„Tu som, poďte do izby,“ ozvalo sa za dverami drobučkej drevenice, postavenej podľa nápisu vyrytého do trámu v roku 1830 v Liptovskej Porúbke. V posteli útlučká starenka párkrát na mňa zažmurkala a spustila: „Hanka nie je teraz doma, príďte, keď sa vráti z poľa.“ Ja nechcem Hanku, prišla som za vami, odpovedám a bystré oči si ma neveriaco premerajú. „Jóóój, čo už ja, nič si nepmätám a ťažko sa mi rozpráva, v hlave mi hučí, nohy neposlúchajú, odumreli mi a ani nevidím dobre. Tu si len plagátiky pozerám,“ a ukazuje na časopisy, ktoré má rozložené okolo seba. „Čítať nevidím, len niektoré písmená v nadpisoch rozoznám. A televízor nechcem zapnúť, keď tu Hanka nie je, čo by som s ním robila, ak by sa dačo stalo, vypnúť ho sama nedokážem. A iba hučí.“ Hanka je dcéra storočnej starenky Anny Madudovej, za slobodna Kočtúchovej, ktorá napriek tomu, že spočiatku nechcela rozprávať, odrazu úplne jasným a zvučným hlasom odvíja svoj život. Dokonca keď vytiahnem fotoaparát, pravou rukou si upraví vlasy ako mladučké dievča, zažmurká na mňa, akože: je to dobré? a hanblivo pozrie do periny.
Celý život ťažko pracovala
„Veľa sme sa s mužom narobili, to sa nedá ani vypovedať. Do poľa som chodila, držali sme doma kravu, teľa, prasa, ovce. Seno sme chodili dorábať vysoko na lúky a odtiaľ som ho na chrbte v plache znášala. Zaviazala som rohy plachty a nabrala do nej, koľko som uniesla. Veľa sme sa narobili... Ale muža som mala dobrého. Na gátri robil, šikovný bol, aj múdry bol, páni ho chceli do kancelárie, ale on ostal pri dreve. Chytro sa pominul...“ a čakám, že povie vek manžela Jána, ktorý si raz večer vedľa nej ľahol, niekoľkokrát ťažko vydýchol a odišiel. Povie – mal sedemdesiatpäť rokov, a ja si uvedomím, že rozmýšľa v iných časových kategóriách ako my. Pre ňu je sedemdesiatpäťka mladý vek. „Už nemám ani kamarátky, všetky pomreli, a čo som ich mala! Cítim sa veľmi sama, nemôžem spať ani cez deň, ani v noci, a to mi je potom jedna hodina ako sto rokov.“ Útle ruky zložené na perine, občas chytí hrebeň, ktorý jej dcéra Hanka nachystala, aby sa sama učesala, aj ho zdvihne k hlave, ale spomienky prichádzajú, ruka s hrebeňom klesne znovu do perín a starenka rozpráva: „Kým som sa vydala, robila som v záhradníctve, ale musela som posluhovať aj paničke. Poriadiť, vodu zo studne naťahať a nanosiť do domu, jój, narobila som sa tam. A za tridsaťpäť korún na mesiac. Potom som robila na družstve pri teľatách, a tak mám aj starobný...“
Pekný manželský život
„Už sa chystám zomrieť. Prosím Pána Boha, aby ma vzal, pomodlím sa. Ťažko je mi tu, ani jesť mi nechutí, nemôžem sa na jedlo ani pozrieť, ale lakošná som bola celý život, od malička. Nezjedla som hocičo. Mäso som nemala rada, ani zajace, ani sliepky, ani ryby. Sladké hej.“ Ale hneď si spomenie, v akej biede kedysi vyrastala a ako chodila do roboty o jednej kôročke a s fľaškou čaju. Otca jej pravdepodobne zabili na robotách v Ružomberku. Doniesli ho domov celého zamazeného a krvavého, asi chlapi v krčme, ale vtedy sa to vraj nevyšetrovalo. Mala len šesť, sestra štrnásť a brat tri roky. A kdeže sa mama mohla druhýkrát vydať s troma deťmi? Vyrastali bez otca a aj mama sa podľa nej skoro pominula. Anička mala tridsať, keď odišla. A ona sama sa v tridsiatke aj vydávala. „Dlho som dievčila, nechcela som sa vydávať, nemala som na to rozum. Ale môj bol trpezlivý, vydržal na mňa čakať sedem rokov. Svadba nebola žiadna, zobrali sme sa pri svedkoch a ani obrúčku mi nedal. Bol chudobný a prišiel bývať ku mne. No nikdy sme sa nehádali, nikdy ma neudrel. Deti mal veľmi rád. Tri sme mali, dve dievčatá, jedného chlapca, ale on sa ich vždy zastal, nemohla som na ne nič zlé povedať. No boli to dobré deti, aj dnes. Hanka býva tu so mnou, druhá dcéra je v L. Hrádku, chlapec v Martine. Dnes šli švábku kopať, aj syn z Martina prišiel, aby pomohol. Mám dobré deti.“ Vtom si spomenie na sestru Karolínu a dodá, že ona zomrela stodvaročná, potom sa zasa vracia k svojmu životu a hovorí o tom, že doma mala vždy čisto, všetko rada robila okolo domu a detí, aj „dekničky“ vyšívala.
Oslavy storočnice
„Nepamätám si, ako som oslavovala sto rokov a ani neviem, či som si pripila,“ snaží sa spomenúť na svoju storočnicu, no zdá sa, že lepšie jej ide spomínanie na mladosť, ako sa v mysli vrátiť chvíľu dozadu. „Celú komédiu vykonali,“ dodá k svojej stovke a hneď sa vráti k zdravotným problémom. Pritom zovrie pravú dlaň do päste a búcha ňou do ľavej dlane, keď rozpráva, ako jej nedá dakedy dýchať, ako jej srdce šklbe a ako je jej, jóóój, dlho. „Tablety nejem, len dakedy od bolesti. Ani som ich nikdy nejedla, človek od nich iba osprostie. Aj Hanka vraví, čím menej tabletiek, tým lepšie.“ Vraj keby tu bola Hanka, viac mi porozpráva, ona je taká vravečka. Tak sme si na dcéru storočnej Anny Madudovej Annu Müllerovú, Hanku - vravečku počkali: „Mama vždy videla len prácu, čo si na ňu od decka pamätám, prvšia bola len robota. Vždy vravela, že je hriech, keď človek nerobí. A keď nerobila na poli, či na družstve, chodila párať perie, doma priadla. Ťažký život mala, otec jej skoro zomrel, jej brat mal devätnásť rokov, keď odišiel asi na zápal slepého čreva. A tak nechcel umrieť, až po stene sa driapal... veľmi za ním ľútila.“ Dcéra Hanka si chce spomenúť na mamu aj inak ako len v robote, ale možno ju nikdy naozaj nevidela oddychovať. „Bola taká po svojej mame. Ani tá nikdy neoddychovala. Žila roky sama s tromi deťmi, ale grajciariky vedela našetriť, aj tento domček po prvej vojne zreparovala, na „dachu“ je ešte dodnes rok opravy – 1927. Chodila právať paničkám do Hrádku a vždy si poskrúcala aj dáku kabanku alebo košieľku a u pánov oprala. Ale nesmeli vidieť, že to robí. Tak šetrila mydlo, doma sme prali so sódou. Neviem si ani predstaviť, ako mohli tak žiť, veď podporu nemali žiadnu. A keď aj dostali v meste kúsok chleba, predali ho. Živili sa mliekom od kravy, ktorú chovali, a švábkou.“
Stovku oslávili v rodinnom kruhu, ale nie všetci sa stretli, pretože niektoré vnúčatá sú rozbehané po svete. Má šesť vnúčat, tri pravnúčatká, jedného prapravnuka a dobrú pamäť. „Pamätá si všetky dátumy, termíny, sleduje čas a kalendár, spomenie si na všetky sviatky. Čísla to je jej,“ obdivuje Hanka pamäť storočnej maminy.
Autor: DagmaRA
