiež vo fraku s klobúkom a s paličkou, volali ho Schone Náci. Ja som ho nepoznal, ale rodičia mi o ňom hovorili. Síce mu šiblo z nejakej životnej situácie, ale nebol hlúpy, bol rozhľadený, múdry, s každým si posedel, porozprával sa. A ten balíček – to je akože darček, prekvapenie...
A čo robí na cédečku stará lokomotíva?
Študoval som na dopravnej priemyslovke vo Zvolene a chcel som byť výpravcom vlakov. Celé cédečko nie je nasilu, že sa chceme robiť zaujímaví, všetko je historicky podložené, každá pesnička má svoju históriu. Ale to by bolo na dlhé rozprávanie...
Čo rozhodlo, že ste sa stali operným spevákom a nie výpravcom vlakov?
Raz som si spieval v kúpeľni pri holení áriu, ktorú som poznal od otca. Obaja rodičia boli sólisti v banskobystrickej opere. Sestra ma počula a povedala: ,Ahoj, oci.´ Že vraj spievam úplne ako otec. Tak som sa prihlásil na konzervatórium a zobrali ma.
Ste z hudobnej rodiny, spievajú vaši rodičia aj súrodenci. Zdedili hudobný talent aj vaše dve dcéry?
Staršia 19-ročná skončila gymnázium a išla na rok študovať angličtinu do Kanady. Keď sa vráti, ešte nevie, kam pôjde. Baví ju hotelierstvo, chcela by mať reštauráciu, ale má aj sociálne cítenie, s bezdomovcami sa rada rozpráva, alebo sa možno rozhodne študovať v zahraničí. Mladšia 15-ročná chodí na konzervatórium, študuje kompozíciu. Baví ju to, ale ja som jej to nekázal (smiech).
Vráťme sa na chvíľu k vašim predchádzajúcim cédečkám. Doteraz ste ich vydali päť, ak sa nemýlim...
Prvé vyšlo v roku 1997, nahral som ho s Košickou filharmóniou ako živý koncert a sú na ňom operné a operetné árie.
Potom sme nahrali Romantiku a Poetiku. To bola tiež tak trochu recesia. Inšpirovali sme sa Boccelim a Pavarottim, ktorí začali spievať s pop-spevákmi. Na Romantike väčšinou spievam sám, ale sú tam aj duety, na Poetike spievam napríklad s Petrom Dvorským, Andreou Dankovou, Richardom Mllerom, Bercom Baloghom, Bárou Básikovou aj s Karlom Gottom.
Štvrté cédečko Folklorika ste nahrali s diabolským huslistom Jánom Berkym Mrenicom. Aký máte vzťah k folklóru?
Keď som študoval na konzervatóriu, spieval a hral som v Lúčnici. Myslím si, že folklór na celom svete určuje aj povahu národa, vychádza z jeho podstaty. Aj na ďalšom cédečku, ktoré pripravujeme, budú ľudové pesničky z celého Slovenska. Zvláštne bude tým, že ľudovky prejdú pozvoľna napríklad do dixilandu alebo mexického pasodoble.
Študovali ste na bratislavskom konzervatóriu aj v talianskej La Scale.
Bol som v divadle La Scalla, kde bola v tej istej budove škola pre zdokonaľovanie mladých operných spevákov. Ale v opere La Scalla som nespieval.
Ale boli ste laureátom prestížnej medzinárodnej speváckej súťaže Luciana Pavarottiho a mali ste s ním spievať.
To bolo tak: Do Ameriky postúpilo do súťaže asi 120 spevákov z celého sveta. Z nich vybrali 57 finalistov, z nich 37 laureátov a z nich osemnásť spevákov, medzi nimi aj mňa. Bola to pre mňa veľká česť. V jednej opere – Pucciniho Bohéme - sme mali s Pavarottim spolu spievať, druhú - Donizettiho Favoritku, mal dirigovať. Ale napokon s nami Pavarotti nespieval ani nedirigoval, lebo ochorel, odišli mu kolená, už vtedy ťažko chodil. Stretol som sa s s ním, rozprávali sme sa, potriasol mi pravicou, ale nespievali sme spolu.
Nie je vám to ľúto?
Je, ale nič sa nedá robiť. Ale keď bol Pavarotti v Košiciach, bol som na jeho koncerte a mal som z toho veľkú radosť.
Precestovali ste kus sveta. Kde sa vám najviac páčilo?
Nerozmýšľam o tom, či sa mi niekde páči alebo nie, jednoducho keď som v inom prostredí, snažím sa tam nejako existovať. Bol som v Japonsku, Amerike aj Kanade, ale iba krátko. Keď ste niekde krátko, ľudia sú k vám všade milí, všetko vám dajú, uhostia vás, ale nikde som nebol tak dlho, aby som povedal, že by som tam chcel žiť. Páčilo sa mi v Kanade, ale aj v Hrochoti je pekne, aj v Telgárte aj v Dúbrave u Mira Trimaya.
Povedali ste, že Miro Trimay robil fotky na vaše nové cédečko. Odkiaľ sa vlastne poznáte?
Obaja sme z Banskej Bystrice, poznáme sa od šestnástich rokov, čiže už tridsať rokov. Dokonca sme na strednej škole boli spolu v kapele. Volala sa Ropo-ťopo blues band. To vymyslel náš kamarát Milan Pupala, spolu sme robili na nové cédečko pesničku Mravce.
Ako vznikol názov Ropo ťopo blues band?
Hrali sme vtedy pesničky aj od Deep Purple, ale neboli ešte texty, tak som odpočúval text z nahrávky, a ako som počul, tak som zapísal. A čosi tam znelo ako ropo-ťopo, ale aj iné som skomolil... (smiech)
Začínali ste v banskobystrickej opere, od roku 1989 ste boli sólistom opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Ale už vraj nie ste...
Dal som výpoveď a zvolil som si cestu slobodného umelca. Teraz som na voľnej nohe. Zdá sa mi to výhodnejšie, môžem si plánovať svoj voľný čas. Možností vystupovať je veľa. Mal by som uživiť seba aj rodinu, aj poplatiť všetky piliere a pôžičky. Urobil som to aj kvôli tomu, že mám idealistickú predstavu, že by som mohol svoju prácu ešte skvalitniť.
Dá sa to vôbec? Akým spôsobom?
V tom zmysle, že keby mi hrozilo veľa náročných predstavení za sebou, jednoducho by som to preriedil a robil by som radšej menej a kvalitnejšie.
Viete si predstaviť sám seba v úlohe porotcu opernej SuperStar?
To by veľa ľudí nepozeralo a televízia by na tom nezarobila.
A čo muzikál? Nechceli by ste spievať v muzikáli?
To nejde. Nemôžem v jeden deň spievať v muzikáli a na druhý deň v opere, to sú úplne iné žánre. Nedá sa robiť aj to aj to.
K vašim najznámejším operným postavám patrí Figaro v Barbierovi zo Sevilly, Alfonso v Donizettiho Favoritke, Čajkovského Eugen Onegin, Posa v Donovi Carlosovi a Nabucco. Ktorá je vaša najobľúbenejšia?
Rigoletto. To je najobľúbenejšia postava všetkých barytónov, jedna z najkrajších a najnáročnejších v opernom svete. Ale aj Barbier zo Sevilly či Scarpio z Pucciniho Toscy. To je taký tyran, sadista, ľudia ho nemajú radi, ale dobre sa to hrá. Ľalšie ako kladné postavy, to hovoria aj profesionálni herci.
Keby ste boli výpravcom vlakov, aký vlak a kam by ste vypravili?
Chcel by som vypraviť dlhý vlak niekde tam, kde sa bojuje. Bol by naložený potravinami, dekami, liekmi, tým, čo tam ľudia najviac potrebujú. Tam by to vyložili, do vlaku by naložili všetkých vojakov s puškami aj raketami a vlak by ich odviezol preč. Napríklad na severný pól alebo niekde do púšte. Tam by mohli spolu bojovať, keď sa im chce. Neostreľovali by domy a netrpeli by civilisti...
•••
Musím sa priznať, že opera nie je môj obľúbený žáner a operní speváci sa mi nikdy veľmi nepáčili. Možno aj preto, že mali väčšinou nad sto kíl a veľmi som nerozumela, o čom spievajú. Martin Babjak je však výnimka. Nielenže dobre spieva, ale aj dobre vyzerá a rozprávať sa s ním bolo veľmi príjemné. Je bezprostredný, neškrobený a vtipný a páčilo sa mi aj jeho „uletené“ cédečko, ktoré som si vypočula na grilovačke pri Váhu. Rozhodne to bol ten najšarmantnejší Ľadový medveď, akého som kedy stretla.
