„Najviac ma štve bivakovanie, keď turisti prespávajú na hlavnom hrebeni. Mnohí, najmä z Česka, tu neminú ani korunu – nie, žeby človek chcel, aby tu míňali hory-doly. Kúpia si lístok z Prahy až do L. Mikuláša a za tri dni chcú prejsť Západné Tatry. Potraviny, ešte aj chlieb si donesú z Česka a na hrebeni nám vysypú konzervy. Ani v Čechách v národnom parku sa nesmie voľne stanovať. Kamzíky a svište strácajú v zime až 30-40 percent svojej váhy. Počas krátkeho leta musia nazbierať tukové zásoby, aby prežili zimu. Ale po hrebeni chodia denne stovky ľudí a tak kamzíky nemajú pokoj ani v noci,“ povedal Milan Ballo a pokračoval: „Bývali časy, že v doline bolo 40-50 kamzíkov, ale po revolúcii si každý vysvetľoval zákony po svojom a vďaka pytliakom aj bivakárom je ich tu v súčasnosti asi desať. Veľa kamzíkov som našiel v lavínach. Bivakári totiž prespávajú na miestach, ktoré využívajú aj kamzíky. Keď vidia stany, nejdú tam, hľadajú si pastvu inde a traverzujú aj lavínové žľaby. Veľakrát odtrhli lavínu a zahynuli v nej a turisti, ktorí spali v stanoch, možno ani nevedeli, kto by to aj priznal, že spôsobili také nešťastie. Najviac kamzíkov zahynulo pred vyše tridsiatimi rokmi, keď na Žiarskej chate oslavovali Silvestra. Hádzali delobuchy, strieľali svetlice, črieda kamzíkov prechádzala cez Baranec, splašili sa, spadli dole zľadovatelým žľabom a štrnásť sa ich zabilo. Nehovorím, aj kamzík sa môže pošmyknúť, ale keď nebolo toľko turistov, nebolo toľko kamzíkov v lavínach. Teraz kamzíkov hynie menej v lavínach, lebo ich stavy v porovnaní s predrevolučnými sú asi tretinové. Hrebeň Západných Tatier je v zime uzatvorený, všetky chodníky, okrem chodníkov k vysokohorským chatám. Skialpinisti majú vyčlenené areály - Červenec, Spálený žľab, Salatínsku dolinu a Žiarsku dolinu. Myslím si. Že v Západných Tatrách majú dosť veľký priestor a treba nechať časť prírody aj zvieratám, aby tam mohli prežiť najťažšie obdobie – zimu. Sú tam stále aj keď je fujavica a my sedíme doma v teple pri televízore. Najhoršie je, že čím ďalej, tým je dokonalejšia technika a veci, ktoré používajú – horolezecké mačky, čakany, stany, obuv, oblečenie... Mnohí si myslia, že keď si kúpia drahú výstroj, automaticky sú z nich horolezci a skialpinisti, podceňujú prírodu, preceňujú svoje sily a stávajú sa nešťastia. Následne sú záchranné akcie, lietajú vrtuľníky, záchranári chodia so psami a to má negatívny vplyv na zvieratá, ktoré tam žijú.“
Kamzík tatranský nežije nikde inde, iba v Tatrách, je chránený a za jeho usmrtenie hrozí pokuta až 300 tisíc korún. Napriek tomu sa stáva často korisťou pytliakov. Milana Ballu sme sa spýtali, či už nejakého pytliaka videl alebo chytil. „Priamo s kamzíkom nie. Profesionálnych strážcov v TANAP-e je v teréne iba šesťnásť, každý má na starosti plochu s výmerou 5-7 tisíc hektárov, takže to sa jednoducho nedá ustrážiť. Navyše je vyspelá technika, špeciálne ďalekohľady na nočné videnie, ticho strieľajúce zbrane, komunikačná technika a také zákony, aké sú. Ťažko sa to dokazuje. Keď pytliaka nechytíte priamo, ako pitve kamzíka a nenafotíte ho, povie – našiel som, a to je len tvrdenie proti tvrdeniu. Lovia ich kvôli trofeji aj kvôli bezoáru. Asi desať percent kamzíkov, teda približne každý desiaty, má v žalúdku takzvanú bezoárovú guľku, hrudku. Sú to nestráviteľné zmineralizované zvyšky potravy, kamzíky olizujú aj skaly, srsť. .. Ľudia kedysi bezoárovej guli pripisovali nadprirodzené schopnosti, verili, že je to afrodiziakum, že kto ju zje, bude odvážny, smelý, nebude sa báť chodiť po horách a podobné nezmysly. Kamzík je ozdobou našich hôr a pevne verím, že kvôli ľudskej hlúposti, ľahostajnosti, bezohľadnosti nevyhynie a zachováme ho aj pre ďalšie generácie.“
Autor: -bea-
