Stoosemdesiat kilometrov po vode, desať kilometrov po súši, osem dní a sedem nocí, trinásť študentov, šesť lídrov, kanoe, slnko, komáre, pot... Takto asi v skratke vyzerala naša výprava po jazerách centrálnej časti Kanady. Rotary club Liptovský Mikuláš totiž aj tento rok sprostredkoval takzvané short-termy (krátkodobé pobyty) v zahraničí mladým ľuďom liptovského regiónu. Možnosť vycestovať som dostal aj ja a vybral som si spoznávanie života, kultúry, ľudí a prírody kanadskej časti Severnej Ameriky. Konkrétne Ontário a asi šesťtisícové mestečko Sioux lookout.
Cesty tínedžerov z Estónska, Fínska, Švédska, Dánska, Česka, Rakúska, Talianska, Belgicka, Francúzska, Brazílie, USA a Kanady, vrátane mňa ako zástupcu Slovenska, sa postupne stretli na tomto kedysi Indiánmi obývanom území. Spájalo ich odhodlanie a túžba zažiť niečo výnimočné, dobrodružné a extrémne. Celý čas pred cestou som žil v tom, že ideme splavovať divokú rieku, i keď sa mi nezdalo, že by to bolo aj pre menej skúsených. Nakoniec sme sa po trojdňovom tréningu vybrali splavovať jazerá. Jazerá? Človek si pomyslí, že to muselo byť o ničom. Ale protivietor na otvorenom jazere vie narobiť ťažkostí možno aj viac ako dravá rieka.
Po úvodnom ceremoniáli v miestnom Rotary clube nám slávnostne odovzdali našich najbližších priateľov na desať dní – pádla. Na tréningu v krásnej prírode rekreačného centra Cedar bay – (Cédrová zátoka) sme si skúšali naloďovanie, vyloďovanie, pádlovanie, záchranu v prípade prevrátenia, prenášanie kanoe a kempovanie.
Obkľúčení kanadskými národnými vtákmi
Školským autobusom sme sa dopravili na miesto určenia. Teda takmer, lebo nás čakala prvá takzvaná portage (portáž), čiže prenos materiálu, v tomto prípade asi dvesto metrov k prvému jazeru Minchin lake. Kanoe sme posadili na vodu, do stredu každého sme nahádzali veci a jedlo na najbližších osem dní. Materiálu bolo veľa, jedlo a osobné veci pre devätnástich ľudí. Rozdelili sme sa do lodí a prvý záber pádlom odštartoval našu výpravu po ťažko čitateľných stopách (na vode sa ťažko „čítajú“ stopy) Winetoua a spol. Deväť člnov, z toho jeden špeciál (princess seat) sa kolísavým spôsobom pohybovalo po hladine a za šplechotu pádiel a spevu, aj slovenského, sa blížilo k prvému campsite-u (táborovému stanovisku), ktorý bol na výbežku American pointu, jedného z ostrovov. Romantika, ale nebolo to až také ľahké. Každý deň nás čakalo pätnásť až tridsať kilometrov pádlovania v kanoe. Sem-tam sa pritrafila aj nejaká portáž. Takže opäť prenášanie materiálu v dvoch približne dvadsaťkilogramových batohoch - jeden na chrbte, druhý na hrudi, v rukách zopár pádiel, prípadne plynové bomby na variče, alebo záchranné vesty a okolo seba húfy komárov. Tie nazývajú aj kanadskými národnými vtákmi, ktoré celý rok čakajú na turistov, aby sa nacicali na celé ďalšie obdobie.
Kempingový stôl bol luxusom
Denný program bol v podstate monotónny, ale podmienky monotónne rozhodne neboli. Veľké vlny, jemný dážď, slnko, občasné toky, piesočné pláže, kamenisté pláže...
Človek si myslí, že v takej divočine, to aj divoko vyzerá, ale prvé tri miesta, kde sme táborili boli „luxusne“ vybavené. K dispozícii sme mali dokonca kempingový stôl, stôl na čistenie rýb, prichystané drevo, ohnisko, plynové bomby a variče. To preto, lebo sme sa nachádzali v rybárskych oblastiach, kde rybári pravidelne prichádzali vypitvať nachytané ryby a zaobedovať si v peknom prostredí. Po troch dňoch strávených v „štvorhviezdičkových“ campsitoch sme však prišli k naozaj divokému miestu. Bolo síce vidno, že tam noha bielych alebo červených tvárí už párkrát stupila, ale viac nič. Museli sme si postaviť prístrešky proti vetru a dažďu a dokonca aj latrínu z dvoch dosiek pribitých na stromy, záchodového sedádka a clony. Mimochodom, sedátko sme stále nosili so sebou. Veľkou kopou machu sme zakrývali to, čo naše žalúdky a črevá nespotrebovali, kvôli tomu, aby tam nebol zápach, ktorý priťahoval agresívne štípajúce muchy. Ďalšími aktivitami bolo umývanie riadov, rozkladanie stanov, príprava jedál z prevažne dehydrovaných surovín. Na varenie a pitie sme používali vodu z jazera, ktorá bola prekvapivo čistá. Tí zručnejší ulovili aj zopár rýb, ktoré sme si dávali ako dezert. Večer sme si posedeli pri ohni a ráno nás čakala príprava raňajok, balenie, skladanie stanov a prístreškov i latríny. Opäť všetko naukladať do člnov a hor sa na ďalšiu jazdu v kanoe. Keď sme niekde „zakotvili“ využili sme prekrásnu prírodu a teplú vodu aj na okúpanie sa v jazere.
Do pása zaborený v bezodnom bahne močiara
V predposledný deň sme museli zdolať dvojkilometrovú lídrami nazývanú killer portage s močiarom uprostred. Z nevedomosti som sa vybral priamo cez močarisko a do pása som sa zaboril do bezodného bahna. Našťastie sa mi podarilo odtiaľ vytiahnuť. Posledný deň výpravy sme pospomínali na zážitky, hrboľatý povrch pod spacákmi, i na tie nešťastné komáre.
Ale to ešte nebol ani zďaleka úplný koniec pobytu. Ďalší deň nás čakalo umývanie, čistenie, dávanie do poriadku všetkého, čo sme mali na ceste. Večer bol však oveľa príťažlivejší. U jedného z miestnych Rotariánov, ktorý býva s rodinou, podobne ako i tretina obyvateľov Sioux Lookoutu, pri jazerách, sme si skúsili vodné lyžovanie, kneebording (na doske, ktorú ťahá čln sa kľačí) a tubing. Ďalší deň sme výstupili na najvyšší vrch v okolí, z ktorého je výhľad na celé mesto. Hydroplánom sme absolvovali okružný let ponad Sioux. Pred oficiálnym ukončením som uvaril domácim bryndzové halušky. Síce so syra, ale chutili im. A to som varil prvýkrát v živote. Po vyhodnotení pobytu, prišli na rad sentimentálne chvíľky: podpisovanie pádiel, pozeranie fotografií, posledné rozhovory s novými priateľmi.
Na záver chcem ešte pripomenúť, kde som býval v čase, keď som nesedel v kanoe a neplavil sa po jazerách. Ešte predtým, ako som sa dostal do Sioux, som musel jednu noc stráviť v Toronte, lebo najbližší letecký spoj som mal až na ďalší deň. V skutočnosti som bol veľmi rád, že som tam mohol byť, lebo som stretol dvoch úžasných ľudí, manželov Tóthovcov, ktorí sa o mňa postarali a ukázali mi aspoň časť tohto veľkomesta. Po príchode do Sioux sa ma ujali Hochstedlerovci, na ktorých mám len skvelé spomienky. Býval som u nich doma a ako veriaci som bol veľmi rád, že som si mohol pozrieť ako to tam „fičí“ v kostole a ešte pred tým zažiť úplne cool atmosféru punk-hardrock-kresťanského koncertu, ktorý usporiadala aj skupina na čele s Evanom, ich synom, pri príležitosti vydania prvého albumu. S nimi som prežíval veľmi požehnané chvíle, ktoré napĺňali celý môj pobyt v Kanade. A tak som vďaka liptovskomikulášskemu Rotary clubu mal možnosť vidieť nielen kúsok Kanady, ale aj šancu spoznať skvelých a zaujímavých ľudí.
Autor: Ján Blcháč ml.
