Jednou z najobľúbenejších a najvďačnejších letných brigád je pre milovníkov prírody a zážitkov, sprevádzanie turistov po jaskyni. Práve Demänovská jaskyňa slobody, kde som strávila prakticky celé leto, je najnavštevovanejšou jaskyňou na Slovensku. Každý deň tam zavíta v priemere tisícpäťsto turistov z celého sveta. Najviac je Slovákov, Poliakov a Čechov. Nádherou jaskyne zostali očarení aj Američania, Nemci, Francúzi, Iránci, Fíni, Estónci, Holanďania, Rusi a mnohí ďalší.
Tak ako návštevníci jaskyne, ktorí prekonávajú prevýšenie osemdesiatpäť metrov v príjemných siedmich stupňoch a na tradičnom okruhu zdolávajú deväťstotrinásť schodov, svoje si užijú aj sprievodcovia. Majú za úlohu spraviť turistom pútavý výklad, ozvláštnený vtipmi a legendami, ale zároveň ich vystríhať pred šmykľavými schodmi, upokojiť pri výpadku prúdu, čo sa stáva len zriedka. Predovšetkým však musia ochrániť jaskyňu, ktorá patrí pod piaty, najvyšší stupeň ochrany, pred turistami. Najprísnejšie zákazy sa týkajú krasovej výzdoby. Dôvod? Jeden centimeter krasovej hmoty narastie zhruba za sto rokov.
Napriek tomu, že sú výklady v cudzích jazykoch nahraté a „len“ sa púšťajú, aj tu sa, zase raz, perfektne potvrdzuje, že ovládanie cudzích jazykov je neodmysliteľné. Zahraničných turistov naša krajina a jej bohatstvo zaujíma, a neraz sú sklamaní, ak sa nemajú možnosť so sprievodcom porozprávať. Jazyková bariéra je pekná mrcha. Ale ak je na jednej, aj druhej strane snaha, všetko sa dá, keď sa chce. Aj prekonať túto prekážku. Zo štatistík síce vychádza, že ľudia sú cez dovolenku milší a uvoľnenejší ako obyčajne, nie je to tak vždy. Potom nestačí ani znalosť jazyka. Potrebné sú železné nervy a ľadový pokoj!
O českých turistoch som sa napočúvala celé romány. Sprievodcu sú schopní celú hodinu, koľko trvá prehliadka tradičného okruhu, zavaľovať otázkami všetkých druhov: „Skáče se tady Free Jump? Máte tady skladište vína? Mně by jen zajímalo, kolikrát do týdne máte chřipku?“ Ale nie je Čech ako Čech! Krásne bolo, keď som sa viezla domov autobusom s českými deťmi, čo boli v jaskyni na výlete. S učiteľkami sme rozoberali, ako sa im v Liptove páči, keď sa jedna z nich otočila k vykrikujúcim deťom a zrevala: „Děcka, máme tady návštěvu ze Slovenska, nechovejte se jak burani!“ a pokračovala „Já sem to vždycky říkala, my sme se nikdy neměli rozdělit!“ Milo tiež na návštevu jaskyne reagujú ostatní naši českí bratři: „To Slovensko je také krásné! Vy tady máte všecko!“ Zahanbiť sa nedávajú ani Slováci. Väčšina je patrične hrdá, veď čo je doma, to sa počíta. Horšie je to s takými, čo jaskyňu navštívia len preto, že v škaredom počasí nemajú kam ísť. Podľa toho to potom aj vyzerá. Je škoda, že si niektorí nevážia, čo nám bolo nadelené, bez toho, aby sme sa o to nejako zvlášť pričinili.
Potešiť vie aj nevinná otázka od našich severných susedov, ktorých zaujíma vek kvapľov: „Prosze pani, ile lat maja te sople?“ Veľmi jednoducho sa dá pomôcť aj sprievodcovi ku chvíľkovej zástave srdca, keď sa poľské turistky, obuté v žabkách, v polovici trasy informujú: „Prosze v jakej jestesmy jaskyni?“
Svoje čaro majú tiež preklady výkladu, keď je so zahraničnými turistami slovenský sprievodca. Oplatí sa najskôr prekonzultovať so Slovákom, čo je schopný preložiť, lebo potom to môže skončiť tak, že okolo žaby z vápenca stojí smejúca sa sprievodkyňa po jaskyni, vedľa nej zaskočený sprievodca Francúzov, ktorý si síce natrénoval mená všetkých horských zvierat, ale za ten svet nevie, ako sa povie po francúzsky žaba, a húf Francúzov, ktorí sa zmätene pýtajú, či tá kamenná vec má byť vták. Nemá...
Súčasťou brigády v jaskyni nie sú len povinnosti, ale aj každodenné radosti. Zábava musí byť vždy a všade. Prekvapenia stoja za to! Flexibilitu, rýchlosť reakcií a stupeň odolnosti, okrem litovských návštevníkov, testujú aj „nástrahy“ kolegov. Treba hľadať skryté veci, skrinku, dávať si pozor na kvalitu čaju, každý podozrivý pohyb či spiklenecké mrknutie. Prechádzať sa s fľašou vody v ruke sa ľahko môže stať osudným. Nie je to len o „vtípkoch“, ale aj pomoci, podpore, rozoberaní asi všetkých tém, ktoré existujú. A tak „partia banditov, žijúcich v horskom hoteli“, stáli sprievodcovia a „šéfstvo“ spolu s brigádnikmi, existuje celé leto ako rodina. Platí všeobecné vlastníctvo, uznáva sa niekoľko druhov proti/systémových hesiel a pravidlo Silnejší a rýchlejší vyhráva. Nikto takto strávené prázdniny neľutuje. Stačí sa opýtať exsprievodcov. Niektoré veci sa totiž nemenia!
