V poslednom čase sa množia stretnutia najväčšieho dravca slovenských hôr s človekom. Útoky medveďov na zberačov lesných plodov sa dramaticky znásobujú. Dôvod je jednoduchý – dvojnohí zberači lesných plodov sú ako kobylky. V lese vyzbierajú všetko, čo im príde pod ruku a hladným medveďom neodstáva nič iné, len schádzať stále do nižších polôh lesa, kde častejšie stretávajú človeka. A pod vplyvom viacerých podnetov potom dochádza k rôznym atakom.
„Prícestná“ ponuka bez postihu
Tento problém sa dá vyriešiť pomerne jednoducho. Najprv sa však musíme zamyslieť nad tým, prečo sa z ľudí stali „lesné kobylky“. Veď vo viacerých zákonoch sa píše, že ľudia môžu zbierať lesné plody len pre vlastnú spotrebu. To je fakt, ale prax je iná. Štát toleruje firmy, ktoré vykupujú čučoriedky, brusnice, huby, žiadneho postihu sa nemusia obávať ľudia predávajúci lesné produkty priamo pri cestách. Tvrdenie, že ide prevažne o deti, ktoré nie sú podľa zákona postihnuteľné, je alibistické. Ak by kontrolné orgány (polícia, hygienici, obchodné inšpekcie...) využili všetky kompetencie, ktoré im dáva zákon, ak by prijali opatrenia, ktoré by obmedzili možnosť takéhoto predaja (napríklad formou inštalovania dopravnej značky zákaz zastavenia na úsekoch najčastejšieho „prícestného“ predaja), situácia by sa určite zlepšila.
Uvedomme si totiž jedno - ak by ľudia nemali kde a komu predať to, čo v lese nahrabú, „ukradnú“ medveďom, nechodili by každý deň do lesa a nevracali by sa z neho s plnými vedrami čučoriedok, s plnými košíkmi húb. Veď žalúdok máme len jeden a nevážime tonu (aj tak je módnym trendom chudnutie).
Zákonná absurdita v praxi
Na druhej strane však treba odmietnuť „extrémistické“ opatrenia na zamedzenie zberu lesných plodov, ktoré sú nelogické, smiešne, ba až hlúpe. Niektoré spoločenstvá urbárnikov napríklad vyháňajú ľudí z lesa, o niečo podobné sa snaží aj slovenská legislatíva. Vstup do lesa obmedzuje najmä ochranársky zákon. Podľa neho je zakázané vstúpiť voľne do lesa v celých Nízkych Tatrách, Vysokých Tatrách, Malej Fatre, Veľkej Fatre, Slovenskom krase, Poloninách a v Slovenskom raji. V týchto lokalitách sa človek môže prechádzať len po turistických chodníkoch. V podstate to teda znamená, že na území takmer celého Liptova sa nesmie do lesa vstupovať. Ako je potom možné, že práve v Liptove sú vyhľadávané lokality pre zber húb a ostatných lesných plodov, pri cestách zastavujú vodičov počerné deti s plnými košíkmi húb? Žeby rástli na turistických chodníkoch?
Nie, nie je to pravda, je to rovnaký nezmysel ako zákon, ktorý určuje prakticky nekontrolovateľné nariadenia. Od veky vekov ľudia z podhorských dedín chodili do lesa, voľný vstup do neho je na Slovensku platný od čias Márie Terézie. Dnešný absurdný zákaz nikto neberie vážne, dokonca aj ochranári a „strážcovia“ lesov nad ním ohŕňajú nos.
