„U nás nikdy nebolo núdza o zážitky,“ začala rozhovor Helena Keňová z Liptovského Mikuláša, „mám totiž na krku troch chlapov.“ Pred vyše dvomi rokmi jej doniesli do bytu ženskú posilu. Ale akú! Škorpiónku Adelu. Do bytu na Podbrezinách sa dostala až z Iraku. Hoci pani Helena netajila obavy a hrôzu z jedovatého tvora, chlapi ju prehlasovali a presvedčili, že na tom, mať v byte mláďa škorpióna, nič nie je. Na Adelu, dnes už členku rodiny, nedajú dopustiť, a aj pani Helena si už zvykla na škorpióna - šťúra z triedy pavúkovcov. Napriek tomu keď sa vráti domov z práce, najskôr vždy skontroluje, či sa škorpiónka nevybrala na výlet. Istota je istota. Susedia sa však nemajú čoho báť. Na svete žije niekoľko stoviek druhov škorpiónov, smrteľne jedovatých pre človeka je len jedenásť druhov. Adela, našťastie, medzi ne nepatrí. „Ani pri čistení terária sa s ňou nemaznáme, dotyk by nebol príjemný,“ vysvetlila pani domu. Ako sa Adela stravuje? Jedálny lístok škorpiónej slečny tvoria kobylky, muchy a iné druhy hmyzu. Požiera ich výlučne živé a potme. Zhodli sme sa, že asi preto, aby nevideli, koľko zje. Niektorí chovatelia chodia do chovateľských potrieb kupovať granule pre korytnačky, vtáčí zob, náročnejší sladkosti pre psov. Keňovci živé kobylky a hmyz. Spotreba Adely ako jedného z najodolnejších tvorov je jedna, dve kobylky za dva týždne. Pátrali sme aj po pôvode mena pre tohto netypického domáceho miláčika, ale sympatická mama milovníkov zvierat striktne vylúčila, že starší syn, ktorý jej túto radosť priniesol do „kráľovstva“, ju pomenoval po priateľke. Adela je jedným z príkladov, že láska človeka k zvieratám všetkých druhov trvá aj v dnešnej dobe.
Autor: Eva Okoličániová