Utorok, 27. október, 2020 | Meniny má SabínaKrížovkyKrížovky

Nezabudla na Liptov ani na Osvienčim

Mŕtvych vozí „komando nosičov mŕtvol“ na kárach do krematórií. Dieťa narodené na revíri sa utopí, alebo zaškrtí, aby primár Dr. Mengele neposlal matku s nemluvňaťom do plynu. Mengelemu asistuje Ena, krásna, vysoká študentka medicíny z Prahy, a tá pomáha chorým kde a ako môže. Dve na revír odkomandované lekárky sú z Mikuláša. Jedna z nich je na pokraji zrútenia. Druhá, Magda, sa drží. Každý vie, že je lesbička, ale to, čo v malom meste vyvolávalo rozhorčenie, odsudzovanie a klebety, je tu v Brzezinke prijímané ako samozrejmosť. Magda je útechou umierajúcim a smrteľne chorým a spolu s Enou sa snažia „organizovať“ lieky z batožiny transportov a z esesáckej kliniky v hlavnom tábore Auschwitz I. Od Magdy som sa dozvedela, ako umreli Mikulášanky, odvezené do Osvienčimu prvým židovským transportom zo Slovenska roku 1942. Atlétka a horolezkyňa Ruth sa pre „neposlušnosť“ dostala do trestného komanda, kde mali všetci väzni na vrchnej ľavej strane chrbta prišitý červený fľak. Keď si vyhladnutá Ruth chcela odtrhnúť púpavu rastúcu pri ceste a vystúpila krôčik z radu, strelil ju esesák do červeného fľaku priamo do srdca. Hertha a Erika zomreli na týfus. Eva, červenovlasé pehavé dievča, patrila v Mikuláši k mojim obľúbencom... Pomáhala svojim spoluväzňom a oni ju obdivovali a milovali. Pretože bola výborná bežkyňa, dostala funkciu „kurýra“ a podarilo sa jej svojimi fyzickými a psychickými schopnosťami tak zhypnotizovať esesákov, že ju nechali žiť a volali ju Evička. Len smrť sa jej nepodarilo zhypnotizovať... Po nej umierali Mikulášanky jedna po druhej na vyhladovanie, vyčerpanie, v plynových komorách, na ostnatých drôtoch a na stratu nádeje...

Iboja Wandal-Holm prežila detstvo a mladosť v Liptovskom Mikuláši. Chodila do židovskej školy, v roku 1939 maturovala s výborným prospechom na Hodžovom gymnáziu. Keď začali na Slovensku prenasledovať Židov, rodičia sa ju snažili aj so sestrami zachrániť tým, že ju v roku 1942 poslali do Maďarska, kde bola situácia o čosi lepšia. Ale po čase ich zatkli a väznili v mnohých internačných táboroch. Prežila neskutočné útrapy aj koncentračný tábor v Osvienčime. Po vojne sa vrátila do L. Mikuláša, rodičov a súrodencov však doma nenašla... Od roku 1956 žije v Dánsku a v týchto dňoch oslávila svoje 85. narodeniny. Precestovala kus sveta, stala sa úspešnou spisovateľkou, poetkou, prekladateľkou. Napísala aj román Zbohom, storočie, v ktorom si spomína na svoje detstvo, Liptov, rodinu, koncentračné tábory... Jej spomienky nie sú len autentickým svedectvom doby, v ktorej žila, ale aj výzvou pre nás všetkých, aby sme nazabudli...

Legalizovaná krádež

Roku 1940 vypracoval tzv. Ústredný hospodársky úrad plán na odstránenie Židov z hospodárskeho života slovenského štátu a prevedenie ich majetku do árijského vlastníctva. Legalizovaná krádež, ukrytá pod názvom „arizácia“, vychádzala z rasovej teórie o práve nadčloveka „odžidiť“, očistiť spoločnosť od škodlivých podradných živlov. Občania sa rozdelili na arizátorov a na tých, čo nearizovali. Kradlo sa aj inak. Gardisti v čiernych uniformách a čižmách robili ľubovoľné domové prehliadky. Hľadali cenné predmety, skryté poklady, šatstvo a šperky. Odchádzali ovešaní kobercami a záclonami, s plnými náručiami obrazov, dečiek, váz, porcelánu, riadu, písacích strojov, rádií a aj predmetov potrebných pre každodenný život. Pri jednej z prehliadok, ktorej sa zúčastnili moji bývalí známi alebo len takí, čo ma zdravievali na korze asi preto, že ma vtedy považovali za hodnú pozornosti, ale teraz sa riadili heslom „Len im berte, čo si nahrabali!“, som stála opretá o stôl so skríženými rukami. Pozerala som s odporom na pootvárané skrine a z nich visiacu pokrčenú bielizeň, na vytiahnuté a povyhadzované zásuvky, na vyprázdnené police a na knihy, rozhádzané po zemi a odkopnuté do kútov. Cítila som odcudzenie a bolo mi zrazu všetko jedno. „Veď vy ste celkom obyčajní gauneri. Že sa nehanbíte takto verejne kradnúť!“ povedala som im úplne ľahostajná voči možným následkom. Pozreli na mňa, uchechtli sa a vypochodovali von. Len ja sama som sa asi cítila zahanbená ich barbarským počínaním.

Židom vstup zakázaný

Židom bol zakázaný vstup na kúpaliská, klziská, športové ihriská. Nesmeli chodiť do kina. Nesmeli navštevovať árijcov a árijci nesmeli prijímať návštevy Židov. Občanov, ktorí zákaz styku so Židmi nedodržiavali, volali „bielymi Židmi“. Vo večerných hodinách nesmeli Židia vychádzať z domu. Židovské deti smeli chodiť len do židovskej školy. Vyššie vzdelanie bolo zakázané. Cestovať sa mohlo len na osobitné povolenie a len v posledných vozňoch. V autobuse museli Židia stáť na zadnej plošine. Ak nebolo dosť miesta pre árijcov, museli vystúpiť. Židia nesmeli držať psov a museli nosiť žltú hviezdu na šatách, prišitú na mieste, kde bolo pod šatami srdce. Židovskí nájomníci mali prikázané opustiť byt, ak mal nežid o byt záujem. Židia boli podľa nacisticko-hitlerovského vzoru zbytočnými, každej potupe vystavenými, za neľudí považovanými, vykynoženia hodnými obetami fašistického velikášstva. A ja, jedna z ohrozených neľudskosťou, ale s dušou nedotknutou neprávom a nadávkami, som sa pohybovala prítomnosťou v hmle za mnou a hmle predo mnou a moje zostrené zmysly akoby samé od seba registrovali všetko, čo sa odohráva. Ešte dnes vidím velké čierne nápisy na múroch, na stenách, na kioskoch a na vyprázdnených výkladných skriniach: „Židia do Palestíny! Židovský bordel! Židia von!“ Ešte dnes počujem výkriky starcov, ktorým vytrhávajú bradu, dupot čižiem. Akoby zadnými dvierkami sa mi ešte do pamäti vkrádajú slová: „Všetkých Židov z Kežmarku pohádžeme do jarku!“ O mikulášskych si nepamätám, že by to boli spievali, ale keby im bolo prišlo na um, že Mikuláš sa rýmuje s gulášom, viem si predstaviť, čo by z rýmu urobili. O to hlasnejšie počujem refrén gardistickej pochodovej piesne „Rež a rúbaj do krve, nebude to poprvé...“ a jasne sa mi vybavuje zimomravý, nahý, starinárstvu podobný obraz miestnosti v Stoličnom dome, kde sme odovzdávali svetre a kabáty pre „zimnú pomoc“ a v ušiach mi znie ozvena vety, vyslovenej ministrom vnútra z balkóna toho istého Stoličného domu „Veď Židom skoro primrzne úsmev na tvár...“ ako akási predzvesť transportov do Poľska, ktoré začali v marci 1942.

Myslela si, že sú to pekárne

Vysoké komíny sme si všimli už predtým. Valil sa z nich hustý, čierny dym a šíril zvláštny, nepríjemný zápach nad celým táborom. „To je zápach spáleného mäsa, kostí a vlasov ľudí usmrtených v plynových komorách a spálených v krematóriách. Všetci tí, čo prišli s vami a prijali ponuku dať sa odviezť na nákladných autách, tak skončili. Milióny ľudí tak vyničili.“ Chcela som poprosiť Maju, aby prestala hovoriť, ale uvedomovala som si, že by mi jej mlčanie nepomohlo zbaviť sa mory táborovej skutočnosti.
„A ja som si myslela, že sú to pekárne, že tam hádam pečú chlieb,“ povedala som s beznádejným údivom nad vlastnou prostoduchosťou...
...Stali sme sa číslami... Dozvedeli sme sa, že selekcia znamená výber väzňov do plynových komôr, že stratiť okuliare znamená smrť, že zubná kefka je poklad, že citrón alebo mrkva je zázrak, že sa rôzne veci dajú získať len životunebezpečnou krádežou, lágrovým slangom zvaným „organizovanie“. V rámci absurdnej každodennej možnosti smrti bolo nebezpečné: byť starší, starý, alebo mať menej ako štrnásť rokov, ochorieť, byť v druhom stave, stotožniť sa s predstavou, ktorú mali o nás naši kati, a tak stratiť sebaúctu, nádej a vôľu prežiť. Dnes, po toľkých rokoch, ma ešte stále udivuje, že sa v tomto pekle plnom rôznorodých, každú chvíľu smrťou a vlastným pudom sebazáchovy ohrozených väzňov, nepodarilo odľudšťujúcej nacistickej mašine premeniť viacej obetí na svoj obraz...

Pokusní králici

Lilu a mňa zadelili do komanda na budovanie železničnej trate. Od rána prší. Mrzneme premočené na kožu. Vzali nám všetko civilné šatstvo a obliekli do modrosivopásikových uniforiem. Pod nimi sme nahé. Jeden z mojich drevákov má rozštiepenú podrážku. Brodíme sa blatom medzi ostrým kamením a veľkými mokrými hrudami. Kopeme, nakladáme na vozíky, ťažkými lopatami prenášame ťažkú zem... Len aby sme neochoreli! Len aby sme nedostali týfus alebo maláriu v tomto osvienčimskom močarisku. Len aby sme sa nedostali na revír!
Len veľmi zriedka a zázračne niektorá z „pacientiek“ na revíre vyzdravie pred dátumom určenom na zaplynovanie všetkých chorých. Revír je posledná stanica pre tých, čo radšej a pridlho chodili robiť s vysokou horúčkou, než by sa dali položiť na jednu z poschodových priční s ľuďmi chorými na týfus, dyzentériu, maláriu, s hnisavými ranami na tele, na nohách a na tvárach, na ktorých cez diery v zhnitom mase vidno obnažené bledé ďasna a zuby. Obväzy sú z toaletného papieru. Hnis a výkaly tečú z horných kójí na dolné...
...V Ravensbrucku som sa stretla s „pokusnými králikmi“, českými a poľskými ženami a dievčatami, na ktorých robili pokusy s baktériami, vyvolávajúcimi hnisavé zápaly. Naočkovali im sneť, ktorou trpeli nemeckí vojaci v treskúcej zime východného frontu. Pokusy mali slúžiť na udržovanie bojového ducha Wehrmachtu. Všetky takto zmrzačené ženy bez jednej alebo len s polovicou nohy chodili o barlách...

Omdlela na kope mŕtvol...

Neviem, ako dlho som bola v bezvedomí. Zobudila som sa na úzkej prični, kde som ležala medzi dvoma väzenkami chorými na škvrnitý týfus. Cítila som sa veľmi zle. Dvadsaťkrát za deň som musela ísť na záchod na konci tmavej, nekonečne dlhej chodby. Ani raz som to nestihla. Omdlela som na kope mŕtvol, žatve jedného dňa a jednej noci. Keď som sa prebrala a vliekla nazad, tiekli mi fekálie po nohách. Okolo mňa sa šíril neznesiteľný zápach. Ale každý raz sa ma ujala Ruska Naďa, vyučená ošetrovateľka. Umyla ma, podopierala a zaviedla nazad do tropickej horúčavy v škáre medzi dvoma telami, zapáchajúcimi hnačkou a potom. „Myslím si, že umriem!“ povedala som Nadi. „Hlúposť! Vyzdravieš! Pozri sa, čo mám pre teba. To je proti hnačke,“ povedala Naďa a podala mi kúsok surového zemiaka...
... Choré dievčatá a ženy umierali ako muchy. Aj tie dve, s ktorými som ležala na jednej prični. Jedna z nich sa obesila na plachte. Neviem, ako dlho som bola chorá. Pamätám sa len, že sa okolo mňa začalo rozjasňovať. Naďa sedela na mojej prični a pozdravila ma: „Vitaj nazad!“

Zlodeji sa tvárili, že ju nevidia

Poslednú adresu rodičov a jej popis sme dostali od lekára v Žiline. Vo dvore stál košatý strom. Vstupné dvere sa otvorili pri prvom dotyku. Stisla som vypínač. Nefungoval. Mesačné svetlo sa predieralo zaprášenými okennými tabuľami a padalo na starý diván. Bol to jediný kus nábytku, ktorý zostal v jednej z dvoch miestností bytu, do ktorého presťahovali našu rodinu po prijatí rasových zákonov. V jednej miestnosti boli na podlahe porozhadzované knihy a papiere, v druhej ležali v kúte otcove staré nohavice a ošúchaný medvedík, obľúbená hračka najmladšej sestry Grétky, slabo osvetlené mesačným svitom. Vo vrecku nohavíc pri dotyku zacvendžal zväzok kľúčov. Sadli sme si na diván, položili kufor na zem, mlčali, čakali na svitanie a voľakedy nad ránom sme zaspali. „Sú mŕtvi...! Sú mŕtvi...! Zastrelili ich! Všetkých štyroch zastrelili! Ach, vy moje úbohé sirôtky!“...
...Stretávala som ľudí, čo sa tvárili, že ma nevidia, pretože som bola svedkom ich nadšeného vykonávania fašistických zákonov a nariadení. Iní sa mi vyhli, lebo mali na sebe šaty mojich židovských známych. Boli medzi nimi aj takí, čo nám vykradli byt a báli sa, že si budem robiť nároky na ukradnuté predmety. Nemohli vedieť, že to neurobím, lebo by som sa za nich hanbila. Nechcela som nič. Od americkej pomoci UNRRA, nad ktorou prísne a spravodlivo vládol dobrý, čaptavý Julko, som dostala šaty a spodnú bielizeň. V hŕbe darovaného oblečenia neboli topánky. Musela som chodiť aj naďalej v ruských okovaných čižmách. Všetky doklady som si musela obnoviť jednak na stoličnom dome, jednak u predsedu malinkej, scvrknutej Židovskej obce, staviteľa pána Fišera, ktorý stratil dve dcéry v koncentrákoch. Staronový majiteľ hotela Kriváň mi ponúkol ubytovanie v prázdnej hotelovej izbe, kam som si presťahovala starý diván. Továrnik Haas ma zamestnal ako cudzojazyčnú korešpodentku. Od neho som sa dozvedela, že sestra Dalma žije a že posledné mesiace pred koncom vojny, keď zišla z hôr, bývala u Lipinov v Palúdzke, kde bolo nemecké Ortskomando. Hoci celá dedina vedela, kto je Dalma a videli ju, keď pomáhala obsluhovať hostí v Lipinovom hostinci, nikto ju neudal. Bolo to od nich a od Palúčanov pekné a statočné. „Ale predstav si, že ju ani najvernejší členovia gardy neudali, keď im Dalma na nemeckej komandantúre robila tlmočníčku! To asi preto, že už aj oni vedeli, že to Nemci a oni sami prehrali. Dalma odišla z Mikuláša do Bratislavy Študovať herectvo,“ povedal mi pán Haas.
Moja práca v továrni mala trvať len krátko. Chcela som si zarobiť na cestu do Bratislavy, nájsť tam obe svoje sestry a odcestovať s Lilou na štúdiá do Prahy....

Kádrovník – šmelinár z nej urobil špiónku

Po prvých politických procesoch som sa zo spoľahlivého člena novej spoločnosti zmenila na nespoľahlivý cudzí živel v socialistickom zriadení, očistenom od škodlivých vplyvov. Podľa kádrového posudku číslo jedna z roku 1948 som bola „renesančná, rozhľadená, znalkyňa filozofie a šiestich jazykov a verná členka strany“. V kádrovom posudku číslo dva z roku 1952 som sa stala: „Buržoáznou nacionalistkou, kozmopolitne sa obliekajúcou - možnou špiónkou, stýkajúcou sa s cudzojazyčnými osobami.“ Priateliť sa so mnou bolo nebezpečné, pretože som bola podozrivá zo spolupráce s nepriateľskou cudzinou. O tento posudok sa postaral Jozef, kádrovník mojej fakulty. Chcel sa ma zbaviť, pretože som o ňom vedela, že počas vojny sedel vo väzení za šmelinu a nie, ako tvrdil sám, za odboj proti fašizmu. Neobišlo sa to bez pre mňa veľmi nepríjemných následkov a celá záležitosť mi neprestajne odhaľovala ľudskú slabosť, prispôsobivosť, zbabelosť a nevypočítatelnosť ľudskej povahy, ale aj odvahu a čestnosť jedincov. Môj „jediný spravodlivý“ sa volal Sergej. Prišiel ma v noci varovať pred sprisahaním a povedal mi, že kádrovník verbuje prívržencov a obracia ich proti mne prísľubom miest v zahraničnej službe. Vďaka Sergejovi a ešte niekoľkým „spravodlivým“ sa mi podarilo dokončiť štúdiá a dostať miesto redaktorky v Československom rozhlase. Ale aj tu som bola pod stálym, intenzívnym dozorom a k mojim imaginárnym hriechom pribudol jeden skutočný: neplakala som, keď umrel Stalin.
Na začiatku roku 1956 som sa odsťahovala do Dánska. Po piatich rokoch pobytu v Dánsku som sa stala dánskou spisovateľkou, prekladateľkou lyriky a prózy, pracovala som pre dánsky rozhlas, robila reportáže zo Slovenska a Čiech, mala stovky prednášok po celom Dánsku, a keď moje dve dcéry vyrástli, rozletela som sa so svojím mužom, pracujúcim pre Spojené národy, do kútov celého sveta. Keď som po mnohých rokoch znova uvidela osvienčimskú bránu, nevošla som...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  6. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  7. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  8. Pomáhajte čítaním
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  1. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  2. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  3. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  6. Pandémia spomaľuje inovácie. Spoločnosti šetria
  7. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  8. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  9. Pomáhajte čítaním
  10. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 31 991
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 23 251
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 20 161
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 963
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 13 681
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 726
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 924
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 821
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 686
  10. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 9 014
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Hrboltová ide na postup, jesennú časť odohrali bez jedinej prehry

Hovorili sme s trénerom futbalistov TJ Iskra Hrboltová Milanom Krivošom. Nič iné ako postup v ružomberskej mestskej časti sa v súťažnom ročníku 2020/2021 neberie.

Hrboltová v zelenom v zápase proti Lipt. Ondreju.

Situácia v nemocniciach v Žilinskom kraji sa zhoršuje

Nemocnica v Liptovskom Mikuláši len prednedávnom vyčlenila 28 ložok pre pacientov s ochorením COVID-19 alebo s podozrením naň.

Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny v UNLP Košice.

Stredoslovenská energetika, a.s., prijíma nové preventívne opatrenia

S účinnosťou od 26. októbra 2020 do odvolania SSE, z dôvodu zhoršenia epidemiologickej situácie, zatvára svoje zákaznícke centrá pre verejnosť.

AKTUALIZOVANÉ: 12:55

Samosprávy hľadajú dobrovoľníkov, tu sú kontakty

Výber miestností ovplyvňuje aj očakávané nepriaznivé počasie. Liptovské samosprávy hľadajú dobrovoľníkov.

Vojaci prechádzali mestom navrhnuté odberové miesta v Ružomberku.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zomrel majiteľ známej nitrianskej firmy Turancar

Viliam Turan mal 66 rokov. Podnikať začal krátko po nežnej revolúcii.

Ako sa penzistom zvýšia dôchodky

Aj od januára budúceho roku môžu dôchodcovia počítať so zvyšovaním penzií o valorizáciu. V tom istom mesiaci sa zvýšené dôchodky začnú aj vyplácať.

Banská Bystrica zverejnila zoznam odberných miest ( + Zoznam)

Mesto sa pripravuje na celoplošné testovanie obyvateľov, sú známe odberné miesta. Bude ich 68.

Celoplošné testovanie v Nových Zámkoch a Šuranoch: ZOZNAM odberných miest

Testovať sa bude aj v kine či športovej hale. Fungovať bude aj pojazdné odberné miesto.

Už ste čítali?