Magdaléna Zvaríková žije už viac ako tridsať rokov v Bratislave, ale na svoju rodnú dedinku pri Liptovskej Mare spomína s láskou dodnes. Narodila sa v Bobrovníku pred sedemdesiatimi rokmi, chodila tam do školy, potom na gymnázium do L. Mikuláša. Učil ju aj Július Lenko, ktorý chcel, aby išla študovať na vysokú školu, lebo sa dobre učila a mala talent. Pani Magdaléna chcela ísť študovať na filozofickú fakultu, mala ísť do Sofie, ale mama ju nechcela pustiť. Bála sa o ňu, lebo v tých časoch sa staval Berlínsky múr a politická situácia nebola priaznivá. A tak sa pobrala do Žiliny a stala sa úradníčkou. Neskôr sa vydala a s manželom sa presťahovala do Trenčína, v 75. roku do Bratislavy. Dvadsaťdva rokov pracovala ako osvetová pracovníčka v Poľovníckom zväze, chodievala aj na poľovačky ako honec. Ale žiadne zviera nikdy nezastrelila.
Hoci je na dôchodku, nesedí doma so založenými rukami. Študuje na Univerzite tretieho veku už tretí odbor – archeológiu, predtým vyštudovala dejiny Slovenska a etnografiu. Do Liptova chodí rada na dovolenku, k príbuzným a oživiť si staré spomienky. „Keď opadne priehrada, vidím základy školy v Bobrovníku, do ktorej som kedysi chodila, a veru si aj poplačem...,“ povedala Magdaléna Zvaríková a zaspomínala si...
Pupočnú šnúru zaviazala na tri uzlíky
Narodila som v kovoroľníckej rodine, čo vtedy bola dosť bežná profesia: niečo dedičných rolí, ale málo na uživenie rodiny. Otecko musel do zamestnania v meste. Zachovala som si rozprávanie o mojich krstinách. Mamičkini bratia boli hudobníci -naturisti, a tak udržiavali priateľstvo aj s cigánskou kapelou „spoza vody“. Na krstinách sa takto po známosti ocitol aj primáš bandy Ondrej. Ako prvé išiel sa pozrieť na novorodenca. Narodila som sa mimoriadne vlasatá, kučeravá, takže som nevyzerala ako bežné holohlavé bábätká. To postrehol aj primáš i zahlásil ockovi: „Jožo, to dieťa nie je tvoje, ale ministrovo!“ Ocko sa na smrť urazil a hrozil konflikt, ktorý zažehnali moji krstní rodičia, keď si „rozkázali“ zahrať nejakú pesničku a bolo po búrke. Stará mama ako pôrodná babica vedela a dodržiavala všelijaké povery, a tak moju a neskôr aj bratovu pupočnú šnúru zaviazala na tri uzlíky, nechala vysušiť a zabalené v hodvábnej vreckovke s monogramom počkali až do nášho odchodu do školy. Deň pred nástupom do školy sme museli tie zoschnuté uzlíky rozviazať a podľa toho sa usudzovalo, akí budeme žiaci. Ja som vraj rozviazala úplne ľahko, ale brat mal problémy a dokonca jeden nerozviazal. V škole bol problematický a jeden ročník aj opakoval. Verte–neverte...
Nebolo lepšej pochúťky, ako viršle
Otecko pracoval v súkromnej stavebnej a kamenárskej firme, po roku 1948 v ružomberskej papierni až do odchodu do dôchodku. Spomínam si, že ráno vstával po štvrtej hodine, pešo šiel 5 km ku vlaku. Z práce prichádzal popoludní o štvrtej hodine, zjedol obed, na plece kosu a do poľa do ďalšej „šichty“. Mamička po všetky tie roky absolvovala ranné vstávania s ním, nachystala mu skromné raňajky, do aktovky nejaké jedlo, ale nesmela chýbať fľaška čiernej kávy - melty. Dve-tri zrnká pravej kávy sa do melty zomleli len na sviatky. Varilo sa väčšinou z domácich zásob, kupovalo sa len najnutnejšie. Aj na zeleninu sme museli počkať, kým dozreje v našej záhrade. Každú sobotu mal ocko výplatu. Vždy nám priniesol na prilepšenie niečo dobré: svätojánsky chlieb, spišské párky alebo nejaké sladkosti. Spomínam si na jednu takú sobotu: ocko priniesol spišské „viršle“. S bratom sme nevedeli ako sa varia, tak sme ich strčili do hrnca, v ktorom sa na sporáku varili zemiaky pre prasa. Nebolo lepšej pochúťky nad tieto viršle! Mama len zalamovala rukami, pretože zemiaky pre prasa sa neumývali, aby lepšie trávilo. Asi sme dobre strávili aj my!
V záclonách sme behali po kuracom dvorku
Mamička bola zo susednej dediny. Vydala sa za syna svojej krstnej mamy - mojej drahej starkej. Bola zo siedmich detí, ale rodičia (ako správni liptovskí murári a tesári) chodili stavať Pešť, takže mali murovaný dom a aj polia prikupovali. Ocko zavčasu osirel, mal len štyri roky, stará mama ostala s dvoma deťmi sama a živila rodinu ako pôrodná baba a poštárka. Domček a zároveň môj rodný dom mali zázračný. V spálni nad mojou hlavou boli hrubizné hrady. Na jednej z nich bol vypaľovaný nápis: Adam Thurzo, Anno 1790. Tak bola naša chalúpka stará. Pokrytá slamou, pod ktorou sa v zime údilo mäso, pretože nebol komín a dym unikal strechou - ideálna udiareň. Chalúpka mala tri miestnosti: zadná izba - starej mamy, predsieň - pitvor so starobylým ohniskom a maličkým okienkom a predná izba, spálňa našej rodiny. Tá bola najkrajšia. Bol v nej nábytok, ktorý si priniesla mamička do výbavy. Robený ručne stolárskym majstrom Varínskym z Liptovského Trnovca. Izba mala tri okná s nádhernými záclonami, ktoré sme raz zvesili a hrali sa na „mladuchy“, behajúc aj v kuracom dvorku - tak potom tie záclony aj vyzerali! Dnes si viem predstaviť maminu zlosť, keď videla tú svoju pýchu v dezolátnom stave. Elektrinu nám zaviedli len na takzvaný reverz, pretože bolo nebezpečie požiaru slamennej strechy. Dávali sme pozor pri varení a v zime sme často chodili na povalu pozerať, či nie sú iskry, a tak sme chalupu uchránili. Po čase sa prestalo variť na ohnisku a v starej maminej izbe postavili sporák s nádherným prípeckom, tam sme jedávali. Bola v nej aj jama murovaná kameňmi na menšie množstvo zemiakov a zeleniny, aby sa v zime nemuselo často chodiť do spoločnej - obecnej pivnice. Jama bola zakrytá „deklom“ a aj cez domáce koberce sme radi po dekli skákali, lebo to krásne dunelo.
Domček mal ešte prístavbu, volali sme ju maštáľka - pre sliepky a prasiatko a malý prístrešok - cieňu - na drevo, aby sa v zime nemuselo často chodiť do veľkej drevárne. Liptovské zimy boli veru poriadne, takže sa mojim prarodičom nedivím, že robili takéto praktické zariadenia. Asi preto boli sliepky i prasa pri dome „poruke“. Neskôr, keď sa plánovala kúpiť krava, rodičia postavili stodolu s maštaľou a chlievom.
Nezvaní hostia, odzemok a bonboniéra
Vojnové roky nás tvrdo zasiahli. Do nášho domku chceli nasťahovať nemecké komando, pretože bol na konci dediny a asi vyhovoval po stránke strategickej. Pre málo miesta nám však ponechali len dvoch vojakov - Poliaka z nemeckého pohraničia a Nemca. Museli sme uvoľniť našu izbu a nasťahovať sa ku starej mame. Ocko vtedy partizánčil v horách v okolí Banskej Bystrice. Nemec si s nami vytvoril veľmi dobrý vzťah, nás deti mal veľmi rád, hojdával ma na nohe a z jazyka vedel urobiť taký „nástroj“, ktorým verne napodobil húkanie sovy. Ukazoval nám aj fotografie svojej rodiny. Poliak - ako všetci poturčenci - už nebol taký priateľský. Večer sa viacerí vojaci u nás poschádzali, priniesli vajíčka, slaninu, mama im robila praženicu, hrávali na ústnej harmonike a spievali. V jeden taký večer som im predviedla, ako dlho vydržím tancovať odzemok pri harmonike. Za odmenu som dostala malú bonboniéru s obrázkom nejakej filmovej hviezdy, ktorá sa dlho v rodine opatrovala. Len verím, že sa mi toto vystúpenie nezapočíta ako kolaborácia s fašistami. Našťastie, rýchlo sa blížil ruský front, Nemci odišli, vraj všetci padli v boji neďaleko našej dediny. Tam padlo aj veľa vojakov zo slovenskej jednotky. Podľa rozprávania rodičov aj vojaci, ktorých mama hostila zvyškom koláčov od Veľkej noci a mliekom.
Ako prasa s Malinou utiekli Nemcom
Ešte jedna príhoda mi utkvela v pamäti, ktorá sa dostala aj do obecnej kroniky. Keď Nemci „rekvirovali“ domáce zvieratá pre potreby vojenskej kuchyne, mama schovala sliepky, ale našu Malinu a svinku nemala kde, nuž ich zaradili do „trénu“ a odohnali spoločne so všetkými zvieratami z dediny. Nemci ustupovali pred ruským frontom smerom na západ a tam hnali aj zvieratá. V ten deň o polnoci niečo veľmi hrmotalo s vedrom, v ktorom mamka nosila prasaťu žrádlo. So starkou vyšli von a - čuduj sa svete - na dvore ich čakalo naše prasa aj s Malinou. Vrátili sa vedené nejakým šiestym zmyslom. Asi sa odtrhli od stáda a poľnými cestami, kde sa Malina v lete pásla, sa vrátili domov. Tá radosť, ktorú sme mali, bola nekonečná, veď sa nám vrátila živiteľka. Dodnes obdivujem múdrosť tých nemých tvárí. Asi boli u nás radi, keď sa vrátili za takých okolností. Ešte sa traduje, že na zoradisku zvierat nejaký Nemec chcel udrieť Malinu a tá, zvyknutá na zaobchádzanie ako s členom rodiny, pritisla útočníka o najbližšiu vŕbu, až ho prešla chuť ju biť.
Po skončení vojny sa rodičia rozhodli postaviť nový dom. A tak sa aj stalo. Starú chalupu zvalili. Pred tým však prišli pracovníci ružomberského múzea a celý objekt zakreslili. Ešte po šesťdesiatich rokoch ma chytí nostalgia za tou krásnou chalúpkou ako z Dobšinského rozprávok. Dnes viem, že by som zachránila aspoň kus trámu s praotcovým menom a dátumom postavenia domku. Vtedy na to nikto nemyslel.
Som vďačná Bohu za mojich rodičov, za krásne detstvo, mladosť, aj za to, že ešte moja dcéra mohla niekoľko rokov tráviť prázdniny na miestach mojej mladosti v Bobrovníku. Dodnes na ne spomína ako ako na svetlé body.
Autor: -bea-
