Stretla som ju akoby náhodou. Dvadsaťtriročnú zdravotnú sestru Martinu Uličnú, ktorá pracuje v Domove sociálnych služieb (DSS) v Liptovskom Hrádku a ktorá o svojom povolaní rozprávala nadšene a s láskou. Dokonca tak, že mi nedalo neprežiť s ňou časť služby v domove, a tak som sa stretla aj s ďalšími zamestnankyňami domova, ktoré do svojej práce vkladali srdce, ktoré sa pokojne a trpezlivo rozprávali so zverenými dievčatami a ženami. „V našom domove pracuje mnoho zamestnancov,“ povedal riaditeľ DSS Miroslav Vozárik. „Všetci sme súčasťou jedného veľkého tímu a bez tímovej práce by to u nás nešlo. Napokon - o služby v našom domove je veľký záujem a to hovorí samé za seba.“ Takže MY sme sa pozreli na prácu jednej z tímu zamestnancov DSS v L. Hrádku cez jej rozprávanie a cez jej vzťah k domovu.
„Keď som mala prvú nočnú, bála som sa, čo všetko sa môže stať,“ začala náš rozhovor mladučká Martinka. „Človek sa všeličo napočúval o obyvateľkách tohto domu a ani niektorí Hrádočania nemajú veľmi dobrý vzťah k nemu, volajú ho hanlivo. Pritom nikto z nás nevie, kedy v jeho živote môže nastať nepriaznivý zlom, rodina a blízki potom už nedokážu pomôcť a človek sa ocitne v kríze, bude potrebovať pomoc iných v situáciách, ktoré teraz zvláda hravo. Možno mnohí budú potrebovať práve služby takýchto zariadení...“ Martinka hneď po ukončení strednej zdravotnej školy nastúpila do domova a už je tu tretí rok. Túto prácu by zatiaľ nevymenila za inú. Dievčatá, ako volá svoje zverenkyne, ju majú rady. Jedna sa jej potrebuje dotknúť, iná sa dá pohladkať, ďalšia sa celým telom pritúli. „Ale hranice im musím stanoviť,“ povie Martinka. „Už viem, na ktorú musím zvýšiť hlas, ktorej povedať milé slovo, čo-ktorej dovoliť či nedovoliť.“
Moderný domov plný hračiek a pohody
Keďže je čas olovrantu, Martinka ma pozýva do jedálne a potom k nevládnym obyvateľkám, ktoré musí nakŕmiť. No pomoc jej núkajú aj niektoré z mladších a ochotne nakŕmia svoje spolubývajúce, ktoré nie sú schopné jesť samé. Maťa zatiaľ nakŕmi najstaršiu osemdesiatdeväťročnú Hanku. Po chodbách i v izbách, do ktorých ma takmer každá z dievčat i žien volá, je množstvo hračiek, kvetov, farieb. O chvíľu ma už ženy pokladajú za svoju a aj ku mne sa niektorá pritúli, pohladká ma alebo pozve do izby, kde mi ukazuje fotografie svojich detí, prehrávač či vyšívanie, ako jeden zo svojich najväčších pokladov. „Každá z nás sestier má svoje klientky, o ktoré sa staráme. Kúpeme ich, ak to potrebujú, staráme sa o ich hygienu, oblečenie a poriadok. Keď som sem prišla, povedala som si, že sú to normálne mladé ženy a dievčatá, ktoré môžu mať rovnaké záujmy ako tie, ktoré žijú vo svojich domoch so svojimi blízkymi. A ktorá chce, maľujeme si nechty, robíme si melíre či farbíme vlasy. Snažíme sa, aby chodili pekne oblečené a mali urobenú manikúru alebo pedikúru. Keď bolo v lete pekne, vzali sme si deky a opaľovali sme sa na dvore. Veď sú to úplne normálne bytosti, ktoré dýchajú a cítia tak, ako my všetci. A je tu úžasná atmosféra, prostredie nabité úžasnou energiou, vždy sa cítim medzi týmito ženami veľmi dobre, sú úprimné a čisté bytosti.“ Martinka prezrádza, že sú aj veľmi zvedavé a pýtajú sa na veci, na ktoré sa ani ona nedokázala opýtať svojej mamy. V dôverných chvíľkach chcú vedieť, čo je to prvá pusa...
Keď je v domove lepšie ako doma
Cesty žien a dievčat do domova sú rôzne. Niektorá stratila všetkých príbuzných, iné všetci príbuzní nechcú alebo sa o nich jednoducho nemôžu postarať, pretože... dôvody či „dôvody“ sú rôzne. „Najhoršie je to cez vianočné sviatky. Hoci si niektoré neuvedomujú čas, čas týchto sviatkov postrehnú. A my ich tu môžeme mať radi ako sa len dá, na Vianoce plačú a chceli by byť doma.“ Martinka hovorí aj o žene, ktorú do domova priviezli jej príbuzní vo veľmi zlom stave. Keď ju po čase navštívili, starenka prekypovala životom, bola spokojná a rodina nadšene konštatovala: ,Ako super vyzerá. Čo ste to tu s ňou robili?´ Občas sa vraj stane, že niektorá z obyvateliek domova má zlú či hašterivú náladu. Vtedy je spev najúčinnejšiou terapiou, dievčatá sa upokoja. Ktorá je najobľúbenejšia pesnička? Sedemdesiat sukien mala. Ale aj práca je dobrou terapiou a hlavne - chráni pred depresiami. Tak tie, ktoré sú schopné, pomáhajú v kuchyni, umývajú riad, umývajú chodby, starajú sa o poriadok, pomôžu prezliecť postele, upratujú. Ale aj veľa vyšívajú, chodia do múzea, na kultúrne predstavenia, výlety, kúpalisko, priatelia sa s chlapcami z podobného zariadenia v Smrečanoch, chodia na nákupy, opekajú si pri ohníčku dobroty, oslavujú spolu narodeniny i meniny...
Domov s úžasnou energiou
„Každá z týchto dievčat má niečo pekné v sebe, niečo vie navyše. Niektorá je vynikajúca v číslach, pamätá si presne dátumy nielen tie, ktoré sa týkajú jej, ale všetkých v domove, Lenka nevedela rozprávať a teraz je miláčik domova, Silvia chodila do školy je dobrým vzorom pre ostatné dievčatá, Milka s Jolkou sú nerozlučné kamarátky.“ Život v domove nie je len ideálnou riekou dní. Občas medzi ženami vznikajú roztržky, sestra musí byť potom aj dobrým psychológom, aby zvládla situáciu, ale podľa Martinky je každá situácia zvládnuteľná. Ona sama si uvedomuje pri práci v domove hodnoty života, zdravia a hovorí, že často tie svoje problémy dokáže hodiť za hlavu vďaka práci s mentálne či telesne postihnutými. „Milujem svoje povolanie, chýbali by mi títo ľudia a táto práca ma skutočne baví. Chcela by som, aby tieto ženy a dievčatá žili taký život, ako mám ja. Na druhej strane ony mi dávajú veľa. V domove cítim nádhernú energiu a veľa z nej si beriem aj domov.“
