Jana K., 37 r.: Čo vám mám povedať? Ide o to, či by sa zvýšenie hranice plnoletosti týkalo všetkých právnych úkonov alebo nie. Na túto tému by sme si najprv mali vypočuť odbornú diskusiu.
Ivan M., 19 r.: To je pekný nezmysel. Teraz som podľa zákona dospelý, a ak by to bolo prijaté, tak by som bol zase neplnoletý? Ani na pivo by som nemohol do krčmy ísť. To teda nie!
Tereza, 57 r.: Mne je to jedno. Moje deti sú už dávno dospelé a za moje vnúčatá sú zodpovední ich rodičia a nie ja. Nech sa teda starajú, kontrolujú ich.
Peter, 27 r.: Vo všetkom sa opičíme po Američanoch!? Je úplne jedno, akú vekovú hranicu si určíme. Dôležité je, aby sa potom dodržiavala. A na Slovensku sa kašle na omnoho dôležitejšie zákony, veď napríklad...
Po tomto nedokončenom vyjadrení niečím (či niekým) podráždeného Ružomberčana sme redakčnú minianketu na tému zvýšenia vekovej hranice z 18 na 21 rokov pre požívanie a kúpu alkoholických nápojov radšej prerušili. O slovenskom zákonodarstve a dodržiavaní platných právnych noriem by sme sa totiž mohli dozvedieť niečo veľmi nelichotivé, možno v novinách nepublikovateľné... ale priznajme si, zrejme aj pravdivé(!?).
Napriek tomu túto tému neuzatvárame. O návrhu zmeny hranice plnoletosti podľa vzoru USA sa totiž začalo rokovať v jednotlivých výboroch Európskeho parlamentu. A ak by táto zmena bola nakoniec prijatá, aj na Slovensku (keďže sme členmi Európskej únie) by sa zvýšila veková hranica tých, ktorí môžu oficiálne požívať alkoholické nápoje.
Pijú už dvanásťroční
Eventuálnu právnu zmenu vekovej hranice dospelosti si preto priblížime nie z pohľadu náhodne vybratých respondentov. Vybrali sme sa inou cestou. Prvým problémom v tejto oblasti je, že na Slovensku si alkoholické nápoje môžu kúpiť deti takmer akéhokoľvek veku. Presvedčili sme sa o tom aj my pri pohľade do plných nákupných košíkov v ružomberských hypermarketoch, ako aj v niektorých predajniach potravín v širšom centre mesta. Na základe tohto miniprieskumu sme skonštatovali - tržby za predaj akéhokoľvek tovaru sú zrejme viac ako zákonnosť či morálka. Navyše sme dostali aj poriadnu slovnú nakladačku, keď sme z jednej predajne potravín uvideli vychádzať asi 12-ročného chlapca s fľašou vína a oslovili sme pokladníčku v nej.
Dozvedeli sme sa: „Čo sa ma to pýtate za nezmysly?“ zavrčala. „Koľko má rokov? Mňa to nezaujíma! Veď kupoval iba fľašu vína a nie alkohol. „Spiťáci“ taký druh určite nepijú. To by muselo byť jabĺčkové víno. Keby chcel fľašu vodky, alebo by sem chodil po alkohol pravidelne, tak mu ho nepredám,“ odbila nás žena v bielom plášti.
Lenže, aj víno je alkoholický nápoj, ktorý by sa deťom a mladistvým do 18 rokov nemal predávať. Takže, ak deťom alkohol zachutí, resp. sú v partii, kde sa patrí poriadne si lognúť z otvorenej fľaše, potom je to väčšinou fľaša kupovaná v maloobchodnej sieti. A kupovať ich chodia práve najmladší či najmenší z celej partie, pretože platí zásada, že predavačka skôr predá fľašu alkoholu 10-ročnému faganovi ako 16-ročnému výrastkovi mysliac si, že taký malý ešte nepije.
Nedospelí milovníci alkoholu používajú ešte jednu metódu na oklamanie pokladníčok (ako nám prezradil jeden „nakupovač“ omamného moku akéhokoľvek, hlavne lacného druhu). Do obchodu prídu urobiť rodinný nákup – chlieb, pečivo, maslo... a popri tom kúpia aj fľašu lacného (r)umu. Pri pokladni si nahlas kontrolujú lístoček, ktorý im napísala mama, či kúpili všetko. Po zaplatení spokojne odídu, ale (r)um nekončí v nákupnej taške, ale schovaný niekde v pivnici čakajúc na poobedňajšie „rande“ celej partie.
Výsledkom tejto právnej anomálie je, že podľa oficiálnych štatistík sa naše deti zoznamujú s alkoholom po prvý raz už vo veku 12, niekedy nemajú ani 10 rokov. A mnohé indície naznačujú, že prvým miestom pre ochutnanie alkoholu nie je rodinný bar, ani blízke pohostinstvo, ale partia schovaná v kríkoch či pivnici popíjajúca v maloobchodnej sieti kupovaný alkohol.
Špecializovanie predajne? Nikdy!!!
V reštauráciách, dokonca aj v pohostinstvách najnižšej cenovej skupiny, sa len výnimočne stáva, aby „kelneri“ naliali maloletému dieťaťu, výnimkou nie je ani požiadanie o predloženie identifikačnej karty (občianskeho preukazu) na preverenie veku. Obsluhujúci personál si proste zvykol (vďaka pravidelným kontrolám a hrozbe mastných pokút), že nalievať neplnoletým je riziko vyprázdňujúce vlastné vrecko.
A to je cesta, ktorou by sme sa mali pri potieraní detského „alkoholizmu“ uberať. Napriek benevolentnosti predavačiek a pokladníčok v potravinárskych obchodoch teda poznáme relatívne jednoduché riešenie, ktorým by sa neplnoletým (a to je jedno, či hranica požívania alkoholu bude pri 18. alebo 21. roku veku) sťažil prístup k alkoholu. Stačí zakázať predaj alkoholu (povedzme s výnimkou piva) v bežnej obchodnej sieti. Na predaj tovaru tohto druhu by boli určené špecializované predajne. Do nich by maloletí nemali dôvod ani náhodou vstúpiť a od „vyspelých“ mladistvých by predavač bez problémov, tak ako v každej krčme, žiadal predloženie dokladu na skontrolovanie veku kupujúceho.
„To nemyslíte vážne?!“ ohradil sa majiteľ jednej malej predajne potravín na sídlisku Klačno v Ružomberku. „Nezanedbateľnú časť mojich tržieb tvorí práve predaj alkoholických nápojov. Mám aj malý stánok a v ňom sa predá najviac cukroviniek, desiatky fliaš vína a piva. Ak by som časť tohto tovaru nemohol ponúkať, finančne by som utrpel.“
V Hypernove Ružomberok sa nám k téme vytvorenia samostatného oddelenia určeného na predaj alkoholu odmietli vyjadriť s tým, že pokiaľ nie je zákaz predaja alkoholu v bežnej predajnej sieti aktuálny, nie je potrebné rozoberať ani možné riešenia takého nariadenia. Obdobne sa k tejto téme postavili aj v Kauflande. Vraj rozoberať možnosť vytvorenia uzavretého priestoru určeného len na predaj alkoholu je neaktuálne. Ak to však bude nutné, riešenie tohto problému sa vraj vždy nájde.
Aproximácie európskeho práva
Problém predaja alkoholu na Slovensku teda netkvie v tom, či hranica jeho zákazu má byť postavená pri veku 18 alebo 21 rokov. Problémom je samotný zákaz predaja ako taký. Lepšie povedané, dodržiavanie zákazu nepredávať alkoholické nápoje tým, ktorí ich kupovať nesmú. Prijať totiž akýkoľvek zákon len preto, aby sme ho mali, nie je správne. Tým by sa len zvyšoval počet ľudí, pre ktorých bude naše zákonodarstvo len trhací kalendár, ale aj tých, ktorým nové nariadenie ekonomicky (a nelogicky) ublíži. A to by nemalo byť cieľom aproximácie európskeho práva do slovenskej legislatívy.
