Streda, 28. september, 2022 | Meniny má Václav

Slovenský čuvač na Janinom ranči

Asi pred piatimi rokmi som po prvýkrát smelo otvorila bránku na Janinom ranči. Pár krokov a z každého kúta rozľahlého dvora ku mne vykročili biele psy. Nie dva, nie tri, najmenej desať. Naspäť sa už nedalo, a tak som sa opatrne „psíkom“ prihovárala, aby mi dovolili prejsť za ich majiteľkou a opatrovateľkou Janou Goliášovou. Slovo „psíkom“ som dala do úvodzoviek, lebo to žiadne malé psíky neboli. Ku mne sa blížilo najmenej desať statných slovenských čuvačov, pretože na Janinom ranči žijú len čuvače. Minulý týždeň som znovu navštívila Janu Goliášovú, ale už som bola obozretnejšia a telefonicky som sa ohlásila. Jana ma čakala pri bránke s tromi psami – Elzou, Bárou a Mimou, opodiaľ sa hrali dve šteniatka, z kotercov brechali hárajúce sa sučky i psí páni. A vítajúce tri slečny ma najprv pooňuchávali, jedna mi strčila na pohladkanie hlavu, druhá sa usilovala vyskočiť prednými labami na mňa, a asi ma privítať pusou – tomu však včas zabránila J. Goliášová, a tretia Mima mi vyoblizovala nohy i ruku. Každej som venovala niekoľko pohladkaní po nádherne bielej a jemnej srsti a zasadla s Janou Goliášovou na pár slov o jej obrovskej láske k slovenskému čuvačovi: „Celý môj život je spojený so slovenským čuvačom. Zrástla som s ním. Keď som mala štyri roky, rodičia kúpili šteniatko, z ktorého vyrástol silný a mohutný pes. Po celý čas ma chránil a ani rodičia nemohli na mňa zdvihnúť ruku, pretože hneď začal vrčať.“

Z mestského ruchu do Malužinej

Jana po skončení strednej zdravotníckej školy začala pracovať v jednej brnenskej nemocnici ako röntgenová laborantka. Práce sa nebála, šla robiť i k röntgenom, kde žiadna iná nechcela. No sľubnú kariéru zdravotníčky preťala svadba. Vydala sa a za manželom sa presťahovala na Slovensko. To manžel je vraj na vine, že urobila takúto zmenu, ale za psy nenesie on žiadnu vinu. V Jane láska ku psom driemala odmala, a možno aj preto odišli z Brna do Malužinej – do horárne desať kilometrov vzdialenej od civilizácie, k ovečkám, huculským koňom svojho muža, kde si splnila svoj sen a vrátila sa k slovenskému čuvačovi. Myslí si totiž, že do slovenských hôr patrí práve on. Rozhodla sa pre fenku slovenského čuvača, s ktorou mala od začiatku plány na chov a výstavy. Do Janinho života vkročila Dona – Cessna z Lehôtskej lúky. Fena, na ktorú dodnes Jana spomína, ako na nádherného a takmer nenahraditeľného psa a zdá sa jej nespravodlivé, že vo svojich ôsmich rokoch musela odísť zo života. Jane sa v očiach zalesknú slzy. „Ale zanechala mi syna Andyho a dcéry, Donina krv koluje v žilách jej vnukov a pravnukov.“
Keďže horáreň jej vďaka zvieratám pripomínala ranč, svoje kráľovstvo nazvala Janin ranč. Celý ho však v roku 1994 presťahovali s manželom do Múzea liptovskej dediny do Pribyliny a žijú tam dodnes.

Keď sa psy pobijú...

Nechýba Jane Goliášovej zdravotníctvo? Ako sa vyrovnala s totálnou zmenou života? Tvrdí, vraj keď išla na polikliniku, či iného zdravotníckeho zariadenia, často jej až tak nosom zakýval charakteristický zdravotnícky pach... Dnes sa jej to stáva už menej, ale  zdravotnícke vedomosti a zručnosti využíva pri ošetrení svojich psov, keď potrebujú po bitke zašiť roztrhnuté ucho či iné otvorené rany. Myslí si, že od nej to jej miláčikovia znesú lepšie ako od doktora. „Také bežné ošetrenia úplne zvládnem. Veľakrát sa totiž škaredo pobijú medzi sebou. Je tu hodne psov rôznych vekových kategórií, a keď sa nikto nehára, sú všetky pustené vonku. Samozrejme, pod dozorom, som s nimi. Šteňatá sa hrajú, mladé feny sa hrajú medzi sebou, pri behaní šťuchnú do starej feny, tej sa to nepáči - čo si to dovolila mladá, sprostá. Skočí do nej. Samozrejme, mladej sa to tiež nepáči, že stará skoro nad hrobom si na ňu trúfla, a tak sa na ňu vrchnú viaceré a trhajú ju. V afekte nepozerajú, ako ublížia.“ A to vyzerajú všetky tak mierumilovne a maznavo... „Áno, oni sú miláčikovia,“ hovorí Jana, „ale nie nadlho.“
Všetky psy dožívajú na ranči. „Ak jeden z nich uhynie, nedá sa nič robiť, je starý. Ale niekedy sa stane, že niektorý odíde na srdce od večera do rána, alebo niekedy musím psa uspať. Musím to riešiť ja, keď pes nezvláda chodiť a na nohy sa postaví len päť minút za deň, už je to preň trápenie. Tak, ako starý človek chudne a stráca sa, tak aj pes. Normálne žerie, možno niekedy ešte viac, ako keď bol mladý, ale stravu nedokáže zužitkovať. Chudne, je tenký. Riešenie je už potom na mne, musím to urobiť. Nechať psa uspať. Oni sa nepýtali na svet, ja som si ich naplánovala. Tie, ktoré nás opustili, odpočívajú pod stromami blízko nás, aby na nás videli, aby boli stále s nami.“

Z Janinho ranča do sveta

O slovenského čuvača je vo svete záujem. Tie z Janinho ranča cestujú do celého sveta. Niektoré letecky, iné autom. Jana nerada posiela niektorého svojho miláčika k novému majiteľovi autobusom alebo vlakom. To je príliš neosobné a chudák pes. Cesta ho vystresuje a čo keď na druhej strane ho nebude nikto čakať? Nie. Takto Jana so psíkmi neriskuje. „Psy z môjho ranča sú v Kanade, Spojených štátoch, jeden bol aj v Jeruzaleme, ten sa presťahoval do Kanady, ďalšie sú vo Fínsku, Španielsku, hodne je ich v Nemecku, Rakúsku, Belgicku... Väčšinou odchádzajú osem- až desaťtýždňové, neskôr je už pre ne lietadlo drahé. Každé šteňa podľa toho, kam letí, sprevádza veterinárny preukaz – najmä do Ameriky, alebo veterinárny pas, ktorý je potrebný v Európskej únii. Niektoré letecké spoločnosti majú zvláštne priania: vezmú na lietadlo len psa určitého veku. Keď pes odo mňa odchádza, má už svoje meno. Každý chovateľský vrh má ďalšie písmeno v abecede a mala som ich toľko, že robím tretiu abecedu. Už takmer nemám odkiaľ vyberať mená. Mená sa totiž opakovať nesmú. Snažila som sa v druhom a treťom rade psy odlíšiť tak, že za jeho meno som dala meno po otcovi. Ale raz v Belgicku došlo k zmätkom pre prvé rovnaké meno, takže už sa k raz použitému menu nevraciam.“ Niekedy Jana nevolá psa podľa mena v papieroch, ale dá mu svoje. Tak sa stalo i s Mimou, ktorá ma na ranči vítala a v skutočnosti sa volá Poly. Jana ju totiž ako šteniatko dala na salaš. Po čase sa Mima k nej vrátila zbiedená a maličká, a keďže vyzerala ako miniatúrny čuvač, ostalo jej meno Mima. V Belgicku, kde je niekoľko Janiných psov, je iný systém zadávania psích mien. Tam je každý rok nové písmeno, takže všetky psy narodené v jednom roku majú rovnaké začiatočné písmená mena. Iné štáty Európy to majú tak ako my.

Prečo nepôjde pes od Jany na salaš

„Elzu mám z Belgicka po mojej fene a psovi. Majitelia feny mi Elzu doviezli na Slovensko a musím povedať, že sa vydarila. Som s ňou spokojná jednak s tým, ako vyrástla, jednak akú má povahu, chovná tiež bude - je to vidieť, už je zröntgenovaná, kĺby má v poriadku. Po roku psieho veku totiž röntgenom zisťujú chovatelia, či pes má dobré bedrové kĺby a podľa toho, aký stupeň vyšetrenia vyjde, fena môže alebo nemôže ísť do chovu. To je jedno vyšetrenie, ďalším je správne postavenie rezákov a štyridsaťdva zubov – musí byť plnochrupý. A plus exteriérový vzhľad: nesmú byť u neho nejaké vážne chyby, napríklad úplne žlté oko, alebo pes musí mať obe „vajká“. Povahovo nesmie byť príliš agresívny alebo naopak bojazlivý. Do chovu nemôže ísť ani pes, ktorý neabsolvuje výstavy. Sú síce zvieratá, ktoré majiteľ používa na prácu, tie nejdú na výstavu, ale inak musí čuvač absolvovať aspoň dve výstavy za život.“ Prečo sú tak dôležité u slovenského čuvača práve kĺby? Ak je zle vyvinutý bedrový kĺb, u psa sa táto chyba nedá napraviť ako u malých detí. Ak v mladom veku pes preťažuje kĺby, alebo mu je nejaká odchýľka geneticky daná, pes má pri chôdzi problémy, kĺbna jamka sa pri pohybe poškodzuje ďalej, a tak je to veľmi bolestivá chôdza. Pes kríva a podľa Jany musia niekedy psa utratiť, čo ona ťažko znáša, najmä, ak je pes mladý. „Slovenský čuvač sa dožíva tak trinástich rokov, ale to už je fakt starý pes,“ zasmiala sa Jana. „V chovateľských staniciach sa pes dožije jedenásť až dvanásť rokov. Viem ale aj o pätnásťročnom čuvačovi, no to nebolo u nás na Slovensku. V Nemecku sa bežne dožívajú aj pätnásť rokov, ale to sú „psy-gaučáci“, ktoré vyložene žijú v byte. Ale psy na salaši... eee,“ s energickým zamietavým pohybom Jany a dovetkom, že psa už nikdy na salaš nedá. Vrátená Mima je pre ňu výstrahou.

Psie úteky z ranča

Predpokladám, že psy neutekajú od svojej opatrovateľky. Jana s dlhým noooo ma vyvedie z omylu. „Občas sa stane, že keď nedám pozor, niektoré psy utečú. Ja ich volám profesionálni utekači a na nich dávam väčší pozor a ešte väčší, keď sa hárajú. Oni totiž neutekajú, že sa nudia, ale inštinkt im velí hľadať si ženícha. Tu majú síce dvoch psov, ale chcú nejakého ďalšieho, urobia pod plotom dieru a tie ostatné, ktoré to počujú, čakajú, že budú môcť tiež uniknúť. Sú celé vytešené. V lese ponaháňajú zajace, poštekajú na hubárov, postrašia plno ľudí a vrátia sa, pretože tu majú komplet servis. Niektoré z nich sa vrátia za pol hodiny, niektoré za hodinu – dve, ale niektorým to trvá aj celý deň. No vrátia sa zablatené, aj keby bolo celkom sucho, jazyk v závese, vyváľané vo všeličom smradľavom. Nevadí mi, keď sa vyváľajú v konských výkaloch, ale v ľudských... to teda nemusím, ale zrovna vtedy sú najprítulnejšie, obtierajú sa ako mačky, hnusáci. Slovenský čuvač má však samočistiacu srsť, on uschne a vyčistí sa. Keď sa vráti taký znečistený, ja to neriešim. Ono to za deň-dva opadá. Nekúpem ich, ale pred výstavou áno.
Za všetky tie roky, čo sme tu, ešte nikomu počas úteku neublížili, aj keď ich behá po vonku desať. To ja, samozrejme, nemám radosť, bola by som radšej, keby úteky neboli, ale napríklad v zime je s tým problém, keď napadá veľa snehu.“

Moderná technika umožňuje vyraziť do sveta

„Počítač som šikovne zvládla. Počítačový majster ma dodnes dusí, že sa všetko musím naučiť sama. Dlho mi to trvá, ale už si stránky dopĺňam sama,“ hovorí Jana a pochvaľuje si, ako jej moderná technika pomáha a zrýchľuje komunikáciu s mnohými milovníkmi slovenského čuvača v Európe i v Kanade. „Teraz som však bola mesiac mimo, lebo mi blesk udrel do počítača. Všetko som mala vypnuté zo zásuviek, napriek tomu mi nenávratne zničil dáta spred troch mesiacov. Veľa fotím, ale len psy, fotografie ukladám na stránky a archivujem na cédečkách. Keď niekto chce zábery psov, musím hľadať v množstve cédečiek, je to strašná práca, ale teší ma, že slovenský čuvač sa objavuje v časopisoch, novinách, jeden zo psov hral v reklame na liptovské syry, iné v televíznych šotoch z múzea.“ Stránky si Jana aktualizuje sama a smeje sa, že mieša slovenčinu s rodnou češtinou a niekedy necíti rozdiel.
Teraz v lete sa vrátila pozrieť do horárne v Malužinej. Znovu ju očarilo nádherné prírodné prostredie, ale uvedomila si, že dnes by jej už moderná technika chýbala. V Malužinej dodnes nie je napríklad ani signál, aby mohla mať telefón. „Nekontakt s ľuďmi – to už dnes nejde,“ vysvetlila Jana. „Internet, televízia, telefón, bez toho by život už nešiel pri tomto chove, ktorý tu dnes mám. Ja musím byť dostupná skoro dvadsaťštyri hodín denne.“

Keď psy zbierajú tituly

Najvyšším psím titulom slovenského čuvača je Medzinárodný šampión krásy. „Také mám dva, jednu fenu a jedného psa,“ s hrdosťou v hlase hovorila Jana. „K psovi som prišla náhodou, už bol hotový, len nemal röntgen, vyšetrenia, nič. Zariadila som to, prišli výstavy, a už to išlo. Pes sa páčil, kam prišiel, všetko vyhral, a to by bolo škoda nevyužiť. Tituly získal na Slovensku, v Čechách a v Poľsku – na šampióna musí mať tituly z troch štátov, potom sme to nechali uznať a v mojej psej pracovni visí na stene diplom s najvyšším psím titulom.“ Výstavnú kariéru feniek preruší zvyčajne materstvo, tak sa stalo i s Korou, ktorá mala navyše veľmi ťažký osud. Maličká sa dostala k majiteľovi, ktorý prejavil o ňu záujem, ale v jej dva a pol roka ju nechcel. Vrátila sa k Jane v hroznom stave, a tak výstavnú kariéru začala až v zrelom veku a vo svojich šiestich rokoch sa stala šampiónkou krásy. „Minulú nedeľu bola výstava v Bratislave, nič sme síce nechytili, ale aj tak, takmer všetko, čo tam bolo, má krv z môjho chovu. Takže tie psy sú akoby moje, aj keď sa trebárs narodili inde. Pes, ktorý teraz vyhral ako víťaz najlepší z plemena, bol po mojej fene a ešte aj jeho otec bol z môjho chovu.“
Čo hovorí na Janine psy manžel? Vraj ho najviac hnevá nočné štekanie Janiných miláčikov. Ona niekedy už ani naň nereaguje, on áno. A je vraj je dobré, že nemajú ani žiadnych susedov, lebo im by určite psie brechanie vadilo. „Štekaním reagujú na zver, na diviaky, na srny a medvede. A to keď ide medveď, to je sila! To poznám, že to nie je obyčajný jeleň či diviak. Medveď chodieva väčšinou na jar, v marci, v apríli a na jeseň. Obchádza. A nie je hlúpy, pozor. Psy ho neodplašia, pretože on vie, že sú za plotom, ale vie aj to, že ich je tu veľa, on prejde len okolo, nesnaží sa k nám dostať. Má rešpekt.“ A Jana sa rozhovorí o psom živote na salaši. Keby pastier mal dvoch-troch voľne pustených čuvačov, ktoré sú od ranného veku silne naviazané na ovce, že by s nimi boli najradšej dvadsaťštyri hodín denne, medveď na stádo nezaútočí. Vie, že psy si ho budú brániť. No na salašoch je zvykom psy uviazať na štyri kolíky popri ohrade, aj to medveď vie, a tak chudáci psy stádo neustrážia. Brešú, ale medveď vie, akú dlhú majú reťaz. Ochrancovia dravej zveri sa usilujú dosadiť na salaše slovenského čuvača, ale pri množstve turistov to nie je jednoduché. Mnohí z nich totiž nerešpektujú hranicu, po ktorú sa cudzí človek môže priblížiť, a bránia stádo.

Najčítanejšie na My Liptov

Inzercia - Tlačové správy

  1. Piešťanská firma ovládla svet zubárskych kresiel
  2. Riskovali viac než iní. Jeden z nich sa slávy nedožil
  3. Takto si nastavíte, aby vám maily od SME nekončili v spame
  4. Jazdíte na pneumatikách Continental?
  5. Vyskúšajte vylepšenú aplikáciu SME aj s novou SME Minútou
  6. Najradšej by ste sa pri čítaní správ nechali zahrabať?
  7. Štát zvyšuje dotácie na nájomné bývanie
  8. Osem cestovateľských tipov, kam sa vybrať cez jesenné prázdniny
  1. Union prepláca všetky doplatky za lieky pre deti do 18 rokov
  2. Medzi prírodnými izoláciami vedie celulóza
  3. Zvyšky z vašej kuchyne môžu pomôcť v boji s klimatickou krízou
  4. Riskovali viac než iní. Jeden z nich sa slávy nedožil
  5. Nie všetko sa deje na červenom koberci
  6. Takto si nastavíte, aby vám maily od SME nekončili v spame
  7. Jazdíte na pneumatikách Continental?
  8. Rebríček úsporných ojazdených vozidiel
  1. Tejto zelenine patrí štvrté miesto na svete. Máte ju doma? 12 219
  2. Osem cestovateľských tipov, kam sa vybrať cez jesenné prázdniny 11 128
  3. OMV mení kuchynský olej za kávu. Teraz na celom Slovensku 3 700
  4. Vyskúšajte vylepšenú aplikáciu SME aj s novou SME Minútou 3 592
  5. Jazdíte na pneumatikách Continental? 2 705
  6. Morca-della a Pali. Tatrakon stojí na osvedčenej klasike 2 610
  7. Bublina: Hravý a kreatívny časopis pre deti v denníku SME 2 559
  8. Najradšej by ste sa pri čítaní správ nechali zahrabať? 2 330

Blogy SME

  1. Marek Mačuha: Prečo odvolať Matoviča
  2. Peter Fiabáne: Riešenia najväčších výziev vyžadujú čas a rozvahu, nie statusy na sociálnych sieťach.
  3. Patrik Zimáni: Šeď nevšímavosti okolo nás.
  4. Marián Betík: Môj mobil je debil a čo ja?
  5. Miroslav Danko: Otvorený list Mikulášovi Dzurindovi
  6. Věra Tepličková: Už nemusíme tápať v temnotách. Svetlo sveta uzreli prvé nápady, ako na pracoviskách šetriť energie
  7. Štefan Vidlár: Krvavé častušky
  8. Roman Kebísek: Desaťročie veľkého prenasledovania evanjelikov 1671-1681
  1. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú. 15 450
  2. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia v Rusku dobrou správou? 13 897
  3. Roman Kebísek: Malý prehľad prepadov Jánošíka, ku ktorým sa priznal 7 410
  4. Janka Bittó Cigániková: Katarína Hatráková a Romana Tabák sa dnes stali symbolom pokrytectva a bezcharakternosti 5 527
  5. Matúš Lazúr: Čo bude špendlíkom ktorý spôsobí prasknutie realitnej bubliny? 4 002
  6. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia dobrá, diel tretí. 3 426
  7. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia dobrá, part II. 2 788
  8. Ján Valchár: Mohylizácia ruských brancov. Presne podľa plánu. 2 777
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 48. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 3/3 - rok 1928
  2. Jiří Ščobák: Co konkrétního se hovoří o finanční gramotnosti na Slovensku?
  3. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  4. Jiří Ščobák: Plaval jsem přes Dunaj a byla to brnkačka!
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927
  6. Jiří Ščobák: Energie a plyn: Zvládneme túto zimu v poriadku? Prečo je dôležité, aby trh s plynom fungoval ako celok? Odporučili by ste fixovať ceny energií?
  7. Jiří Ščobák: Ako sa nedať podviesť v online svete? (pustite/dajte prečítať aj svojim rodičom!)
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Tunel Čebrať v úseku diaľnice D1 Hubová – Ivachnová začali v júli 2018 znova raziť na pokyn ministra Érseka.

Dostavba bude trvať dlhšie a štát zaplatí viac.


5 h
Kapitán Bešeňovej v strede, ilustračná foto.

Vo ôsmom kole 4. ligy majstrovstvo regiónu si traja liptovskí zástupcovia nepripísali do tabuľky ani bod.


a 1 ďalší 21 h
Samosprávy v Ružomberku a Liptovskom Mikuláši majú rovnaké kompetencie. Spoločne sa snažia o zlepšenie cestovného ruchu, ktorý je pre Liptov typický.

Liptáci budú vyberať v okrese Liptovský Mikuláš šesť kandidátov, v okrese Ružomberok päť.


27. sep
Do zostavy sa vrátil aj kapitán Tomáš Gerát.

Reprezentačnú prestávku futbalový MFK Tatran Liptovský Mikuláš využil naplno. Hráči odohrali prípravné stretnutie a vedenie klubu zasadalo a hodnotilo doterajší priebeh.


26. sep

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Policajti namerali v mestskej časti Považskej Bystrice Milochov 28-ročného vodiča Kie Ceed, ktorý prekročil maximálnu povolenú rýchlosť o 75 kilometrov za hodinu (km/h).


TASR 27. sep

Podpísalo sa memorandum o ochrane povodia rieky.


27. sep

Vodiči sa dlhodobo sťažujú, že na Hutách sa na asfalte šmýka.


26. sep

Spojené komunálne a župné voľby sa konajú 29. októbra.


26. sep

Blogy SME

  1. Marek Mačuha: Prečo odvolať Matoviča
  2. Peter Fiabáne: Riešenia najväčších výziev vyžadujú čas a rozvahu, nie statusy na sociálnych sieťach.
  3. Patrik Zimáni: Šeď nevšímavosti okolo nás.
  4. Marián Betík: Môj mobil je debil a čo ja?
  5. Miroslav Danko: Otvorený list Mikulášovi Dzurindovi
  6. Věra Tepličková: Už nemusíme tápať v temnotách. Svetlo sveta uzreli prvé nápady, ako na pracoviskách šetriť energie
  7. Štefan Vidlár: Krvavé častušky
  8. Roman Kebísek: Desaťročie veľkého prenasledovania evanjelikov 1671-1681
  1. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú. 15 450
  2. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia v Rusku dobrou správou? 13 897
  3. Roman Kebísek: Malý prehľad prepadov Jánošíka, ku ktorým sa priznal 7 410
  4. Janka Bittó Cigániková: Katarína Hatráková a Romana Tabák sa dnes stali symbolom pokrytectva a bezcharakternosti 5 527
  5. Matúš Lazúr: Čo bude špendlíkom ktorý spôsobí prasknutie realitnej bubliny? 4 002
  6. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia dobrá, diel tretí. 3 426
  7. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia dobrá, part II. 2 788
  8. Ján Valchár: Mohylizácia ruských brancov. Presne podľa plánu. 2 777
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 48. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 3/3 - rok 1928
  2. Jiří Ščobák: Co konkrétního se hovoří o finanční gramotnosti na Slovensku?
  3. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  4. Jiří Ščobák: Plaval jsem přes Dunaj a byla to brnkačka!
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927
  6. Jiří Ščobák: Energie a plyn: Zvládneme túto zimu v poriadku? Prečo je dôležité, aby trh s plynom fungoval ako celok? Odporučili by ste fixovať ceny energií?
  7. Jiří Ščobák: Ako sa nedať podviesť v online svete? (pustite/dajte prečítať aj svojim rodičom!)
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu