Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

Slovenský čuvač na Janinom ranči

Asi pred piatimi rokmi som po prvýkrát smelo otvorila bránku na Janinom ranči. Pár krokov a z každého kúta rozľahlého dvora ku mne vykročili biele psy. Nie dva, nie tri, najmenej desať. Naspäť sa už nedalo, a tak som sa opatrne „psíkom“ prihovárala, aby mi dovolili prejsť za ich majiteľkou a opatrovateľkou Janou Goliášovou. Slovo „psíkom“ som dala do úvodzoviek, lebo to žiadne malé psíky neboli. Ku mne sa blížilo najmenej desať statných slovenských čuvačov, pretože na Janinom ranči žijú len čuvače. Minulý týždeň som znovu navštívila Janu Goliášovú, ale už som bola obozretnejšia a telefonicky som sa ohlásila. Jana ma čakala pri bránke s tromi psami – Elzou, Bárou a Mimou, opodiaľ sa hrali dve šteniatka, z kotercov brechali hárajúce sa sučky i psí páni. A vítajúce tri slečny ma najprv pooňuchávali, jedna mi strčila na pohladkanie hlavu, druhá sa usilovala vyskočiť prednými labami na mňa, a asi ma privítať pusou – tomu však včas zabránila J. Goliášová, a tretia Mima mi vyoblizovala nohy i ruku. Každej som venovala niekoľko pohladkaní po nádherne bielej a jemnej srsti a zasadla s Janou Goliášovou na pár slov o jej obrovskej láske k slovenskému čuvačovi: „Celý môj život je spojený so slovenským čuvačom. Zrástla som s ním. Keď som mala štyri roky, rodičia kúpili šteniatko, z ktorého vyrástol silný a mohutný pes. Po celý čas ma chránil a ani rodičia nemohli na mňa zdvihnúť ruku, pretože hneď začal vrčať.“

Z mestského ruchu do Malužinej

Jana po skončení strednej zdravotníckej školy začala pracovať v jednej brnenskej nemocnici ako röntgenová laborantka. Práce sa nebála, šla robiť i k röntgenom, kde žiadna iná nechcela. No sľubnú kariéru zdravotníčky preťala svadba. Vydala sa a za manželom sa presťahovala na Slovensko. To manžel je vraj na vine, že urobila takúto zmenu, ale za psy nenesie on žiadnu vinu. V Jane láska ku psom driemala odmala, a možno aj preto odišli z Brna do Malužinej – do horárne desať kilometrov vzdialenej od civilizácie, k ovečkám, huculským koňom svojho muža, kde si splnila svoj sen a vrátila sa k slovenskému čuvačovi. Myslí si totiž, že do slovenských hôr patrí práve on. Rozhodla sa pre fenku slovenského čuvača, s ktorou mala od začiatku plány na chov a výstavy. Do Janinho života vkročila Dona – Cessna z Lehôtskej lúky. Fena, na ktorú dodnes Jana spomína, ako na nádherného a takmer nenahraditeľného psa a zdá sa jej nespravodlivé, že vo svojich ôsmich rokoch musela odísť zo života. Jane sa v očiach zalesknú slzy. „Ale zanechala mi syna Andyho a dcéry, Donina krv koluje v žilách jej vnukov a pravnukov.“
Keďže horáreň jej vďaka zvieratám pripomínala ranč, svoje kráľovstvo nazvala Janin ranč. Celý ho však v roku 1994 presťahovali s manželom do Múzea liptovskej dediny do Pribyliny a žijú tam dodnes.

Keď sa psy pobijú...

Nechýba Jane Goliášovej zdravotníctvo? Ako sa vyrovnala s totálnou zmenou života? Tvrdí, vraj keď išla na polikliniku, či iného zdravotníckeho zariadenia, často jej až tak nosom zakýval charakteristický zdravotnícky pach... Dnes sa jej to stáva už menej, ale  zdravotnícke vedomosti a zručnosti využíva pri ošetrení svojich psov, keď potrebujú po bitke zašiť roztrhnuté ucho či iné otvorené rany. Myslí si, že od nej to jej miláčikovia znesú lepšie ako od doktora. „Také bežné ošetrenia úplne zvládnem. Veľakrát sa totiž škaredo pobijú medzi sebou. Je tu hodne psov rôznych vekových kategórií, a keď sa nikto nehára, sú všetky pustené vonku. Samozrejme, pod dozorom, som s nimi. Šteňatá sa hrajú, mladé feny sa hrajú medzi sebou, pri behaní šťuchnú do starej feny, tej sa to nepáči - čo si to dovolila mladá, sprostá. Skočí do nej. Samozrejme, mladej sa to tiež nepáči, že stará skoro nad hrobom si na ňu trúfla, a tak sa na ňu vrchnú viaceré a trhajú ju. V afekte nepozerajú, ako ublížia.“ A to vyzerajú všetky tak mierumilovne a maznavo... „Áno, oni sú miláčikovia,“ hovorí Jana, „ale nie nadlho.“
Všetky psy dožívajú na ranči. „Ak jeden z nich uhynie, nedá sa nič robiť, je starý. Ale niekedy sa stane, že niektorý odíde na srdce od večera do rána, alebo niekedy musím psa uspať. Musím to riešiť ja, keď pes nezvláda chodiť a na nohy sa postaví len päť minút za deň, už je to preň trápenie. Tak, ako starý človek chudne a stráca sa, tak aj pes. Normálne žerie, možno niekedy ešte viac, ako keď bol mladý, ale stravu nedokáže zužitkovať. Chudne, je tenký. Riešenie je už potom na mne, musím to urobiť. Nechať psa uspať. Oni sa nepýtali na svet, ja som si ich naplánovala. Tie, ktoré nás opustili, odpočívajú pod stromami blízko nás, aby na nás videli, aby boli stále s nami.“

Z Janinho ranča do sveta

O slovenského čuvača je vo svete záujem. Tie z Janinho ranča cestujú do celého sveta. Niektoré letecky, iné autom. Jana nerada posiela niektorého svojho miláčika k novému majiteľovi autobusom alebo vlakom. To je príliš neosobné a chudák pes. Cesta ho vystresuje a čo keď na druhej strane ho nebude nikto čakať? Nie. Takto Jana so psíkmi neriskuje. „Psy z môjho ranča sú v Kanade, Spojených štátoch, jeden bol aj v Jeruzaleme, ten sa presťahoval do Kanady, ďalšie sú vo Fínsku, Španielsku, hodne je ich v Nemecku, Rakúsku, Belgicku... Väčšinou odchádzajú osem- až desaťtýždňové, neskôr je už pre ne lietadlo drahé. Každé šteňa podľa toho, kam letí, sprevádza veterinárny preukaz – najmä do Ameriky, alebo veterinárny pas, ktorý je potrebný v Európskej únii. Niektoré letecké spoločnosti majú zvláštne priania: vezmú na lietadlo len psa určitého veku. Keď pes odo mňa odchádza, má už svoje meno. Každý chovateľský vrh má ďalšie písmeno v abecede a mala som ich toľko, že robím tretiu abecedu. Už takmer nemám odkiaľ vyberať mená. Mená sa totiž opakovať nesmú. Snažila som sa v druhom a treťom rade psy odlíšiť tak, že za jeho meno som dala meno po otcovi. Ale raz v Belgicku došlo k zmätkom pre prvé rovnaké meno, takže už sa k raz použitému menu nevraciam.“ Niekedy Jana nevolá psa podľa mena v papieroch, ale dá mu svoje. Tak sa stalo i s Mimou, ktorá ma na ranči vítala a v skutočnosti sa volá Poly. Jana ju totiž ako šteniatko dala na salaš. Po čase sa Mima k nej vrátila zbiedená a maličká, a keďže vyzerala ako miniatúrny čuvač, ostalo jej meno Mima. V Belgicku, kde je niekoľko Janiných psov, je iný systém zadávania psích mien. Tam je každý rok nové písmeno, takže všetky psy narodené v jednom roku majú rovnaké začiatočné písmená mena. Iné štáty Európy to majú tak ako my.

Prečo nepôjde pes od Jany na salaš

„Elzu mám z Belgicka po mojej fene a psovi. Majitelia feny mi Elzu doviezli na Slovensko a musím povedať, že sa vydarila. Som s ňou spokojná jednak s tým, ako vyrástla, jednak akú má povahu, chovná tiež bude - je to vidieť, už je zröntgenovaná, kĺby má v poriadku. Po roku psieho veku totiž röntgenom zisťujú chovatelia, či pes má dobré bedrové kĺby a podľa toho, aký stupeň vyšetrenia vyjde, fena môže alebo nemôže ísť do chovu. To je jedno vyšetrenie, ďalším je správne postavenie rezákov a štyridsaťdva zubov – musí byť plnochrupý. A plus exteriérový vzhľad: nesmú byť u neho nejaké vážne chyby, napríklad úplne žlté oko, alebo pes musí mať obe „vajká“. Povahovo nesmie byť príliš agresívny alebo naopak bojazlivý. Do chovu nemôže ísť ani pes, ktorý neabsolvuje výstavy. Sú síce zvieratá, ktoré majiteľ používa na prácu, tie nejdú na výstavu, ale inak musí čuvač absolvovať aspoň dve výstavy za život.“ Prečo sú tak dôležité u slovenského čuvača práve kĺby? Ak je zle vyvinutý bedrový kĺb, u psa sa táto chyba nedá napraviť ako u malých detí. Ak v mladom veku pes preťažuje kĺby, alebo mu je nejaká odchýľka geneticky daná, pes má pri chôdzi problémy, kĺbna jamka sa pri pohybe poškodzuje ďalej, a tak je to veľmi bolestivá chôdza. Pes kríva a podľa Jany musia niekedy psa utratiť, čo ona ťažko znáša, najmä, ak je pes mladý. „Slovenský čuvač sa dožíva tak trinástich rokov, ale to už je fakt starý pes,“ zasmiala sa Jana. „V chovateľských staniciach sa pes dožije jedenásť až dvanásť rokov. Viem ale aj o pätnásťročnom čuvačovi, no to nebolo u nás na Slovensku. V Nemecku sa bežne dožívajú aj pätnásť rokov, ale to sú „psy-gaučáci“, ktoré vyložene žijú v byte. Ale psy na salaši... eee,“ s energickým zamietavým pohybom Jany a dovetkom, že psa už nikdy na salaš nedá. Vrátená Mima je pre ňu výstrahou.

Psie úteky z ranča

Predpokladám, že psy neutekajú od svojej opatrovateľky. Jana s dlhým noooo ma vyvedie z omylu. „Občas sa stane, že keď nedám pozor, niektoré psy utečú. Ja ich volám profesionálni utekači a na nich dávam väčší pozor a ešte väčší, keď sa hárajú. Oni totiž neutekajú, že sa nudia, ale inštinkt im velí hľadať si ženícha. Tu majú síce dvoch psov, ale chcú nejakého ďalšieho, urobia pod plotom dieru a tie ostatné, ktoré to počujú, čakajú, že budú môcť tiež uniknúť. Sú celé vytešené. V lese ponaháňajú zajace, poštekajú na hubárov, postrašia plno ľudí a vrátia sa, pretože tu majú komplet servis. Niektoré z nich sa vrátia za pol hodiny, niektoré za hodinu – dve, ale niektorým to trvá aj celý deň. No vrátia sa zablatené, aj keby bolo celkom sucho, jazyk v závese, vyváľané vo všeličom smradľavom. Nevadí mi, keď sa vyváľajú v konských výkaloch, ale v ľudských... to teda nemusím, ale zrovna vtedy sú najprítulnejšie, obtierajú sa ako mačky, hnusáci. Slovenský čuvač má však samočistiacu srsť, on uschne a vyčistí sa. Keď sa vráti taký znečistený, ja to neriešim. Ono to za deň-dva opadá. Nekúpem ich, ale pred výstavou áno.
Za všetky tie roky, čo sme tu, ešte nikomu počas úteku neublížili, aj keď ich behá po vonku desať. To ja, samozrejme, nemám radosť, bola by som radšej, keby úteky neboli, ale napríklad v zime je s tým problém, keď napadá veľa snehu.“

Moderná technika umožňuje vyraziť do sveta

„Počítač som šikovne zvládla. Počítačový majster ma dodnes dusí, že sa všetko musím naučiť sama. Dlho mi to trvá, ale už si stránky dopĺňam sama,“ hovorí Jana a pochvaľuje si, ako jej moderná technika pomáha a zrýchľuje komunikáciu s mnohými milovníkmi slovenského čuvača v Európe i v Kanade. „Teraz som však bola mesiac mimo, lebo mi blesk udrel do počítača. Všetko som mala vypnuté zo zásuviek, napriek tomu mi nenávratne zničil dáta spred troch mesiacov. Veľa fotím, ale len psy, fotografie ukladám na stránky a archivujem na cédečkách. Keď niekto chce zábery psov, musím hľadať v množstve cédečiek, je to strašná práca, ale teší ma, že slovenský čuvač sa objavuje v časopisoch, novinách, jeden zo psov hral v reklame na liptovské syry, iné v televíznych šotoch z múzea.“ Stránky si Jana aktualizuje sama a smeje sa, že mieša slovenčinu s rodnou češtinou a niekedy necíti rozdiel.
Teraz v lete sa vrátila pozrieť do horárne v Malužinej. Znovu ju očarilo nádherné prírodné prostredie, ale uvedomila si, že dnes by jej už moderná technika chýbala. V Malužinej dodnes nie je napríklad ani signál, aby mohla mať telefón. „Nekontakt s ľuďmi – to už dnes nejde,“ vysvetlila Jana. „Internet, televízia, telefón, bez toho by život už nešiel pri tomto chove, ktorý tu dnes mám. Ja musím byť dostupná skoro dvadsaťštyri hodín denne.“

Keď psy zbierajú tituly

Najvyšším psím titulom slovenského čuvača je Medzinárodný šampión krásy. „Také mám dva, jednu fenu a jedného psa,“ s hrdosťou v hlase hovorila Jana. „K psovi som prišla náhodou, už bol hotový, len nemal röntgen, vyšetrenia, nič. Zariadila som to, prišli výstavy, a už to išlo. Pes sa páčil, kam prišiel, všetko vyhral, a to by bolo škoda nevyužiť. Tituly získal na Slovensku, v Čechách a v Poľsku – na šampióna musí mať tituly z troch štátov, potom sme to nechali uznať a v mojej psej pracovni visí na stene diplom s najvyšším psím titulom.“ Výstavnú kariéru feniek preruší zvyčajne materstvo, tak sa stalo i s Korou, ktorá mala navyše veľmi ťažký osud. Maličká sa dostala k majiteľovi, ktorý prejavil o ňu záujem, ale v jej dva a pol roka ju nechcel. Vrátila sa k Jane v hroznom stave, a tak výstavnú kariéru začala až v zrelom veku a vo svojich šiestich rokoch sa stala šampiónkou krásy. „Minulú nedeľu bola výstava v Bratislave, nič sme síce nechytili, ale aj tak, takmer všetko, čo tam bolo, má krv z môjho chovu. Takže tie psy sú akoby moje, aj keď sa trebárs narodili inde. Pes, ktorý teraz vyhral ako víťaz najlepší z plemena, bol po mojej fene a ešte aj jeho otec bol z môjho chovu.“
Čo hovorí na Janine psy manžel? Vraj ho najviac hnevá nočné štekanie Janiných miláčikov. Ona niekedy už ani naň nereaguje, on áno. A je vraj je dobré, že nemajú ani žiadnych susedov, lebo im by určite psie brechanie vadilo. „Štekaním reagujú na zver, na diviaky, na srny a medvede. A to keď ide medveď, to je sila! To poznám, že to nie je obyčajný jeleň či diviak. Medveď chodieva väčšinou na jar, v marci, v apríli a na jeseň. Obchádza. A nie je hlúpy, pozor. Psy ho neodplašia, pretože on vie, že sú za plotom, ale vie aj to, že ich je tu veľa, on prejde len okolo, nesnaží sa k nám dostať. Má rešpekt.“ A Jana sa rozhovorí o psom živote na salaši. Keby pastier mal dvoch-troch voľne pustených čuvačov, ktoré sú od ranného veku silne naviazané na ovce, že by s nimi boli najradšej dvadsaťštyri hodín denne, medveď na stádo nezaútočí. Vie, že psy si ho budú brániť. No na salašoch je zvykom psy uviazať na štyri kolíky popri ohrade, aj to medveď vie, a tak chudáci psy stádo neustrážia. Brešú, ale medveď vie, akú dlhú majú reťaz. Ochrancovia dravej zveri sa usilujú dosadiť na salaše slovenského čuvača, ale pri množstve turistov to nie je jednoduché. Mnohí z nich totiž nerešpektujú hranicu, po ktorú sa cudzí človek môže priblížiť, a bránia stádo.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  5. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  6. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  5. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  6. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  7. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  8. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  9. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  10. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 20 138
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 18 823
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 14 048
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 239
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 659
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 296
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 639
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 518
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 234
  10. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 10 229
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Hrboltová ide na postup, jesennú časť odohrali bez jedinej prehry

Hovorili sme s trénerom futbalistov TJ Iskra Hrboltová Milanom Krivošom. Nič iné ako postup v ružomberskej mestskej časti sa v súťažnom ročníku 2020/2021 neberie.

Hrboltová v zelenom v zápase proti Lipt. Ondreju.

Vodáci sú už bez vody, ryby vylovené, začína sa modernizácia

Areál vodného slalomu Ondreja Cibáka v Liptovskom Mikuláši je už odstavený.

Po odstavení vody ešte vylovili uviaznuté ryby Liptovskí rybári.

Lekár z martinského infekčného: Koronavírus je zákerný, ubližuje slabším

S Martinom Babušíkom, lekárom Infekčnej kliniky a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa rozprávali o chorobe, ktorá hýbe celým Slovenskom. Koronavírus podľa neho mnohí ustoja aj bez príznakov, no pre nemálo ľudí má aj fatálne následky. A na tých musíme myslieť.

 Martin Babušík, vedúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti 
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Martin.

Energetici do ochrany vtáctva v Liptovskej Teplej investovali 30-tisíc eur

Na úseku dlhom 1,3 kilometra ošetrili 14 stĺpov a splnili tak požiadavku štátnych ochranárov.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?