„Pred 24 rokmi ma zrazil vlak a museli mi amputovať obidve nohy nad kolenami. Zrútil sa mi vtedy celý svet. Ako decko som chodil do kostola, ale čím som bol starší, tým menej som chodil do kostola a tým viac som popíjal alhokol. Začali vzťahy s kamarátmi a v dvadsiatich rokoch som už bol vlastne závislý na alkohole. Aj som chcel prestať, ale nevedel som ako.
V ten deň, keď ma zrazil vlak, som išiel z roboty. Robil som v hutiach, vypil som asi šesť pív – osmičiek, ale nebol som opitý. Išiel som domov a tešil som sa na večer, lebo som sa s kamarátmi dohodol, že sa pôjdeme zabaviť. Išiel som skratkou cez koľajnice a hlavu som mal plnú plánov a očakávaní, čo bude večer. Počul som vlak, ale myslel som si, že je ešte ďaleko. Neviem, ako sa to stalo, asi mi noha vošla medzi podval na koľajnicu. Spadol som a hlavou narazil na nejaký betónový kilometrovník vedľa koľajníc alebo niečo podobné. Nepamätám sa na nič, prebral som sa až v nemocnici a vôbec som netušil, čo sa stalo. Keď som uvidel na obloku mreže, ešte som si hovoril: Čo to bolo za veľký žúr, keď som skončil na záchytke, čo sme to povyvádzali? Neuvedomil som, si, čo sa stalo. Až potom, keď som chcel ísť na wc, som zistil, že nemám nohy. Neprial by som to zažiť ani najväčšiemu nepriateľovi. Rozsypal sa mi celý život. Ako mladý človek som mal svoje predstavy o živote, o budúcnosti, chcel som mať rodinu, to všetko sa rozplynulo. Nevidel som zmysel života. Keď mi sestra povedala, že Boh ma miluje, tak som sa jej vysmial. Kde bol tvoj Boh, keď ma zrazil vlak? Prečo ma nezachránil? Nechcel som si pripustiť, že to bola moja chyba. Až potom, keď som sa dokázal pozrieť pravde do očí a priznať si, že to bola moja chyba, dokázal som mať rád svoje okolie a seba samého takého, aký som. Až vtedy som bol oslobodený od pocitu menejcennosti. Prijať sa aj bez nôh nebolo jednoduché, ale Boh dá vždy silu. Keď mi dnes niekto povie, že som nejaký svätuškár, čo stále vzýva Boha, chápem ho. Taký istý som bol aj ja, tak isto som žil a konal. Snažím sa mu povedať iba jednu vec: Ak vravíš, že nie je Boh, presvedčil si sa o tom? Ja som sa presvedčil, že je. Keď som ležal na nemocničnom lôžku a chcel som skoncovať so životom, sestra mi povedala, že Pán Boh má so mnou plán a chce, aby som žil. Dobre, povedal som si, Bože, ak skutočne si, dokáž sa v mojom živote. A z minúty na minútu som prestal mať chuť na alkohol. Predtým som chcel stokrát prestať a nešlo to, a zrazu som mal k alkoholu odpor. A to nebol len jeden zázrak. Na tých koľajniciach som bol päťdesiat minút. Bolo to v poli a nemohla sa tam dostať záchranka. Lekár, ktorý tam prišiel, mi s odstupom času povedal, že vlastne prišiel už len skonštatovať moju smrť. Z lekárskeho hľadiska som to nemal prežiť. Ale prežil som a žijem. Venujem sa oprave áut, spracúvam drevo, hobľujem, robím poličky a všetko, čo treba okolo domácnosti. Zrekonštruoval som celý rodičovský dom, muroval, betónoval, zváral... Mám aj protézy doma, lenže urobil som chybu, že som ich veľmi nepoužíval a zdeformovali sa mi kýpte, takže teraz ich už používať nemôžem. Kedysi som na nich prešiel aj dva a pol kilometra. Lenže keď som mal protézy, nemohol som nič robiť, lebo keby som pustil palice z rúk, spadol by som. Tak som radšej protézy nenosil, aby som mohol robiť a chodil som po rukách... Musím aj cvičiť, aby som mohol robiť. Jednu zimu som bol lenivý a potom som to cítil...“
Koncert sa blížil a už nebol čas žiadne otázky. Ale predsa som sa ešte spýtala: Váš kolega povedal, že budete mať nové nohy?
„Áno. Povedal, že áno. Ale o tom nerozhoduje človek, ale Najvyšší. Ak dovolí zázrak...“
