Takmer každá tretia mamička v Liptovskom Mikuláši a okolí má svoju ratolesť prihlásenú v niektorom z odborov Základnej umeleckej školy (ZUŠ) Jána Levoslava Bellu. Okoloidúci často počujú z budovy ZUŠ-ky vychádzať rôzne melódie. Čo sa deje za jej múrmi?
Cez prázdniny sa učili pedagógovia
Vedúcou tanečného odboru je Alena Štulrajterová, ďalšou pedagogičkou Jana Bachtíková. Stretli sme sa aj s legendou odboru, Elenou Chovanovou. Minulý školský rok v tanečnom odbore ukončilo vyše 360 žiakov prvého (malí) a druhého stupňa (veľkí). Spomínané tanečné pedagogičky považujú za dôležité to, že liptovskomikulášska ZUŠ-ka je známa zameraním na moderný, súčasný scénický tanec. Predstavenia, ktoré so svojimi žiakmi pripravujú, sú zvláštne tým, že majú dej alebo aspoň princíp. „Učíme deti orientácii a schopnosti pohybovať sa na javisku. Je ťažké urobiť zo sto detí jeden fungujúci celok.“ Áno, je to ťažké, ale už veľakrát sme mohli vidieť, že to stojí za to – napríklad v tanečných rozprávkach Soľ nad zlato, Neberte nám princeznú, a celovečerných predstaveniach Obrazy a stretnutia či Protiklady a tiež záverečný koncert s dielčími choreografiami.
Zaujímalo nás, ako sa choreografia pripravuje. Alena Štulrajterová hovorí: „Nie je to tak, že si sadnem do obývačky a vymýšľam. Môže sa stať, že mi niečo napadne v obchode, ráno, večer...“ A Jana Bachtíková dodáva: „Veľkú úlohu zohráva aj tvorivá práca s deťmi. Aj oni tam vždy pridajú niečo svoje.“
Zdalo by sa, že všetko ide ako po masle, ale pedagogičky majú jeden problém. „Kvalitnej, dobrej hudby pre deti je veľmi málo. Keby niekto chcel takúto hudbu tvoriť, privítame to.“
Tradíciou tohto odboru je aj letná tanečná škola. Koná sa posledný augustový týždeň a zúčastňujú sa na nej aj zahraniční profesionáli. „Aj my, pedagógovia, tam ako seminaristi, učíme sa nové techniky,“ vysvetľuje Alena Štulrajterová. „Súčasťou je aj kompozičná dielňa, ktorej výsledkom je vždy predstavenie,“ dopĺňa Jana Bachtíková. Takýmto predstavením bolo napríklad Spomienky synagógy v roku 2000.
Pedagogičky svoju prácu v ZUŠ-ke zhodnotili takto: „Deti poobede robia to, čo ich baví, chodí ich sem veľa a dobrovoľne. Aj keď nie zo všetkých vyrastú profesionáli, získajú veľa zručností, naučia sa prijímať umenie. Pre nás je práca aj koníčkom a teší nás.“
Na dôvažok sme mohli nakuknúť do miestnosti s pokladom – s kostýmami. Šaty, sukne, nohavice, trikoty všetkých farieb. Boli starostlivo odložené a dúfajme, že sa už nebude opakovať podobná nepríjemnosť ako v deň posledného koncertu, kedy nejaký „dobrák“ pár z nich zobral zo šatne a prisvojil si ich.
Pokreslené steny v nemocnici
K ZUŠ-ke patria aj detašované pracoviská, napríklad výtvarný a literárno-dramatický odbor sídlia v budove na Pišútovej ulici. Vybrali sme sa aj tam a medzi farbami, plátnami, pestrými látkami či tkáčskymi krosnami sme sa stretli s vedúcou výtvarného odboru, Milicou Podstrelencovou.
Činnosť odboru je zameraná na grafickú tvorbu, ale otvorili aj kurz fotografie pre dospelých. Na novú keramickú pec sú zjavne všetci hrdí. „Pán riaditeľ sa o nás stará,“ usmieva sa Milica Podstrelencová, ktorej žiačky sú také usilovné, že si chodili odburávať stres ku keramickému kruhu aj cez prázdniny. „Tak je to s viacerými. Niekedy prídu s tým, že to už bez tvorenia nemôžu vydržať.“ S kurzom keramiky je trochu problém, pretože záujem je veľký, ale priestorov je nedostatok. „Keď sú žiaci produktívnejší, nemáme ich tvorbu kde uskladniť a nestíhame recyklovať,“ vysvetľuje Milica Podstrelencová.
Dostali sme sa aj k tomu, čo vedúcu výtvarného odboru trochu mrzí. „Keď sme posielali práce žiakov na súťaže, stávalo sa, že ich deti nedostali späť. Snažíme sa totiž žiakom všetky ich práce vrátiť.“ Tak ako žiaci ostatných odborov, aj výtvarníci dosiahli viaceré úspechy na rôznych súťažiach, napríklad Cenu Turčianskej galérie, štyria žiaci získali ocenenie na Bienále fantázie v Martine, úspešne sa zapojili do medzinárodnej súťaže grafiky v Toruni. „Ale snažíme sa nájsť v zapájaní sa do súťaží mieru, pretože niektorí žiaci sú tu šesť-osem rokov a témy na súťažiach sa opakujú.“ Na ďalších mladých umelcov sme natrafili aj v triede Aleny Kmeťovej.
Výtvarný odbor sa zapája aj do rôznych projektov, napríklad pomaľovali steny detského oddelenia v liptvoskomikulášskej nemocnici s poliklinikou, alebo výstava všeobecne známych diel významných autorov, ktoré žiaci upravili podľa svojej fantázie. Milica Podstrelencová s ostatnými pedagógmi sa snažia čo najviac rozvíjať samostatnosť a kreativitu žiakov. „Držím sa Komenského myšlienky: Pomôž mi, aby som to urobil sám. Takže ja nikdy nezasahujem do žiakovej práce. Pretože jeho dielo by malo byť čo najviac autentické.“
Z divadla sa „nevynáša“
Vedúci literárno-dramatického odboru Peter Danko sa rozhovoril, že v odbore má nedostatok chlapcov a tiež problém s priestormi. Strop v triede bol netradične nízky, veľmi nevhodný pre trojmetrové kulisy. Odbor má ešte rezervy, v júni končilo školský rok osemnásť žiakov. Možno si deti a ich rodičia ešte nevšimli, že aj takýmto spôsobom sa môžu zoceľovať a pripravovať na ďalší život. „Pripravujeme ich aj na prácu vo verejnej sfére, cibríme ich vystupovanie, vyjadrovanie, prednes a dávame im možnosť samostatne tvoriť.“
Peter Danko usmerňuje svojich žiakov aj vo výbere literatúry, hádam môžem prezradiť, že Charlesa Bukowskeho by odporučil len ako súkromná osoba, nie ako pedagóg.
Čo-to sme sa dozvedeli aj o plánoch literárno-dramatického odboru na tento školský rok, ale z divadla sa nevynáša... Tak prezradíme len, že žiaci prvého stupňa si pripravujú vlastnú rozprávku a druhý stupeň sa predvedie s výberom poézie nemeckého novátora Bertolda Brechta.
Z rozprávania riaditeľa Ľubomíra Rašiho vyplynulo, že umenie má v jeho živote nezastupiteľné miesto. „Umenie má svoju vážnosť, je pre ľudí a reaguje na požiadavky doby. Je úžasné, že dnes sa mladý človek môže svetového umenia dotknúť, môže vidieť Sixtínsku kaplnku, benátsky chrám Sv. Marka...“
Počas rozhovoru sme si všimla, že v riaditeľovej kancelárii sú na stenách povešané diplomy a ocenenia, o ktorých sa vyjadril, že to je len zlomok, lebo sú ich desiatky a kancelária by sa nimi dala vytapetovať. To svedčí o úspešnosti školy a jej študentov. „Na koncertoch a podujatiach zvyknem ďakovať rodičom. Za to, že škole zverili to najcennejšie, čo majú – svoje deti. A zároveň tým dali dar aj im.“ V škole sa študenti učia rozpoznávať krásu, tvoriť ju a tešiť ňou ďalších ľudí. Vyjadruje to aj myšlienka: Od estetiky k etike. „Je veľký predpoklad, že kto robí umenie, je aj dobrý človek,“ hovorí Ľubomír Raši.
