Život občas ukáže aj svoje takmer neskutočné príbehy a my si tú-ktorú udalosť nevieme rozumom vysvetliť. Pred časom sme vyzvali čitateľov, aby práve takéto príbehy do redakcie napísali alebo dali o nich vedieť našim redaktorkám. Dnes uverejňujeme tri z nich. Prvé dva vyrozprávala Kira z Likavky, tretí čitateľka z Liptovského Hrádku. Stalo sa niečo podobné aj vám? Alebo vás život prekvapil inou nevšednou udalosťou? Dajte nám vedieť, možno práve váš príbeh pomôže niekomu inému. Možno práve váš príbeh niekto iný dokáže vysvetliť. Možno práve váš príbeh vám pri losovaní prinesie šťastie a vyhráte. Samozrejme, na požiadania zachováme vašu anonymitu.
Ako prejdem betónovým stropom?
Dlho som trpela bolesťami chrbtice a lekári rozhodli, že mi urobia kompletné vyšetrenie s „lumbálkou“. Pred zákrokom som sa zdržala na inom vyšetrení, a tak som do ambulancie prišla neskoršie. Lekár aj sestry boli nervózne a dali mi to najavo: „Poďte, poďte rýchlo, dokedy tu budeme na vás čakať?“ Posadili ma na stoličku, operadlo vpredu. Oprela som si oň ruky, sklonila hlavu. Nemala som ani čas báť sa. Lekár pichol do miechy. Nastali nejaké problémy, ja však neviem, čo sa stalo. Zdalo sa mi, že moje telo odchádzalo zo stoličky. V miestnosti nastal zmätok. Seba som vnímala, ako stúpam pomaly hore, hoci som sa videla stále sedieť. Navyše som videla lekára, sestry, lekárske nástroje zvrchu, no nemohla som rozprávať. Kývala som rukami, aby som upútala ich pozornosť, ale oni ma nevideli. Cítila som sa ľahko ako pierko a až vtedy som si uvedomila, že odchádzam. „Pane bože, ešte ma neber so sebou. Nestačila som sa s nikým rozlúčiť.“ Stúpala som však stále vyššie a vyššie. Ako prejdem betónovým stropom? preblesklo mi hlavou, ale keďže bolesti pominuli, cítila som sa zdravá, nič ma nemrzelo... Neviem, ako dlho som sa vznášala, neviem, ako som sa dostala naspäť do tela. Moje problémy sa však vrátili, cítila som bolesť, nohy som mala ako z olova. Zdalo sa mi, že ma niekto tlčie do hlavy a dookola som si opakovala: Prečo ste ma nenechali odísť? Nevládala som chodiť. Na postavenie som však zmobilizovala všetku energiu. Podarilo sa, no okamžite som spadla. Desať dní ma ukrutne bolela hlava. Návrat naspäť do života bol pre mňa veľmi bolestivý.
Prišiel sa mi zo záhrobia predstaviť starý otec?
Mala som asi desať rokov, šesť sestier a jedného brata. Ráno už všetci vstali, ja som ostala posledná v posteli. Pomaly som sa preberala, keď sa nenápadne začali otvárať dvere. Myslela som, že niektorý zo súrodencov sa vracia do izby. Vošiel však starší muž a kráčal rovno k mojej posteli. Bol drobnej postavy, v čiernom obleku, biela košeľa, čierny klobúk. Veľmi som sa bála. Vliezla som pod perinu a od strachu ťažko dýchala. Nevydržala som byť dlho schovaná. Nech sa stane vôľa božia a vykukla som spod periny. Nikto v izbe nebol. Utekala som do kuchyne k mame s otázkou: Ako vyzeral môj starý otec, ktorý zomrel ešte pred mojím narodením? Nahlas som však povedala: „Ako slušne ste obliekli starého otca do truhly.“ Mama ostala zarazená a pozerala na mňa s otvorenými ústami. Odkiaľ to, dievča, vieš? Povedala som jej, čo som videla a bola som si istá, že to bol starý otec. Mama nič nepovedala, vybrala starú fotografiu, ktorú som nepoznala a urobila sa, že nevie, kto je na nej. No, to je krásne, ty si nepoznáš ani svojho otca? A ukázala som na starého otca. Bol to muž, ktorý prišiel ráno do izby a ja som ho videla. Mama si len chcela na fotografii preveriť, či to mohla byť pravda. Dodnes si kladiem otázku, prečo som sa zoznámila so starým otcom týmto spôsobom. Len Boh to však vie, len on vie robiť takéto zázraky. S každým človekom má svoje zámer a ja mu ďakujem za tento nevšedný zážitok.
Môže myšlienka zastaviť autobus?
Viem, že mám dobrú intuíciu, ale bojím sa na ňu spoľahnúť, a tak si všetko musím vedieť zdôvodniť rozumom, aby som sa do niečoho pustila alebo niečomu uverila. Ale že človek môže mať aj silnú myšlienku, ktorá sa dokáže okamžite uskutočniť, mi ukázali drobné príbehy, ktoré sa odrazu začali okolo mňa diať. Cestovala som diaľkovým autobusom do L. Mikuláša a potrebovala som súrne vystúpiť v meste, aby som nezmeškala stretnutie, ktoré sa mi zdalo v tú chvíľu veľmi dôležité. Samozrejme, šofér so zastávkou mimo zastávky nesúhlasil. Rýchla myšlienka mi prebehla hlavou: „Prosím, nech sa niečo stane, aby som nezmeškala stretnutie.“ V tú chvíľu autobus zastal na križovatke na červenej na Rachmaninovom námestí. Po chvíli naskočila zelená, autobus sa však nepohol. Defekt. Šofér otvoril dvere, išiel opraviť koleso, cestujúci vystúpili a ja som uháňala do mesta. V duchu som však prosila o odpustenie, ak náhodou moja veľká túžba zastavila takýmto spôsobom autobus a ja som spôsobila problémy šoférovi i cestujúcim.
Podobná príhoda sa mi stala teraz v septembri. Vracali sme sa v podvečer z výletu a jeden chlapec v aute sa potreboval dostať do Spišského Podhradia k starej mame. Všetci sme však vedeli, že žiaden autobus už na stanici nechytíme, ale on dúfal, že nejako spoje nakombinuje a k starej mame sa aspoň do polnoci dostane. Náš šofér bol nervózny, pretože podľa neho sa všetci pred ním ťahali. Začal autá myšičkami predbiehať, dostal sa až za autobus s bardejovskou poznávacou značkou. Najprv začal šomrať, že ide pomaly. Potom nám však všetkým v aute došlo, že by to mohol byť nejaký spoj na východ Slovenska. Pri predbiehaní autobusu sme pozreli na tabuľku označujúcu cieľovú stanicu. Zájazd. Pred nami sa ale objavila benzínka a náš šofér zahlásil, že treba tankovať. Rýchlo si želajte, aby aj autobus šiel na benzínku, vyhŕklo z neho. Želala som si to aj ja, ale zároveň som niekde vzadu v mysli, cítila, že autobus nepotrebuje tankovať. Napriek tomu som silno chcela, aby zastal a pomohol nášmu priateľovi. My sme odbočili na benzínku, autobus tiež. Neverili sme vlastným očiam. Zastal tesne za nami pri čerpadle, otvoril dvere a vysypali sa z neho mladí ľudia utekajúci za svojimi potrebami. Šofér autobusu sa na nás usmieval. Dali sme sa s ním do rozhovoru, v ktorom vysvitlo, že na poslednú chvíľu sa rozhodol zastať. Nášho priateľa vzal na východ a my sme sa ešte chvíľu v aute usmievali nad tým, že ani nevedel, ako mu myšlienka na prestávku vkĺzla do hlavy.
